Höllental alebo ako objavujem nové lezecké oblasti Rakúska

      Cely tento mini projektík začal na môj popud, že by som chcela ísť niečo vyliezť do južnej steny Dachsteinu. Keďže môj najsamlepší parťák Mauricko nemohol, tak som začala riešiť s kým by som do toho išla. Naskytovali sa dve ďalšie varianty. Druhý kamoš nemohol, ale tretí súhlasil. Dohoda padla na cestu Steinerweg. Teraz išlo o to, zorganizovať dátum - s čím nebol problém, ale aby bolo hlavne počasie. Je to veľmi vysoká stena, náročná na orientáciu - a k tomu zostup a prístup pod ňu sú dosť zdĺhavé. Keď som išla na Dachstein prvýkrát, tak sme sa museli otočiť 50 metrov pod vrcholom kvôli počasiu. Takže je to tam nevyspytateľné - zákonite, ako vo všetkých veľkých kopcoch. Preto musí byť top počasie, aby sme nemali problém s orientáciou, mokrom a časom.

No a v ten víkend, čo sme chceli vyraziť, sa ukazovalo, že sú veľmi možné  poobedňajšie búrky a predpoveď sa nezlepšovala ani ďalší týždeň. Rozhodli sme sa teda vyraziť do kraja s menšou hustotou oblačnosti a po dohovore a hľadaní sme sa zhodli na Höllentale. 

Na parkovisku Weichtalhaus.

      Síce žiadny zdolaný summit, ale krásne lezenie viac dĺžok, dobré počasie - a na medziceste pre oboch.  Dohoda znela, že vo štvrtok sa stretneme na hlavnej stanici vo Viedni a odtiaľ vyrazíme. Ja som ešte tri dni predtým brázdila hory v blízkosti Salzburgu, a tak som sa len vo štvrtok vrátila do Linzu, prebalila veci a utekala na vlak. Našťastie som stihla ešte nejaké veci, ktoré bolo okolo školy treba vybaviť a nakúpiť si jedlo! :-D Najdôležitejšia vec. Takže 18:30 nasadám do vlaku smer Viedeň a už o hodinu a pol sa stretávame so Stanom na Hauptbahnhof Wien. Krásne, ba až neznesiteľne teplo nám vraví, že so zlým počasím nebude problém. Prechádzame krásny Viedenský les a už za hodinu aj pár minút sme na začiatku údolia Höllental. Máme zjednaný láger vo Weichtalhause na štvrtkovú noc a v piatok plánujeme spať na parkovisku pri aute, lebo vraj má byť cez víkend poriadna párty a už mali plno obsadené. Na chate nás večer čakajú, lebo vedia, že prídeme neskôr. Malá obhliadka bejváku a už líhame do postelí.

Raňajkujeme.

       Ráno bez budíčku vstávame okolo pol siedmej, balíme veci a utekáme k autu raňajkovať. Napchám do seba nejaké sacharidy, zbalím materiál a dohadujeme sa, čo vlastne dnes pôjdeme liezť. Stano má v rukáve nejaký výber, a tak pozerám, že čo by sa mi páčilo. Vybrali sme cestu In Vino Veritas na začiatok, na rozlezenie. Sedem dĺžok a najťažšia za 6+. Stano v Höllentale už veľakrát liezol, auž má dobrú orientáciu - a tak nástup nemáme problém nájsť, aj keď chvíľku sa snažíme zorientovať, kde máme nastupovať už do samotného lezenia. 

Nástup k In Vino Veritas za 6+.

      Prístup ku skale asi 20 minút a už sa chystáme na prvú dĺžku za 6. Stano ťahá a komentuje terén. Vidím, že to bude poctivé. Ešte som tohto roku dovtedy nenaliezla na skale toľko, a tak jemne nerozlezená sa začínam hýbať v prvých krokoch. Druhú dĺžku za 5 ťahám ja. Teperím sa do položeného komínu. Kukám po istení a nejako ho nevidím, tak sa mi podarilo aj nejaký ten nýt vynechať. Doliezam pod previs, kde by som mala odbočiť doprava na položenú platňu. Istenie trošku nepríjemne vyššie ako by si človek predstavoval, a tak robím pár silových temp a už cvakám. O chvíľku doliezam k druhému štandu, pripravím si ho a kričím ZRUŠ! 

Krásny odlez v traverze.

        Stano ma dolieza a keď má dobré postavenie, robí fotky. Ďalšiu dĺžku ťahá on. Má to byť najťažšia pasáž. Je to odlez do prava cez hranu a následný výlez hore. Stano sa v dĺžke nijako zvlášť netrápi, ale je vidieť, že to nie je len tak a že to dáva zabrať. Teším sa ako sa v nej potrápim ja. Stano kričí zruš a ja už viem čo nasleduje. Chystám sa, aby som mohla začať liezť. Odliezam doprava, zatiaľ to ide - a dostávam sa do najťažšej časti za 6+. Nateká mi, lebo je to mierne previsnuté. Malé lišty v pukline a ja hľadám ako sa tam vyškriabať. Dalo zabrať prebiť túto pasáž. Podomnou expozícia ako kráva. Začína byť teplo a ruky sa potia a šmýkajú. Nuž to dobojujeme.  Doliezam cez ľahší terén, ale stále lezecký, k Stanovi na štand. Čaká ma ďalšia jednoduchá dĺžka. Traverz po horizontálnom komíne.  Preliezam cez hranu a štandujem. 

Stano ťahá.

     Stano ťahá veľmi peknú ďalšiu dĺžku za 5. Peknučké lezenie, no celkom silná klasa. Zhodneme sa so Stanom, že dáva zabrať. Poslednú dĺžku, myslím, ťahám ja a to už doliezame na vrchol cesty. Sadáme na zem a trošku požívame stravu a tekutiny. A riešime život. Aký je zaujímavý, nepredvídateľný, niekedy ťažký a aký je krásny, keď sa človek dostane do takýchto miest. Teplo sa stupňuje a vravíme si, že dáme potok. Vykvasíme na chvíľu pri vode, osviežime sa a znížime telesnú teplotu. 

Šliapeme suťovisko.

       Zbiehame teda dole do údolia a trénujeme zbeh v suťovisku. Šmýka to poctivo, ale napriek mojim pochybám či to moje tenisky Salomon Speedcross zvládnu, je suťovisko veľmi jemné, a tak sa i v mäkkých topánkach dá udržať rovnováha a švih. Pri vode jeme cherry paradajky a striedavo sa namáčame do potoka, ktorý je taký studený, že pri celoplošnom namočení trošku vyráža dych. Stano zapôsobí kreatívne a vymýšľa niečo na spôsob kĺzačky. Lenže namiesto toho, aby sme sa kĺzali po nejakom plaste, sa necháme unášať cez zákrutu dole prúdom a potom sa snažíme dostať na breh, aby nás prúd nespláchol úplne. Je to rýchla náhrada dlhého čľapkania sa vo vodičke, ktoré teplota vody neumožňuje. A tak striedame dva extrémy. Veľkú zimu vo vode a hrozné teplo na slnku.

Nástup do kĺzačky.

       Takto sa kúpeme asi hodinu a už máme obaja dosť ako na nás praží, a tak volíme večerné lezenie v tieni cesty John Wayne der Alpen obtiažnosti 6+. Keď prichádzame pod skaly, počujeme cvakanie karabín, ale Stano náhle vyruší slniacu sa Vretenicu, a tak uskakujeme a na moment prestávame myslieť na to, že nás niekto v ceste bude zdržovať. Kto by to bol povedal, v stene sú nalezení Češi. Naväzujeme a valíme. Prvé dve dĺžky lezie, myslím, Stano po 5+. Ďalšia čaká mňa a to už doliezame chalanov, ktorí sa nejako stratili a nie sú si istí, kde pokračuje cesta. Kecám s chalanmi a ukazujem im, kam to pokračuje. Situácie ich zaváhania využívame a predbiehame ich do kľúčovej dĺžky cesty. 

Doliezame chalaňov a predbiehame sa.

       Stano prelieza kľúčové miesto steny a chalani, čo čakajú, si medzi sebou zúfajú, že prečo zaváhali. Takto preletíme aj ďalšiu dĺžku a lezie sa nám už lepšie, lebo sme sa rozliezli. Ale stále je cítiť, že je tu poctivá klasa a aj päťkové úseky sú stále lezenie. Myslím, že poslednú som ťahala ja, ale už si to nepamätám úplne. Možno to bol Stano. Prichádzame na vrchol a ja hľadám lavičku, ktorá je na nákrese. Márne.  Dávame nejaké hero fotky a valíme dole.

Lesy ako v rozprávke.

       Už sme aj celkom hladní a smädní. Aj keď sme vychytali ráno západnú stenu a poobede východnú - a teda sme liezli celý deň v tieni. Ale aj tak, teplý vzduch spôsoboval neuveriteľné potenie. Chalanov sme nechali za sebou - asi sa zasekli v kľúčovom mieste, aj keď sme mysleli, že budú tesne za nami. Zbehy dole k autu a presúvame sa na parkovisko ku chate Weichtalhaus. Varíme horolezecké pochutiny vo forme mixu všetkých možných výživných vecí. Toto kulinárske umenie horolezcov je celkovo téma na samostatný článok, pretože to, čo dokážeme vymyslieť, je na pohľad nekonzumovateľné. No prekvapivo, keď by ste zavreli oči, tak veľmi chutné a výživné - na to v akých podmienkach sa človek nachádza. Obaja sme išli do sáčkových polievok, ktoré sme doplnili hráškom, syrom,  ja aj čerstvou nakrájanou cibuľkou, chia semiačkami a olivovým olejom. No musím povedať, že som mala veľký hlad a myslím, že zostal spokojný po požití tejto Stanom ohejtovanej večere. :-D 

Kto chce liezť, musí jesť!

       Vraj nechápe, kde sa to do mňa zmestí. Nuž. Tichá voda brehy myje. Kuchyňu sme už mali rozloženú vedľa kufra auta a teraz nás čakali postele. Bolo ešte celkom málo hodín, ale Stano sa uložil na chvíľu do auta. Ja som čítala posledný diel od Píta Schuberta a zisťovala som ďalšie chyby, ktoré by som mohla urobiť na horách. Pomaly sa zotmelo, a tak sme sa uložili do spacákov. Parkovisko sa naplnilo autami a chata ľuďmi. Boli sme radi, že tam nespíme, lebo tam bol v noci bordel. 

Čítam o tom čo všetko sa mi na horách môže stať.

     Nuž, takto krásne odpočinutí sa budíme ráno asi pred šiestou. Z ferratového trojdňového sóla, ktoré som absolvovala hneď pred týmto záťahom, som si odniesla šikovnú vec - a to skoré ranné vstávanie. Celkom pozitívna vec. Keď som na horách, mám rada, že chodím skoro spať a potom nemám problém vstať aj veľmi skoro. Dávame raňajky a Stano sa mi smeje, že som ako pravý ZAJO zobrala kopec chrumkavej zeleniny. Dva ľadové šaláty a cherry paradajky pchám do seba a ešte dáky syr, myslím, aby som mala aj dlhotrvajúce tuky. 

Jemne reklamné foto. :-D

      Dohovárame sa na ceste a Stano navrhuje cestu Krieg und Frieden (Vojna a mier) za 7-. Nástup pod skalu písaných 30 minút. Šliapeme do kopca nádherným lesom a snažíme sa zorientovať, lebo hľadáme drevené schodíky, okolo ktorých by sme mali prechádzať a nejako nie a nie ich nájsť. No po dlhšej chôdzi, keď sme si už nie istí či ideme správne, sa dostávame k nim a odbáčame traverzom pod skalu. Cestu tiež hľadáme. Mala by to byť jediná viacdĺžka vedľa vyborhákovaných jednodĺžok. Našťastie máme Stano aj ja dobrý orientačný zmysel a ten nám pomáha nájsť smer. 

Stano odlieza najťašiu dĺžku za 7-.

       Stojíme pod stenou a čumíme na tú neskutočnú platňu. WAAAAAAW!  Čo ti šibe, to ideme liezť? Peckááá feeest. Dohovárame sa so Stanom, že celú cestu ťahá on, lebo je to predsa poctivé lezenie a ja ešte veľa halušiek budem musieť pojesť, aby som bola taký borec. Nuž, Stano začína ťahať a ja čumím na to umenie. Nádherná skoro bezchytová platňa. Nohy bez stupov, proste ideš na trenie. Prichádza prvé ťažšie miesto, no bez problémov je vyriešené. Len s malou vetou. Dávaj pozor teraz. Stano odlieza pekné metre, ale cvaká sa celkom dobre. Prichádza však k jednému miestu, kde si musí porozmýšľať, a tak sa chytá na moment expresky ale v zapätí si uvedomuje že zbytočne a že sa len vyplašil a tak lezie ďalej.   Problém vyriešený, robí traverz a už je v štande. Leziem ja. 

Riešim posledný ťažký pohyb v traverze prvej dĺžky. 

     Pekne odbúdajú metre a je to feeest krásne lezenie. Som vo svojom živle, až sa dostávam k prvému miestu, kde Stano trošku riešil, že ako. Niekoľkokrát tam sadám, ale nakoniec preleziem. Fest si užívam jemné chyty a aj stupy na trenie. A prichádzam k miestu, kde Stano sadol - vravím si, že sa musím sústrediť a cítiť to. Tú rovnováhu. Kupodivu, miesto preliezam bez problémov a doliezam Stana traverzom. Ten čumí, že ako parádne som vyliezla, že nechápe. No takto je aspoň vidieť, aký je rozdiel, že niekomu proste niečo sadne a niekomu sadne niečo iné zase. Cesta je robená tak, že čím vyššie lezieme, je ľahšia a ľahšia. No stále nádherné lezenie a fest dobrý tréning na rovnováhu a nohy. Hlava drtí na plné pecky, riešime pohybové problémy jeden za druhým. V poslednej dĺžke už začína svietiť slniečko cez hranu a začína byť teplo a potia sa ruky. Je to náročnejšie. 

Vrcholovka.

       Sme smädní nehorázne, kým dozlaňujeme dole, lebo na nás pečie 10 trúb. Vypijem skoro celú fľašku a to, čo ostane, si lejem na hlavu.  Dneska máme teda dolezené - si vravíme, lebo o štvrtej mi ide vláčik z Viedne naspať do Linzu, kde ma čaká balenie, pretože môj pobyt sa v Linzi končí a ja sa musím vrátiť z tejto úžasnej krajiny, plnej môjho zmyslu života a môjho domovu v horách naspať na Slovensko, ktoré je také krásne. Už sa teším na Tatry a na nehorázne veľa lezenia, ak to počasie dovolí. Po dohode bežíme ešte na Weichtalhaus niečo zjesť, lebo moje zásoby jedla som vyčerpala, ale každopádne mám chuť na niečo domáceho. Tlačíme do seba a lúčime sa s osadenstvom chaty. 

Turistická ubytovňa vyzerá skôr ako hotel. 

Ja po ceste do Viedne stihnem aj zaspať, ale stále sa usmievam a som aj smutná, že to už končí. No viem, že je to len dočasné a že sa sem vrátim ......