Na Dachstein I.
Dachstein bol cieľom mňa (Fuči), Maurica a ostatných členov tripu.. Ferrata Johannes (E) nás doviedla až k … To zistíte v článku o tomto nádhernom svetakúte.
Naše dobrodružstvo sa začalo hecovaním na
fcb, kde som len tak ako výstrel do tmy napísala, že či niekto nejde na
Dachstein, pretože som sa po presune na polročnú (možno ročnú) stáž do Linzu
priblížila k Alpám len na skok a už mi srdiečko trhalo, že som
v nich ešte nebola. Takže najskôr sme sa dohodli len s Mauricom
a nakoniec sme skončili šiesti. Dve trojčlenné družstvá boli OK. Plánovaniu sme toho moc nedali a vlastne
sme to zorganizovali asi 48 hodín pred samotným začiatkom. J Takže chalani mali prísť v sobotu večer
a vyzdvihnúť ma v meste Selzthal, ktorý mali po ceste a ja som
tam prišla vlakom rovno z Linzu. Nejako sa im nepodarilo vyraziť, keď chceli,
a tak som ich musela čakať tri hodiny v prázdnej, ale zato teplučkej
čakárni. Rozložila som si teda karimatku a spacák, lebo som potrebovala
oddýchnuť - a tri hodiny čakať
a nespať je nepríjemné, keď vám klipkajú oči únavou. Napriek veľkej únave
som veľa nepospala, pretože lampy mi presvietili aj cez viečka. No minimálne
som si trošku oddýchla.
Sama v noci na stanici sa pokúšam oddýchnuť, lebo viem, čo ma čaká.
Myslela
som, že keď chalani dôjdu, tak ma počas spánku prenesú, aby som mohla spať ďalej, ale oni mi gentlemansky poslali SMS, že sú za
chvíľu na vlakovke a že sa mám nachystať. J Tak som zbalila svoje saky-paky a ani som
nestihla vyjsť z čakárne - chaloši už boli v nej a hádali sa,
kto mi zoberie batoh. J Prišli asi o 00:24 hodiny rannej
a potom nás čakal presun ku spodnej stanici lanovky Sudwandbahn nad
dedinku Ramsau. Hodinu na to sme sa už chystali ku spánku, niečo sme
konzumovali a hľadali vhodné miesto na karimatky - a o jednej
hodine rannej sme už spali hlbokým spánkom spravodlivých otcov.
V noci celkom kosa no zohrieva nás vedomie, že zajtra sa zapotíme.
Ráno
o šiestej mi zvonil budík a ja som sa po troch sekundách spánku
zobudila a nechápala som, prečo sa mi budík prenastavil alebo ako druhú
možnosť som ešte brala, že časový posun spôsobil zmätenie môjho telefónu. Takže
rýchle ranné zobúdzanie a rýchly štart sa rozplynul niekde v rannej
hmle - nejako sme sa balili, jedli a pomaličky vytmolili zo
spacákov. Keď sme boli všetci šiesti nachystaní, vydali sme sa pod nástup
k ferrate Johann náročnosti E. Nástup sme mali pomalý, lebo chalani z
druhej skupiny sa dosť zastavovali na fotenie a my sme ich čakali, ale keď
sme došli ku chate, tak tam sme sa už rozdelili. Chalani z druhej skupiny
sa rozhodli, že si dajú ešte ferratu Anna, ktorá začínala pod Johannom
a že potom budú pokračovať na Johanna - a dobre že tak urobili, lebo
sa v Anne tak vytrápili, že na Johanna radšej hneď zabudli a išli
normálkou cez ľadovec až pod vrcholovú ferratu Dachsteinu.
Naša úderná partia.
My
sme boli v trojici ja, Mauric a Mišo a celkom sme si frčali. Dostali
sme sa pod začiatok ferraty, a tak sme nahodili postroje a zapriahli
sme sa do karabín. Prvé dva úseky boli ľahučké - až sme prišli k peknému
previšteku. Tak sa Mauric rozhodol, že do neho nastúpi, no bol to celkom hustý
previs na to, aký ťažký batoh mal a bez postupového istenia - tak sa
v ňom trošku potrápil, pretože to išiel načisto, bez držania oceľového
lana. Ja s Mišom, keďže sme nemali v batohoch lano, tak sme sa
zapreli do oceľového lana a už sme aj boli hore.
Lezie sa po úžasných platniach. V tomto ročnom období slniečko tak nepáli, ale príjemne hreje.
Celá
ferrata nám trvala 3 hoďky a išli sme fakt pohodovým tempom. Kde-tu sme sa
zastavili a pofotili, čosi zjedli a zas sme bežali hore. Neustále
precvakávanie karabín ma dosť štvalo, a tak som sa snažila si to nevšímať.
Mauric začína E úsek a jeho batoh ho nepríjemne sťahuje z cesty.
Zato
sa mi hora odmenila krásnymi výhľadmi a kolmými platňami, po ktorých sme
skackali ako také zajace. Príjemné lezeníčko. Náš veľký plán - dať si na konci
ferraty čajík v chate Seethalerhutte, skončil tak rýchlo ako sme urobili
posledné kroky vo ferrate, pretože chatka bola zatvorená. Dávame teda obedovú
pauzičku, sedíme na slniečku pri chate a užívame si jedlo, počasie
a príjemný čas.
Exponovanosťou sa to len tak hmýri.
So
slovami, že ešte je toho dosť pred nami, vyrážame cez kúsok ľadovca smer vrchol
Hoher Dachstein. Nasadili sme mačky, no len na chvíľu, a na začiatku
vrcholovej ferraty sme ich opäť zbalili
do batohov. To sme ale nemali robiť - na čo sme prišli, až keď sme sa vracali
dole. Sneh bol pomerne čerstvý a ešte nedržal na skale tak pevne,
a tak sa šmýkalo neskutočne.
Dnes je fakt krásne a užívame si každy krok.
Postup
nám to spomalilo natoľko, že kým sme vyšli na najvyššie miesto - odkiaľ
nasleduje dlhý traverz, tak sa ku začiatku ferraty dostali chalani
z druhej skupiny a zakričali nám, že má o piatej začať husto
snežiť a fúkať.
Počasie sa zhoršuje.
Bolo
3:30 a nás čakal ešte nejaký kúsok pred nami. Počasie sa nejako zrýchlilo,
pretože hmla sa začala zaťahovať a začalo snežiť len niekoľko minút po tom,
ako nám chalani kričali zlú správu. V hlave sa začalo vypočítavanie.
Zatiaľ sme pokračovali v ceste, no na začiatku traverzu - odkiaľ už bolo
vidieť kríž, ktorý bol prerušovane ukrytý v hmle, sa počasie zhoršilo
natoľko, že sme začali riešiť možnosť zostupu.
Cieľ je blízko, ale dnes to už musíme otočit. Trošku nám prišlo ľúto.
Vedeli
sme, že by sa nám podarilo bez problémov vyjsť, ale čo sa týka zostupu, už to
bolo ťažšie. Mišo ešte nikdy nestál na mačkách, a tak v nich nemal
istotu - nechceli sme riskovať, že sa
niečo stane. Preto sme po chvíľke kukania na seba a konverzácie na úrovni
telepatie s Mauricom rozhodli, že ideme dole. Nasadili sme mačky
a začali zostupovať. V tej chvíli mne a Mauricovi napadlo, že
keby sme si ich nechali od začiatku, tak sme to mohli stihnúť, ale na tom už
vtedy nezáležalo. Poučili sme sa do budúcna. J Zostup nám trval hodinku, lebo sme postupovali
pomaly - pretože sa už zatiahlo a začalo dosť fúkať a snežiť. Na
konci ferraty sme radšej zlaňovali, pretože sme nechceli nechať Miša
zostupovať. Zopakovali sme si metodiku zlaňovania s prusíkom a v
pohode sa dostali na ľadovec. Tadiaľ sme si už vykračovali po ratrakovanej
cestičke a kecali. Ja som bola trošku mĺkva, čoho si Mauric všimol
a pochopil, že mi je trošku ľúto. Ale určite mi nebolo ľúto, že sme sa sem
vydali a že sme v poriadku. Takže už vtedy mi v hlave chodila
myšlienka na dokončenie tohto krásneho kopčeka. Chlapci kecali a ja som
viedla vnútorný rozhovor. :-)
Dychberúce kopce navôkol.
Keď sme sa dostali k lanovke, trošku
som vychladla a začala mi byť zima a aj ma trochu bolelo brucho. Keď
nad tým tak premýšľam, asi už som bola hladná a kvôli tomu trošku
vyčerpaná. Preto, keď sme sa rozhodovali či budeme zostupovať ferratou alebo
lanovkou, sme zo začiatku váhali. Nechcelo sa nám platiť 21 eur za lanovku, ale
keď sme prišli ku ferrate a zadívala som sa dole do hmly, tak pri
pomyslení , že nás ešte čakajú pekné dve hoďky pomalého schádzania, som
povedala, že mne sa už nechce. Chalani mi pritakali a dvojhodinovku sme
stiahli za tri minúty. Neskôr sa to ukázalo ako dobré rozhodnutie,
pretože keď sme sa dostali k autu, tak sme si začali variť a úplne
zabudli na čas. Spamätali sme sa, až keď som si uvedomila, že ešte musím ísť na
vlak. A že ich v nedeľu nebude veľa jazdiť. Takže sme sa rýchlo
zbalili, lebo vlak mi išiel niekedy okolo 19:00. Už si nepamätám presne.
A rýchlo vyrazili na cestu.
Taká záverečna s celou expedíciou. :-D
Ešte musím pripomenúť náš kulinársky kútik
a menu, ktoré sme si vytvorili. Pozostávalo z predjedla vo forme grilovaného
Camembertu vo veľkosti mojej ruky s chlebom a olivami
a z hlavného jedla. Vifonky s chia semiačkami a tony
a tony olivového oleja. Samozrejme, Mauric mi ho tam zlial všetok, aby som
si mohla vychutnať túto bombu. Trošku som s tým bojovala, ale nechali mi
len trošku, tak som to zvládla. Cestu autom si moc nepamätám, pretože som
sa rozvalila na dve sedačky a zaspala v sekunde.
Zobudila som sa až
niekde kúsok pred Selzthalom, kde mi trošku zrýchlil tep čas odchodu vlaku a čas,
ktorý ukazoval môj telefón. Takže trošku behu nakoniec pomohlo, že som stihla
naskočiť do vlaku, ktorý akurát prichádzal spolu s nami na stanicu.
Rozlúčila som sa s chalanmi a už aj nastupovala. V pohodičke som
sa dostala do Linzu ešte v peknom čase, dostatočnom na dobrý oddych.
Chlapci došli domov niekedy okolo jednej hodiny rannej, myslím. Našťastie bez
problému, pretože aj oni už boli unavený, no aspoň sa mohli striedať. Skvelý
výjazd plný srandy, lezenia, krásnych hôr a pohody. Uvidíme sa v blízkej
dobe na vrchole Hoher Dachstein. :-)
Komentáre
Zverejnenie komentára