Malý ľadový štít, Cesta k slnku V.
Ráno sa budíme za doprovodu mraku mračien a pofukovania
jemného vetríka. V noci bola teplá noc napriek vetru. No z jednej
strany sme mali závetrie a z druhej ma Mauricko obložil batohmi. Takže
noc ako sen. Vstávame a pomaly sa aklimatizujeme na realitu, že musím
opustiť teplo spacákov. Ranná hygiena a už sa nám zohrieva vodička na čaj
a raňajky. Snažíme sa príliš nezdržovať, nech môžeme čo najskôr začať
liezť.
S troškou slniečka sa vstáva ľahšie. :-)
Asi okolo 8 nechávame prebytočné veci v mojom novom
batôžku Eiger 35 od ZAJO a iba s malým nástupovým valíme smer
Sedielko. Síce Mauricko si vlastne bral svoj Deuter, ale keď ho vybalil, bol
taký ľahký a a malý, že liezol na pohodu aj s ním.
Mauric ťahá.
Asi okolo 9 hodiny sa ocitáme pod nástupom do steny. Kukáme,
že čo a ako a dohadujeme, kto ide prvý. Aby som nezabudla - stáli sme v južnej stene Malého
ľadového štítu s tým, že vylezieme cestu „Cesta k slnku“ za V. s variantou
za VI. Ale povedali sme si, že sa rozhodneme hore, ktorú variantu pôjdeme. Či
originál alebo či tú VI.
Mauricko začína prvú dĺžku a pomaly sa rozhýbava. Ja
som tiež ešte nerozlezená, lebo síce sme mali nástup a rozcvičku, ale
predsa ruky nerobili vôbec nič. Celá cesta je vraj oštandovaná, takže netreba riešiť
vlastné štandy. Takú informáciu sme dostali od kamoša. Takže sme si vraveli, že
fajn - aspoň to bude rýchlejšie. Nakoniec sme však našli asi tak 2 alebo 3
štandy a ostatné ostali skryté ktoviekde. Ale niektoré štandy sú teda pekne
nezmyselne schované. Ale ok, však mne to nevadí ísť po svojom. Aspoň trénujem.
Fuči ťahá.
Dnes je dosť veterno a vrcholky kopcov sú
v mrakoch. Včera nás vydesila predpoveď počasia na dnes s tým, že
hlásili asi 20mm zrážok - Mauricko sa zľakol veľmi, že sme sa trepali do Tatier
a nakoniec nepolezieme. No predpoveď sa každú hodinu zlepšovala, až z nej
ostali len horizontálne zrážky a vietor. Celkom čerstvo bolo, ale keď sme
sa rozliezli, tak sa nám išlo výborne. Druhú dĺžku ťahám ja, štandujem na
dvoch starých skobách a poisťujem ich vklínencom. Tam som sa teda nahľadala
toho štandu a žiadny tam nebol! A kamoš, čo to liezol, ho vraj tiež
nenašiel. Mauricko sa síce spočiatku čudoval, že čo mi to tak trvá, ale keď ku
mne doliezol a zbadal to, tak pochopil, že podľa nákresu ten štand logicky
by mal byť tam, kde tie dve skoby. Skoby boli pevné, ale predsa som si ich
poistila. Tretie istenie je istota.
Jak mi to dlho trvá ho doliezť, tak stíha aj pofotiť. :-)
Inak na to, že to bola naša druhá letná cesta tohtoročná,
sme sa už hýbali fajne - aj nám to celkom išlo rýchlo. Ďalšiu dĺžku ťahal
Mauric. Nejaký previs a potom cez dve police mierne doľava. Rovnako štand
nenašiel. Ten som našla ja za rohom, keď som ho doliezala a obzerala som
sa po tom železe čo nám sľúbili, že tu v tej skale bude. Premiestnili sme sa
teda do neho a ďalšiu prechádzku II.-III. náročným terénom som vyšla ja.
Inak som si celú dobu vravela, že by som šla do toho najťažšieho miesta, ale
mala som rešpekt z toho, čo by ma tam čakalo. Pri doliezaní na veľkú
policu som zbadala v skale sa niečo lesknúť. Bol to borhák a ja som
sa zaradovala. Len som sa divila, že prečo je len jeden. Zistila som pri
pohľade zbližšia. Druhý bol schovaný za
rohom na platni vedľa. Asi z bezpečnostných dôvodov, keby jedna skala pochybila,
tak stále je tam ten druhý blok a nezávisí to len od jedného. Mauricko ma vzápätí
- ako som zakričala, že istím, doliezol. Teraz čakala dĺžka jeho. Celkom pekné
hýbanie. Zaštandoval a ja som ho doliezla.
Nakoniec teda ťahám najťažší úsek za V. ja a fest si užívam jemné kroky. :-)
Už z diaľky som ho počula ako mi kričí, že aké je to
tam krásne. Že si to musím určite vytiahnuť. Keď som ho doliezla a pozrela
sa na tú platňu, tak mi až slinka vybehla. WAW. Asi tak by sa to dalo popísať. Náádherná platňa a v nej dve
pukliny. Jedna viedla rovno v kúte a druhá kút obliezala doprava.
Naliezla som do toho namotivovaná, že to bude pecka. Krásne malé chyty a zdvihy
na nohách. Pomalé a precítené pohyby a zžitie sa s každým svalom
tela a cítenie rovnováhy v každom pohybe. Keď som bola pri mieste,
kde sa pukliny rozdeľujú, videla variant za VI. a v ňom dve
skoby - vravím si, že to by som šla fest,
ale ktovie čo ma tam čaká. A keďže som ešte nebola taká vylezená, rozhodla
som sa, že si dám prelez cez V. časť, ktorá nakoniec fest stála za to! V 10
metroch som síce založila do špár dva friendy, ale i tak to bolo pekne na
hlavu. No dnes som nemala pocit, že by som išla stresovať. Liezlo sa mi fest
dobre a vedela som, že táto platňa je moja. A bola som vďačná
Maurickovi, že mi to tu prenechal, lebo cítiť tú slobodu v tak krásnej
skale na prvom lane je neopísateľné. Ďakujem. Aj deň predtým mi prenechával
najkrajšie úseky cesty. Bola som za to veľmi vďačná a nadšená.
Dolez na vrchol.
Mauricko za mnou sa vytešoval, že ako som to vybúchala
a že je to fest pekné lezenie. Že je rád, že sme to boli liezť. Čakal nás
už len dolez na hrebeň a na vrchol Malého Ľadového štítu. Prezuli sme
lezky a boli radi, že naše prsty zase dosiahli prah slobody. Ja v Salomon
Speedcross a on v nejakých starších Garmond turistických sme doliezali
hrebeň, ktorý sme spolu už liezli v zime v januári. Veľmi pekné. Na
vrchol sme sa rozhodli však neísť, aj keď bol blízko. Predsa len sme tam už
boli, ale hlavne sa začala zatvárať obloha a cez hmlu nebolo vidieť.
A keď sa na chvíľku otvorilo, tak sme chceli vidieť na zostup do Sedielka.
Spokojní v dušiach aj v telách nás už len čakal návrat na Téryho
chatu a domov. Aj keď domov nášho srdca zostal spolu s kopcom žuly
v Tatrách.
Komentáre
Zverejnenie komentára