Trojdňové ferratové sólo, deň I.
Celý tento projekt vznikol v predvečer štartovného dňa, kedy som sa pri pohľade
na predpoveď počasia celá nadšená rozhodovala, čo budem nasledujúce voľné dni robiť.
Úspešne som skončila semester v Linzi a vedela som, že to nechcem osláviť troma
dňami na intráku. Najskôr som myslela, že si dám jednodennú akciu a večer sa vrátim
do Linzu a možno ďalší deň pôjdem zase na nejakú jednodňovku. Predbežne som si
vybavila od kamoška bike na presuny z vlakových staníc pod kopec a začala som zisťovať,
kam by sa tak dalo ísť. Na mojej plánovacej mape sa začali objavovať miesta
okolo Halltstadtsee, Mondsee, Attersee a iné See. Keďže som nemala parťáka, plán
bol jasný - a teda ísť sólo na nejakých ferratkách. Niežeby to bol môj obľúbený
spôsob lezenia, ale radšej byť niekde vonku na ferrate ako sedieť na intráku v
takom krásnom niekoľkodňovom okne pekného počasia. Začala som zháňať možnosti, ktoré
ferratky by za to stáli. Našla som ich strašne moc a ešte stále som nevedela, ktorú
si vyberiem. Postupne som výber zúžila na výsledných 5-6 a nastala najťažšia časť.
Vybrať definitívu. Do toho sa mi veľmi nechcelo, pretože všetky ferratky boli veľmi
krásne a zaujímavé. A potom ma napadla spásonosná myšlienka. Veď prečo by som
mala ísť iba na jednu, keď ich môžem rovno struhnúť aspoň štyri? :-D Spolu s
touto myšlienkou mi napadalo, že predsa by sa viac oplatilo, keby som tam
niekde spala a nemusela sa každý deň presúvať do Linzu a z neho. Radšej späť
niekde v prírode, v kopcoch.
Takto znel bojový plán
Začala som zisťovať, ako by sa tie ferratky dali pospájať a vyriešiť
presuny. Bicykel týmto pádom skončil, lebo by som sa vždy musela vracať na
miesto, z ktorého som vychádzala preň. A to by bola zbytočná strata času - keď
si môžem stopnúť auto a neriešiť bike. Bicykel odpadol a ja som začala riešiť,
kde vlastne začnem a kde budem späť. Ďalšia vec, čo som musela vyriešiť, bola,
že čo budem jesť, lebo som si v pondelok nakúpila kopec ovocia a zeleniny, pretože
som nepočítala, že sa takto zoberiem a odfrčím preč. Ráno som teda nastavila budík
na 5:50 a ešte ma čakalo spotrebovať ovocie, z ktorého som si chcela urobiť
smoothie. Mladý kokos, čučoriedky, banány. Všetko som to zmixovala a naliala do
Nalgenky, lebo sa mi takto skoro ešte nechcelo jesť a radšej reku, že sa najem
vo vlaku. Chcela som sa ešte na vlakovej stanici zastaviť v Spare nakúpiť, no
nejako som nestíhala a na električku išla trošku neskôr ako bolo v pláne, a tak
som na nákup mala len 4 minúty a v tom zhone som zobrala len nejaké syry, grahamové
rožky a humus. Banány a nektarinky som mala ešte z pondelňajšieho nákupu. Tie
som spráskala k smoothie na raňajky. Takto nadopovaná sacharidmi vo vlaku som ešte
natrela rožky humusom, aby som nenosila zbytočné tégliky a sáčky - a aby som ušetrila
čas a nemusela si chystať jedlo počas lezenia.
Na prvý pohľad to nevyzerá až tak vábne, ale bolo to lahodné.
Takto pripravená vystupujem v mestečku Obertraun. Gopro na ruke,
Topo ferrát v mobile, mapa tiež a frčím k prvej ferratke. Tento deň som chcela vyliezť
ferratou Seewand klettersteig náročnosti E. Ale čo sa mi na nej najviac páčilo,
že to bolo 650 výškových metrov lezenia. Čistá paráda v severnej stene s výhľadom
na Hallstadtsee. V tento teplý deň ideálne miesto. Od vlakovky som sa teda
vydala smer nástup. Po pár metroch chôdze som si stopla dvoch Čechov. Otca, ktorý
bol hluchý, a syna, ktorí dovolenkovali v tejto lokalite. Takže sme aj pokecali
trošku po našom a už aj po chvíľke som vystupovala, lebo sa mi zdalo, že už
bola odbočka na ferratu. Veru, že bola, a tak som sa krásnym lesíkom pustila do
šľapania. Dupala som do stehien tak, že som hneď musela vymeniť dlhé zvršky za krátke.
Táto zmena spôsobila zvýšenie výkonu a zníženie záťažového stupňa. Pod ferratku
som dorazila zhruba po pol hodine a už zďaleka som počula cvakanie karabín. Vravím
si, no paráda, tiež niekomu napadlo si vyliezť túto ferratku. Keď som dorazila
k nástupu, navliekla som sa do postroja a obzerala trasu. Dopila som smoothie a
začala šplhať.
Trošku mokré ale super.
Týpci predo mnou mali asi 10 min náskok, no myslela som si, že
ich aj tak dobehnem. Čo sa v podstate aj dialo, ale vždy, keď som ich už
dobiehala, tak sa objavilo zaujímavé miesto na trase alebo vyhlaď, ktorý som
musela odfotiť. A tak si týpci stále držali odstup. Bola to celkom kvalitne urobená
ferratka a ani C-čkové časti neboli zadarmo - a D a E ani nehovorím. Teda, určite
jednoduchšie bez toho môjho ťažkého báglu. Nie žeby som si toho brala veľa - mala
som môj nebojácny Eiger od Trek Sportu, ktorý už so mnou zvládol veľa dobrodružstiev
a ten má okolo 30l. Takže len zopár dôležitých vecí, ktoré nesmú chýbať, nech
sa deje čo sa deje - ako napr. E-ventka od ZAJO, survival termo fólia pre
istotu, čelovka, nožík, postroj na ferratu, niekoľko ďalších zvrškov do chaty.
A iné potrebné survival veci. Ale hlavne kopu vody a nejaké jedlo. No a v tomto
prípade batoh pôsobil ohromným dojmom proti zemskej gravitácii, tak moje ruky a
nohy dostali zabrať.
Z nádherným výhľadom na Hallstadtsee.
Bola to vysoká členená stena rôznymi plošinami, vhĺbeniami,
prevismi a jedným úžasným bivakom. Ja som teda aj premýšľala, že by som si dala
úplnú pauzu od ľudí na tri dni, ale nakoniec som sa rozhodla, že spojím príjemné
s užitočným a spoznám aj miestne obyvateľstvo a chatky pre budúce projekty. Po
500 výškových metroch lezenia si tak vravím, že už by mohol byť aj koniec. Ale
to ma čakal ešte ten najnáročnejší Ečkový úsek. Prišla som na policu krásnu trávnatú
a stretla som tam vrcholovú knižku. Hneď jej vravím svoje meno a za koho hrám.
A ona, že paráda, uži si nástup do záverečného úseku. Na tento niekoľkodňový útok
som tentokrát zvolila topánky Garmont Dragontrail, pretože pri úsekoch, na ktoré
som sa chystala, by mäkké tenisky nestačili. A nevedela som ani, či počko bude
stopercentné, takže aby boty zvládli aj mokro a klzkú skalu. Bolo to 750 výškových
metrov krásneho lezenia, na ktorého konci mal byť najťažší úsek za E. Staviam
sa pred kolmú platňu, ktorá viedla z police, na ktorej som sa nachádzala a kukám,
že stupy nikde. :-D To bude asi tá najťažšia časť. Tak to pôjde len na rajbas. Chytám
sa pevne oceľového lana a rúčkujem. A za chvíľku ma čakali nádherne previsnuté časti.
Trosku dosť v svojom živle si užívam ten krásny darovaný deň a leziem oproti neznámu.
V podstate nemám zas až tak naštudované veci čo chcem liezť a kadiaľ sa
zostupuje. Verím rakúskemu značeniu a svojmu orientačnému zmyslu. Doliezam posledné
metre a počujem hlasy. Chlapci asi zostali trošku oddýchnuť a čosi zajesť na
tope. A tak ich stretávam popíjať pivko a pofajčievať. No paráda - si vravím
sarkasticky, bez toho by to nešlo. Balím caky paky, odstrojím sa, vyťahujem
upgradovaný rožok s humusom a frčím zostupom ku chate Gjaid Alm.
Na pamiatku a dôkaz zanechávam správu.
Kraaasny lesík plný machu a ostrého vápenca obrúseného dažďom do
nádherných krasových útvarov. A vtedy som si spomenula na knihu, ktorú som prednedávnom
dočítala od Píta Schuberta - Bezpečnosť a riziko na skale a ledu. Tam sa píše, že
spolu s inými časťami Rakúska aj táto prekvitá množstvom krasových oblastí a závratov,
a že je veľmi jednoduché do nich spadnúť. Veľa osôb, ktoré sa naposledy
pohybovali v krasových končinách sami, je nezvestných a predpokladá sa, že
niekde spadli. Preto som dávala fest bacha, aby som nezišla z chodníku. Našťastie,
chalani idu kúsok za mnou, tak keby som pád prežila, aspoň by bola šanca, že ma
budú počuť. :-D Po polhodine šľapania čarovným lesom a lahodným výhľadom na Dachsteinský
ľadovec prichádzam k chate Gjaid Alm. Informujem sa, či majú pre mňa miesto,
lebo aj napriek mojej snahe dovolať sa, sa mi to nepodarilo. Ubytko na noc aj s
večerou v Láger s dekami stojí 25e pre študenta. Bez večere sa nedá, ale i tak
som si chcela niečo zjesť, lebo som so sebou mala zásob málo a aj tak by som za
to toľko zaplatila v obchode a ešte to musela aj ťahať hore. Dohodnem sa s nimi,
že je ešte fajne, tak sa idem poobzerať po okolí a že sa vrátim. Vyrazím do
kopca smer dolná stanica lanovky Gjaid Alm. Po chvíľke začína mrholiť a potom
aj trošku viac pršať. Vravím si, že dúfam, že predpoveď na zajtra nesklame,
lebo malo byť krásne a ja som mala veľké plány. Neoficiálne som ešte rozmýšľala
dať tento prvý deň ešte jednu ferratku na Krippensteine, ale už to bolo celé
mokré a aj keď sa nakoniec vyjasnilo a bolo nádherné počko, musela by som dať nástup
hodinu na Krippenstein a hodinu naspäť na chatu, lebo inde sa spať nedalo a ráno
by ma čakala tá istá trasa - vyšľapať a zošliapať smer Obertraun. Tak si vravím,
že už je moc hodín na taký plán a keďtak jednu ferratku vypustím poprípade.
Chodník po ceste na Gjaid Alm.
Na spodnej stanici lanovky som stretla tých dvoch týpkov, čo so
mnou liezli ferratu, schovávať sa pred dažďom a popíjaťďalšie pivko lebo ma
predbehli, kým som riešila ubytko. Po chvíľke sedenia sme sa dali do reči a riešili
kto je kto, prečo som tu sama a aké sú plány, atď.. Odporučili mi nejaké
ferratky, niektoré som aj kukala, ale presunula na dobu neurčitú. Mala som necelé
tri dni a chcela som prejsť niektoré špecialistky, čo som našla. Tak sme
kecali. Ja som fotila a riešila, ako a čo poleziem zajtra. Blízko od konečnej
seilbahn sa nachádzal opustený vojensky útvar, kam mali týpci namierené, a tak
ma zavolali, lebo som už tiež odchádzala naspäť na chatu, tak sme si to dali malým
oblúkom. Bola to taká veľká náhorná plošina, ktorá sa tiahla od jazera
Hallstadsee až po južnú stenu Dachsteinu. Krásne machové lúky a kosodreviny. Na chatu sme sa vrátili asi tak o piatej a keďže do večere zostávala
hodina, rozhodla som sa trošku sa vystrieť a vyriešiť nejakú školskú administratívu.
Mala som totižto v nedeľu alebo v pondelok odchádzať z Linzu a potrebovala som nejaké
potvrdenia. Pri troche dobrej vôle som vyriešila, že sa teda nemusím vracať do
Linzu už v stredu, aby som tam v štvrtok bola, ale že stačí až vo štvrtok, pretože
štvrtok večer som musela cestovať do Viedne, lebo sme sa so Stanom Muntágom
chystali liezť do Höllentalu na dva dni. Takže kopec rakúskeho lezenia posledných
pár dní. :-) Po administratívnych chvíľkach na mňa doľahla únavy, a tak som si
dala budík - reku, že si na 20 minút pospím.
Velmi útulný Lager, bohužiaľ Winteraum tam nemajú.
Ani sa nepamätám, že mi zvonil budík a 18:07 som sa strhla zo spánku,
že akosi dlho spím. Večera v plnom prúde a ja si sadám k stolu. Predo mnou sa objavuje tanier s
vegánskými knedličkami so sójou a kyslou kapustou a šalát. No úplne, že nebo v ústach,
a ja otváram ústa od údivu nad takouto mňamkou v horskej chate. Slečna, čo mi
to doniesla, sa tak na mňa kuká a zrazu chápeme, že si rozumieme. Lebo slečna z
Čiech na letnej brigáde. Prehodíme pár slov a už sa futrujem tou mňamkou, po
ktorej nás ešte čaká koláč a samozrejme k tomu akýkoľvek nápoj. Sedím vedľa
dobre známych týpkov z ferraty a občas prehodíme slovo, lebo ja viem trochu po
nemecky a jeden z nich trochu po anglicky. :-) Po tomto skvoste z taniera sa počasie
vonku mení na nádherné divadlo a tam beriem svoj Gespritz- sóda s Apfelsaft na
terasu a užívam si výhľad. Tam pokecám s týpkom čo tam vraj vkuse je v zime a
ukazuje mi fotky plné prašanu. Dáva nejaké rady a typy na dobré skialpy. A ja hneď
zisťujem, či tam majú winteraum, čo na moje sklamanie nie. Potom sa dávam do reči
s češkou, sedíme pri stole a zoznamujem sa s našou šéfkuchárkou z Floridy a jej
priateľom z Ameriky, čo tiež pracuje v kuchyni. Ochutnávam čerstvo pečenú jablkovú
štrúdľu. O chvíľku sa aj lúčim spať so
slovami, že ma zajtra čaká ešte dlhý deň. A spánok tip top - lebo ticho, úplná
tma a žiadne wifi.
Najchutnejšie jedlo aké som kedy na horskej chate jedla, dokonca zostala v závese aj Chata pod Chlebom.
Nádherný deň v krásnych kopcoch, za ktorý môžem ďakovať.
A ďakujem aj za výbavu, ktorú mi poskytol sponzor programu ZAJO.
Pohľad kráľov z chaty Gjaid Alm smer Dachsteinský ľadovec.
Komentáre
Zverejnenie komentára