Behom v Západných Tatrách

Včera som si dala také tréningové objemové cvičenie v Západných tatrách. Krátky report vo forme foto príbehu a niekoľko písmenok. 

Vrcholovka Sivý vrch.

         Keďže parťák na lezenie do Tatier sa nenašiel, tak som volila variantu, ktorú by som mohla realizovať sólo. V rámci tréningu a nabehania objemu (čo potrebujem) som sa rozhodla, že pobehnem zo zastávky Jalovec, ZŠcez sedlo Predúvratie na Sivý vrch. Odtiaľ cez sedlo Pálenica na Redikalné, Pálenicu, Zuberec až Brestovú. Tam sa hrebeň vinul doprava cez Teľačiarky a sedlo Parichvost až na Salatín. Nasledovali Pachoľa, Baníkovské sedlo, Baníkov, Hrubá kopa, Tri kopy a Smutné sedlo v ktorom som zostala smutná lebo som zistila, že nemôžem dokončiť plán pokračovať cez Plačlivé, Smrek a Baranec až do Žiaru. Ale musím ísť rovno zo Smutného sedla dole cez Žiarsku chatu. 

Kríž na Brestovej.

       Dôvod bol taký, že som ráno išla autobusom zo Sučian a mala som prestúpiť v Liptovskom Mikuláši smer Jalovec a ja som to zaspala!!! Ach, kokos. To sa mi nikdy nestalo. Zviezla som sa teda až do Hrádku a tam som nastúpila na autobus naspäť. No z Mikuláša mi išiel ďalší autobus až 8:20, stopnúť sa mi nepodarilo a teda kým som sa dostala do Jalovca tak som stratila hodinu a trištvrte vzácneho času! Čo mi potom chýbalo na to aby som dokončila tento maratón. 

Vrcholovka Salatín.

Takže som odbehala 31 km za necelých 8 hodín aj z pauzami. Taktika projektu spočívala v rýchlych výšľapoch, a bežaní rovín a zbehov. Žiadne prepaľovanie ale ani táranie sa. Kvôli objemu som sa rozhodla, že nebudem robiť pauzy dlhšie ako 3 minúty. Porušila som to iba na Baníkove na 10 minút kde som riešila, kvôli počasiu, či idem pokračovať do Smutného sedla, a následne v Smutnom sedle asi 20 minút som riešila či stíham posledný autobus zo Žiaru ak by som pokračovala až cez Baranec a jedla som prvé jedlo dňa. 

Vrcholovka Baníkov.

Takže na Smutnom som ostala smutná a trošku som si nadávala za to.  Život je pes. :-D 

Smutné sedlo.

             Nádherné počasie, nehorázny vietor ktorý ma niekedy stŕhal z cesty no mal výhodu a to, že ma ochladzoval na správu funkčnú teplotu a neprehrievala som sa a mohla som valiť. Nádherné hory v krásnej krajine, skalnatý terén (pre mňa blízky), samota (spoločnosť mi robil iba tam ten hore, vďaka ktorému som tu), trošku sebazaprenia. Dnes som si fakt užila. Ísť si svoje tempo, bez rozptyľovania. Vyrazte tiež do hôr a čerpajte z tejto krásnej knihy. 

Za mnou Baranec, ktorý som ešte chcela bežať. Trošku si nadávam za to ranné faux-paux.

Na Žiarskej chate kontrolujem ZAJO banner. :-)

A už bežím dole dolinou na autobus.

Ako bonus k tomuto projektíku som na stanici v Liptovskom Mikuláši poobede stretla Janka Hollého zo Zajo Teamu. :-D Fotka nesmie chýbať.