Ako sme boli navštíviť lezecké závody v Plzni aneb motivácia na dalšie výkony si ťa vždy nájde!

        Minulý týždeň mi píše kamarát, že či sa uvidíme na  lezeckých závodoch na obtiažnosť, ktoré každoročne organizuje naša univerzita. A ja, že jasné, že idem - veď som už prihlásená. A na to mi vraví, že má vtedy skúšku, tak nevie či stihne prísť aspoň pozrieť. Najskôr som nechápala, že ako je možné, že mesiac dopredu vie, že má v ten deň skúšku, ale nejako som to vlastne neriešila. Až za chvíľku spoločného kecania sa dozvedám, že ono tie závody sú budúci týždeň. :-D Srandaaaaa. No nič, aj tak som potrebovala ísť do Plzne aj Prahy čosi vybaviť.
 

Prestup v Českých Budejoviciach- smer Plzeň či naspäť do Linzu?

              Tak nastal proces vypisovania všetkým a zháňania si miesta na sklonenie hlavy po celom dni. Našťastie, keďže mám kamarátov a rodinu rozlezenú po celom svete, s tým nebol problém. Napísať zoznam čo treba vybaviť, kúpiť lacné lístky a môže sa ísť. Už som raz absolvovala cestu z Linzu do Plzne a je to fakt pohodová a rýchla cesta oproti tomu, keď idem domov a cestu som si krátila dočítavaním prvého dielu knihy Bezpečnosť a Riziko na skále a ledu od Pítra Schuberta. Dosť záživné čítanie a popravde, keď dočítam celú trilógiu, budem to musieť trošku v hlave zrovnať, aby som sa nepoondila strachom na ďalších projektoch. Ale myslím, že je to dobrá selekcia. Kto zvládne prečítať tieto tri knihy a stále má hlavu na to - ísť do hôr, ten tam patrí. A na víkend som aj tak potrebovala na Slovensko, tak som sa tešila, že do Vrútok pôjdem rovno z Prahy parádnym Regiojetom, kde sa mi vždy podarí kopec práce urobiť. Notebook na stolík, nabíjačka do zásuvky a servis s čajom a kávou (aj keď ja kávu pijem len keď mám chuť a to je tak raz do mesiaca). :-)

Začína sa kvalifikácia

          Na závody som sa tešila, lebo je to taká srdcovka, taká pohoda s kopou známych tvárí a hláškami nášho obľúbeného profáka. Ráno 7:30 registrácia a losovanie poradia. Zistila som, že za ten rok čo som tam nebola, mi prišla nová konkurencia  - tak ma to potešilo, lebo tá človeka dokáže nakopnúť. Sú to špeciálne závody, pretože ako jediné majú kategóriu Amatér  - to znamená, že sa lezie na TR. To je fajn pre začínajúcich, že sa nemusia báť kvôli cvakaniu prísť na závody. Aj ja som v tej kategórii raz súťažila a na ďalší rok ma hupli do profi - aj keď som sa na to ešte necítila, a to tam bola vtedy mega konkurencia. Ja som nemala také skills a pohodu z cvakania v ťažkých krokoch. Súťaž sa delila na kvalifikáciu, semifinále a finále. Kvalifikáciu sme liezli dobre známe cesty, ktoré mam už miliónkrát vylezené. A predsa,  v druhej ceste si vravím, že skúsim tento krok urobiť inak ako vždy a to sa mi vypomstilo pádom. Nuž čo,  najhlavnejšie je aj tak semi a finále.

Prvá kvalifikácia- Profi muži.

         Závody v plnom prúde skúškového obdobia vyžadovali odbiehanie samotných závodiacich na skúšky a zápočty. Keď si predstavím, že budúci týždeň majú koniec semestra, až mi príde ľúto, že ja budem v Linzi skoro až do konca júna. No potom mi napadne, že za ten mesiac voľna, lezenia zimného a kooopec skialpovania, ktoré som si mohla dovoliť vo februári, to teda stálo. :-) A že budem ešte mesiac navyše blízko takých úžasných kopcov a môcť po nich liezť, to ma úplne dostalo. Skoro mi až slzička od radosti vybehla. :-D

Nastúpený

             Semifinále som zaliezla celkom fajn. Tečovala som top - čo keď som sa nakoniec nad tým zamyslela, som ho v pohode mala šancu udržať. Každopádne som bola viac nadšená zo svojho výkonu. Aj preto, že som tú cestu ešte nikdy neliezla. A ostatní to tam majú nalezené, lebo až do semifinále sme liezli po už urobených cestách.

 Inštrukcie k cestám

             Až naše finále malo rozhodnúť o výsledku. No v ten deň som sa nejako necítila vo svojej forme. Asi dva dni dozadu sme to parádne zabúšili a bola som po každodennom dvojfázovom tréningu asi trochu unavená, pretože som telu dopriala iba jednodňovú regeneráciu. To bola trošku dosť chyba, pretože som nejako nevedela zabojovať naplno. Vo finále som preto spravila banálnu chybu a zle si ustavila nohy - a to ma vyviedlo z rovnováhy natoľko, že som spadla zo zbytočných chytov iba 3 kroky od prvého miesta. Trošku zamrzí, ale nie sú to najdôležitejšie závody tohto roku, a tak mi aspoň poskytli cenné skúsenosti ako sa pripraviť na ďalšie závody, ktoré tohto roku čakajú.

Finálová Muži- Profi

                Každopádne sme si užili dobrú atmošku, stretla som starých známych a pokecali sme a plánovali nové projekty a akcie v našej obľúbenej a neďalekej Frankenjure. Navyše - finálovú cestu pre Muži profi staval Tomáš Binter, reprezentant Česka v lezení na obtiažnosť, môj kamoš a výborný fotograf, s ktorým som zase rada pokecala. Chystal sa na svetový pohár, tak mal rest days a nemohol nám ukázať ako sa tá jeho finálová lezie.

Spoločná na koniec

              Vždy rada navštevujem tieto končiny - i keď v nich nie sú hory, ale kopec dobrého lezenia. Takže aj keď sa už teším, že sa vrátim naspäť do Plzne, ešte si chcem užiť chvíle v Alpách a v ich blízkosti. Teším sa na ďalšie projekty. HORE ZDAR!