piatok 30. septembra 2016

Baranie rohy, Šádkova cesta IV.





      Počas leta nebolo času na písanie a tak prinášam seriály o tom aké krásy sme videli a poliezli. 



      Tak malo byť v Tatrách pekné počasie a človek vtedy neváha a uteká tam, lebo poslednú dobu je počasie katastrofa a keď sú pekné dni, treba vyraziť von liezť. A tak sme si zbalili veci, doma porobili to, čo bolo treba a v štvrtok ráno o pol štvrtej sme si nastavili budík. Akože plán bol odchádzať o 4tej, ale nejako nevydalo, a tak sme z domu odišli až o pol piatej alebo dokonca až o piatej. Nie som si už úplne istá. Plne nabalení sme valili po diaľnici smer Tatry. Maurico šoféroval a ja som sa snažila na sedadle spolusediaceho nezaspať. Nepodarilo sa. Zaspala som síce až niekde na diaľnici - a teda v strede cesty. No nič mi to nebolo platné, lebo Mauricko - keď ma videl, asi sa mu začalo zívať, a tak som ho musela striedať. Skoro som to ani nedošoférovala do Starého Smokovca, tak brutálne sa mi chcelo spať.







    No nič, najhoršia časť bola za nami. Ráno vstať a potom to odšoférovať. Už nás čakala len tá príjemnejšia časť. Aj keď fyzicky náročnejšia. Začali sme šľapať smer Téryho chata. S Mauricom sme sa dohodli, že nebudeme drtiť výšľap naplno – reku, že radšej stratíme niekoľko minút a necháme si energiu na lezenie, než hnať sa s veľkým báglom na chrbte a prísť na chatu zničený. Táto dohoda objemovej varianty tréningu nám už pomohla mnohokrát pri náročných a ťažkých dlhých dňoch. 




Ráno balíme veci na lezenie už na Téryho chate. 



     Za dve hodiny a dvadsať minút sme stáli na Téryho chate a zohrievali sme si chrbty na slniečku. Prebaľovali batohy, aby sme všetko nevláčili do steny s tým, že jeden batoh necháme na chate. Dali sme malé raňajky a začali šľapať k Baraním rohom. Ja osobne som tam ešte neliezla a veľmi som chcela, takže som bola dosť nadšená. Šádkova cesta za IV. Ako moja prvá tohtoročná cesta v Tatrách na rozlez paráda. Nástup síce dlhší, ale veľmi krásne a príjemné lezenie, čo stojí za to.




Mauricko ťahá. 



    Pod stenou hľadáme nástup, obliekame a cvakáme matroš do ôk. Mauricko začína prvú dĺžku, ktorá je variant pešieho nástupu z boku rampou. Tam dolieza do štandu, zriaďuje štand a doberá ma. A zatiaľ sa kochá novou cestou, ktorá je hneď napravo od nás menom „Indiánske leto“ za VII-. Začiatok po hladkej platni a prvý borhák vysoko. Obdivuje a rešpektuje. Obaja sme počuli, že tá cesta stojí za to, a tak začínam plánovať, že keď na to budeme mať, pôjdeme do toho. Poprípade si zoženieme nabúchanejších parťákov a pôjdeme hranu.  Ďalšiu dĺžku ťahám ja a mám rešpekt tiež, že ako to pôjde. Síce sú to len dĺžky za III. A IV-, ale predsa je to tento rok poprvé. :-D Liezlo sa mi fajne, len som si musela zas zvyknúť, že zakladám všetko sama a istenie robiť spoľahlivé. Tak som sa nikam nenáhlila a skôr som stavila na to, sa vyhrať so štandami aj postupovým istením. Mauric to robil myslím tak isto - a preto sme si dávali pohodové dĺžky bez zbytočného náhlenia. Akože jasné, dalo sa ísť na výkon, ale povedzte sami, pri takejto ľahkej ceste sa ide skôr pre radosť. 




Krásne výhľady máme.



       Tretiu dĺžku ťahal Mauric a už sme obaja začali pociťovať zlepšenie hybnosti našich kostier. Proste sme sa zohriali, rozliezli a aj zakladanie nám šlo rýchlejšie. Skala bola ešte kde-tu mokrá, ale v podstate to bolo už suché, a tak sa nám liezlo na pohodu. Mauricko nejako skrátil dĺžku kvôli treniu lana a ja som ju doliezala a tak mu vravím, že nech si ide ďalší kúsok zaliezť on - že nech sa vyhrá, aby mal spokojnosť v sebe. Takže ťahá ďalšiu dĺžku krásnu, ľahučkú - až sme sa dostali na policu, odkiaľ mal viesť traverz doprava cez štyri ďalšie police až na tú štandovaciu. To som ťahala ja. Však prechádzka fest. Zaštandujem a dnes sa mi darí fest štandy robiť, kombinovať a vymýšľať. Trošku sa hrám. J Mauricko ma dolezie/dokráča a prehadzujeme materiál a ťahá krásnu kútovú platničku. 




Feeeeest pohoda.



    Pekne sa tam pohrá a keď vyjde ňou trošku vyššie, kde vidí ďalej, tak na mňa kričí s radosťou v hlase, že feeest krásna platňa záverečná tam je. Že ho musím doliezť, vidieť to a nafotiť ho v tom. Ja že ok. J A tak ho doliezam - a keď prichádzam k nemu, padá mi sánka dole a chcem ísť liezť. Mauricko, aj keď viem, že by si túto dĺžku rád potiahol, prenecháva ju mne a ja to s radosťou prijímam, bo strašne chcem cítiť tú vzdušnosť pod sebou a exponovanosť tohto miesta. Takže leziem krásne jednoduché kroky, no veľmi vzdušné a také čisté. Mauricko mi radí kadiaľ mám ísť, lebo sa mu nezdá, že to ťahám podľa nákresu. Ale ja idem podľa citu - ako ma vedie skala. Tiež sa nákresom orientujem, aby som vedela kde som zhruba , ale idem ako ma to samo ťahá. 




Najkrajšia platňa v ceste. 



     Dôjdem na miesto, kde štandy neexistujú, a nachádzam jednu starú skobu. Previažem ju so smyčkou okolo hrotu a ešte zálohu vložím vklínenca, lebo má Mauricko novú sadu aj nových kamošov po anglicky a treba ich zaučiť. Mauricko ma dolieza a stále sa mu nezdá, že či som nemala zaštandovať už skôr, ale mne sa toto zdalo najlogickejšie, čo mi pri dolezení potvrdí aj on. Čaká ho posledný úsek platničky a potom už len dolez hrebeňom na Baraniu galériu. Fest krása a pohoda. Ideme si svoje dneska. Slniečko svieti a zohrieva aj keď som si primaloftku nechala na chate, tak bez nej nebol žiadny problém. Balíme matroš a cválame na vrchol Baraních rohov. Ja som na nich ešte nebola, tak to idem napraviť. Hore nachádzame úžasné bivaky a skalné okno. 




Kukáme Topo a rozmýšľame čo by sme mohli ešte vyliezť.






Čo je to za kopec?



     Maurickovi vravím, že nech kukne počko na zajtra, keď tu máme signál. Mobil načítava a keď načíta Mauric zbledne ako stena. Kukám na neho a nechápem čo sa deje. Ukazuje mi mobil. 25mm zrážok. Fuuuuha. No. Tak. Do kelu. 




V hrebeni.



      A to sme plánovali ísť zajtra „Cestu k slnku“ na Malý ľadový.  No tak čo urobíme. Príroda si určuje pravidlá a my môžeme len využívať okná pekného počasia. Voláme kamošom, že či to vidia tiež. A dozvedáme sa, že vraj oni žiadnu búrku v predpovedi nevidia. Tak sa s Maurickom na seba pozrieme a vravím mu, že ostávame do zajtra rána a uvidíme. Keď nás zobudí búrka v bivaku, tak sa pakujeme domov. Dohoda je jasná, a tak zliezame Baranie rohy s troškou váhania. Chceli sme ísť vyliezť ešte jednu cestu, ale zdržali sme sa s riešením toho, že ak bude zlé počasie, bude to celé zle, obedovaním a tak zliezame dole už v čase, kedy by sme ešte jednu cestu kľudne stihli vyliezť do tmy, ale neboli sme rozhodnutí, ktorú pôjdeme ako druhú a nejako sme sa nevedeli namotivovať po zlej správe zo SHMÚ. 




Dopĺňame cukry.



     A tak prichádzame na Téryho chatu sa najesť, trošku oddýchnuť a pokecať s kamošmi. Najskôr sedíme vyvalení na slnku pred chatou a akurát vo chvíli, keď chceme ísť dnu, začne sa upratovanie, čo nás ešte zdrží von na kameni. Už aj celkom hladní si ideme sadnúť dnu po vyschnutí dlážky a požívame nejaké sacharidy. Večer sa nesie v znamení dobrej zábavy, dohadovania taktiky druhého dňa a kecania so známymi na chate.  Keď už nevládzem držať oči otvorené, pakujeme si švestky a ideme sa ubytovať niekam von. Bivačik vedľa chaty - napriek tomu, že trošku pofukuje, si nachádzame fajné miesto. Varíme polievku večernú, lebo nám už vyhladlo. Ládujeme sa ňou a líhame si sladko spinkať.




Dobrú noc.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára