pondelok 31. októbra 2016

Malý ľadový štít, Cesta k slnku V.





           Ráno sa budíme za doprovodu mraku mračien a pofukovania jemného vetríka. V noci bola teplá noc napriek vetru. No z jednej strany sme mali závetrie a z druhej ma Mauricko obložil batohmi. Takže noc ako sen. Vstávame a pomaly sa aklimatizujeme na realitu, že musím opustiť teplo spacákov. Ranná hygiena a už sa nám zohrieva vodička na čaj a raňajky. Snažíme sa príliš nezdržovať, nech môžeme čo najskôr začať liezť. 




S troškou slniečka sa vstáva ľahšie. :-)



       Asi okolo 8 nechávame prebytočné veci v mojom novom batôžku Eiger 35 od ZAJO a iba s malým nástupovým valíme smer Sedielko. Síce Mauricko si vlastne bral svoj Deuter, ale keď ho vybalil, bol taký ľahký a a malý, že liezol na pohodu aj s ním. 




Mauric ťahá.



     Asi okolo 9 hodiny sa ocitáme pod nástupom do steny. Kukáme, že čo a ako a dohadujeme, kto ide prvý. Aby som nezabudla  - stáli sme v južnej stene Malého ľadového štítu s tým, že vylezieme cestu „Cesta k slnku“ za V. s variantou za VI. Ale povedali sme si, že sa rozhodneme hore, ktorú variantu pôjdeme. Či originál alebo či tú VI.
         Mauricko začína prvú dĺžku a pomaly sa rozhýbava. Ja som tiež ešte nerozlezená, lebo síce sme mali nástup a rozcvičku, ale predsa ruky nerobili vôbec nič. Celá cesta je vraj oštandovaná, takže netreba riešiť vlastné štandy. Takú informáciu sme dostali od kamoša. Takže sme si vraveli, že fajn - aspoň to bude rýchlejšie. Nakoniec sme však našli asi tak 2 alebo 3 štandy a ostatné ostali skryté ktoviekde. Ale niektoré štandy sú teda pekne nezmyselne schované. Ale ok, však mne to nevadí ísť po svojom. Aspoň trénujem. 




Fuči ťahá.



         Dnes je dosť veterno a vrcholky kopcov sú v mrakoch. Včera nás vydesila predpoveď počasia na dnes s tým, že hlásili asi 20mm zrážok - Mauricko sa zľakol veľmi, že sme sa trepali do Tatier a nakoniec nepolezieme. No predpoveď sa každú hodinu zlepšovala, až z nej ostali len horizontálne zrážky a vietor. Celkom čerstvo bolo, ale keď sme sa rozliezli, tak sa nám išlo výborne. Druhú dĺžku ťahám ja,  štandujem na dvoch starých skobách a poisťujem ich vklínencom. Tam som sa teda nahľadala toho štandu a žiadny tam nebol! A kamoš, čo to liezol, ho vraj tiež nenašiel. Mauricko sa síce spočiatku čudoval, že čo mi to tak trvá, ale keď ku mne doliezol a zbadal to, tak pochopil, že podľa nákresu ten štand logicky by mal byť tam, kde tie dve skoby. Skoby boli pevné, ale predsa som si ich poistila. Tretie istenie je istota. 




Jak mi to dlho trvá ho doliezť, tak stíha aj pofotiť. :-)



        Inak na to, že to bola naša druhá letná cesta tohtoročná, sme sa už hýbali fajne - aj nám to celkom išlo rýchlo. Ďalšiu dĺžku ťahal Mauric. Nejaký previs a potom cez dve police mierne doľava. Rovnako štand nenašiel. Ten som našla ja za rohom, keď som ho doliezala a obzerala som sa po tom železe čo nám sľúbili, že tu v tej skale bude. Premiestnili sme sa teda do neho a ďalšiu prechádzku II.-III. náročným terénom som vyšla ja. Inak som si celú dobu vravela, že by som šla do toho najťažšieho miesta, ale mala som rešpekt z toho, čo by ma tam čakalo. Pri doliezaní na veľkú policu som zbadala v skale sa niečo lesknúť. Bol to borhák a ja som sa zaradovala. Len som sa divila, že prečo je len jeden. Zistila som pri pohľade zbližšia.  Druhý bol schovaný za rohom na platni vedľa. Asi z bezpečnostných dôvodov, keby jedna skala pochybila, tak stále je tam ten druhý blok a nezávisí to len od jedného. Mauricko ma vzápätí - ako som zakričala, že istím, doliezol. Teraz čakala dĺžka jeho. Celkom pekné hýbanie. Zaštandoval a ja som ho doliezla. 




Nakoniec teda ťahám najťažší úsek za V. ja a fest si užívam jemné kroky. :-)



Už z diaľky som ho počula ako mi kričí, že aké je to tam krásne. Že si to musím určite vytiahnuť. Keď som ho doliezla a pozrela sa na tú platňu, tak mi až slinka vybehla.  WAW. Asi tak by sa to dalo popísať. Náádherná platňa a v nej dve pukliny. Jedna viedla rovno v kúte a druhá kút obliezala doprava. Naliezla som do toho namotivovaná, že to bude pecka. Krásne malé chyty a zdvihy na nohách. Pomalé a precítené pohyby a zžitie sa s každým svalom tela a cítenie rovnováhy v každom pohybe. Keď som bola pri mieste, kde sa pukliny rozdeľujú,  videla variant za VI. a v ňom dve skoby - vravím si,  že to by som šla fest, ale ktovie čo ma tam čaká. A keďže som ešte nebola taká vylezená, rozhodla som sa, že si dám prelez cez V. časť, ktorá nakoniec fest stála za to! V 10 metroch som síce založila do špár dva friendy, ale i tak to bolo pekne na hlavu. No dnes som nemala pocit, že by som išla stresovať. Liezlo sa mi fest dobre a vedela som, že táto platňa je moja. A bola som vďačná Maurickovi, že mi to tu prenechal, lebo cítiť tú slobodu v tak krásnej skale na prvom lane je neopísateľné. Ďakujem. Aj deň predtým mi prenechával najkrajšie úseky cesty. Bola som za to veľmi vďačná a nadšená. 




Dolez na vrchol.



         Mauricko za mnou sa vytešoval, že ako som to vybúchala a že je to fest pekné lezenie. Že je rád, že sme to boli liezť. Čakal nás už len dolez na hrebeň a na vrchol Malého Ľadového štítu. Prezuli sme lezky a boli radi, že naše prsty zase dosiahli prah slobody. Ja v Salomon Speedcross a on v nejakých starších Garmond turistických sme doliezali hrebeň, ktorý sme spolu už liezli v zime v januári. Veľmi pekné. Na vrchol sme sa rozhodli však neísť, aj keď bol blízko. Predsa len sme tam už boli, ale hlavne sa začala zatvárať obloha a cez hmlu nebolo vidieť. A keď sa na chvíľku otvorilo, tak sme chceli vidieť na zostup do Sedielka. Spokojní v dušiach aj v telách nás už len čakal návrat na Téryho chatu a domov. Aj keď domov nášho srdca zostal spolu s kopcom žuly v Tatrách. 















Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára