piatok 23. marca 2018

Zimná Weberovka, 15.1.2018


Ach ty panoramata...





             Podmienky posledný týždeň boli perfektné a ja som strávila 4 dni na Zbojníckej chate zo Šimonom kde sme každý deň liezli krásne mixové cestičky. Po tomto náročnom týždni som musela na víkend oddýchnuť a tak som len skialpovala u nás vo Fatre. No na pondelok sme už kuli plány na Titanovú pascu v Javorovej doline. Bola v perfektných podmienkach a už sme ju chceli vyliezť minulý týždeň ale nepodarilo sa nám vôbec ísť do Tatier. Z Paľom Rajčanom sme sa už dlho rozprávali o tom že spolu niečo vylezieme v zime a toto bol perfektný plán.

              Životné okolnosti ako presviedčanie zo strany ďalšej dvojky Paľových kamošov ktorá sa k nám chceli pridať nás nakoniec nasmerovalo na Brnčalku kde sme chceli vyliezť Biely kvet alebo niečo čo sa nám bude páčiť. No nakoniec sme zostali len dvaja ktorý mali záujem vyraziť. Paľo sa však skoro kvôli pokazenému autu odvolal tiež. No nakoniec sa na poslednú chvíľu v nedeľu večer o 4tej hodine rozhodujeme že vyrážame. Paľo dorazí na svojom aute ku mne a tam ho nechávame a vyrážame na mojom oproti noci asi okolo 6tej večer.
             Na Bielu vodu prichádzame 19:20, na rýchlovku balíme, obúvame a vyrážame na chatu. O 21:00 úspešne prichádzame na chatu. Ani neviem ako to ušlo, lebo sa celú cestu dobre bavíme, riešime taktiku, Paľko mi dáva rady a prípadne zisťuje moje postupy pri lezení, alebo sa len tak bavíme o živote. Veľmi príjemná prechádzka pod hviezdami. Na chate sa narveme gulášom, lebo Paľo mi vysvetľuje že za dobu čo lezie zistil že keď sa deň predtým poriadne naje tak potom má to lezenie úplne iný rozmer. Takže poslúcham jeho radu a tak trošku experimentálne prežúvam každé sústo. Možno aj preto že som mäso nejedla asi rok mi je v noci na zvracanie. No z ťažkosťami to prežijem. Myslím že ho nejdem zase začať jesť. Zatiaľ si ho moje telo nepýta. Vlastne až večer sa rozhodujeme že ideme vyliezť Weberovku. Je to môj sen už asi 3 roky odkedy som začala liezť v horách a vyliezla som ju v lete, a Paľo o tom vie. Myslíme si že by v nej mohli byť podmienky a tak napriek odhováraniu chatára sa do nej ráno pustíme.




Ráno zo slniečkom



               Ráno budík na 6:00. Dáko to nehrotíme. A o 7:40 sme pod nástupom. Je fest kosa, -14 stupňov. Človeku je zima už minútu po tom ako sa prestane hýbať. Taktika je jasná. Valíme. Radšej kratšie dĺžky aby ten čo je na štande nemrzol tak dlho, menej istení ale tutové aby sme sa nezdržovali a hlavne druholezec lezie čo najrýchlejšie a ľahký terén tiež. Prvú dĺžku preto sólujeme. A istíme až ďalšie. Začína Paľo chcem aby udal tempo aby som pochopila jeho spôsob, a mohla v ňom pokračovať. Snehy v žľabe sú celkom sypké dosť to padá ale v ceste je fajný ľad. Miestami trošku snehovejší ale stále krásne drží.




Paľko lezie druhú dlžku za IV.



              Robíme krátke dĺžky zhruba 30m ideme po starých štandoch. Nové sme našli myslím dva. Neviem čím to je lebo ja som tuto cestu už dvakrát liezla v lete a Paľo tiež raz. Možno boli zasypané. Ale pamätám že keď som to liezla prvýkrát tiež sme po nich neliezli lebo sú nejako zvláštne umiestňované. Asi kvôli dažďu a snehu padajúcemu. Asi v tretej dĺžke to už bola za V. cez nás prefrčí menšia prachová lavína. Kurnik ja mam kapucňu dole a tak mi všetko zapadá za golier. Nepríjemné. :-) 




Snehy občas sypké ale Paľko to už pozhadzoval dole. Aj to drží. 



             Nezdržujeme sa chceme valiť dĺžku za dĺžkou, keď budeme na Nemeckom rebríku dosť skoro tak ideme až hore. Doliezam Paľa do štandu a chystám sa ťahať keď tu zrazu Paľovi spadne rukavica až dole. Trochu nadávok sa ozýva do doliny. Nemáme čas sa veľmi fotiť ale keď som v tejto dĺžke na dobrom mieste tak vravím Paľovi nech mi spraví aspoň jednu fotku, na pamiatku. Predo mnou hladká platňa, asi druhé najťažšie miesto Weberovky. Paľo sa ma pýta či to idem ťahať. Kukám do toho a vravím jasne. Spomaľujem tempo, kukám kde založím istenie a idem na istotu. Snehy v kúte sú sypké, vôbec nedržia skopávam ich dolu. Takže pomaly nemám kam dať ľavú nohu musím sa celá dostať do tej platne vpravo. Vľavo ďaleko mám skobu, cvakám ďalšie istenie zhruba keď mam posledné pod nohou a leziem ku kľúčovému miestu dĺžky, komín sa zužuje narážam chrbtom do zadnej steny a nedá sa mi zdvihnúť kvôli tomu vysoká noha. Sú tu veľmi zaujímavé podmienky na platni sú kde-tu poprilepované ľadovo snehové vankúšiky, ktoré z vrchu držia celkom. No stále si nie som istá či vydržia. Police kde sa vraj dá oddýchnuť sú zasnežené takže nevidím kam môžem dať nohy. Musím použiť len tieto vankúše. Na ďalší však nedočiahnem aby som do neho mohla seknúť cepín. V tejto chvíli si kontrolujem kde mám istenie aby som vedela čo ma čaká v prípade pádu. Pohľad nie je povzbudzujúci. :-D No a vravím Paľovi „A teraz sa poserem“ a kontrolujem či dáva pozor. On si akurát vyberá rukavice z batohu a síce drží pevne v rukách laná, ale mám tam trošku banán a to mi na odvahe nepridáva. V tej chvíli sa posúvam nohami o 5cm vyššie na taký slabší snehovo-ľadový vankúš prilepený a naťahujem sa tesne na jedno miesto čo vyzerá stabilne a sekám do neho cepín. Natiahnutá ako na škripci si vravím, teraz alebo vôbec, teraz sa proste neposerieš. A dvíham sa na ruke a driem sa v úzkom komíne. V tej chvíli rýchlo hľadám dobré nohy nech mi trošku klesne adrenalín. Ešte celkom jemný ale už nie tak ťažký dolez a som v štande. Pod kľúčovým miestom to vychádza na Paľa. Čo je fajn M6 by sa mi asi dvakrát nechcelo ísť ťahať. :-D Ešte sa musím viac vyliezť.





Ťahám svoju prvú zimnú M5 čo si uvedomujem až po dolezení celej cesty. :-D



                Paľko to lezie z gráciou. Darmo má trošku iné limity. Prelieza oblez a štanduje, lebo chce robiť následný traverz naspať do žľabu cez ten šuter, tak aby mu nedrhlo lano. Takže rozdeľuje túto dĺžku na dve. Celkom jemné a mne sa tam šmykne zbraň lebo sú biedne snehy a sadám do istenia. Aj mi nateká trošku a je to fakt celkom lezenie. Krásne M6. Len škoda že tie snehy pomedzi skaly tak nedržia akoby mohli. Máme za sebou kľúčovú dĺžku spokojne komentuje Paľko. Dávame si pästičku. :-)




Paľko ťahá kľúč celej cesty. Zbrane nedržia snehy sú biedne všetko sa to vysypáva preč.



                Ďalšia dĺžka za M4-5 ťahám ja, pamätám si ju veľmi dobre z leta, celkom vysoký výlez po úplne hladnej platni, teraz je zasypaná sypkým snehom a v pravej časti trošku ľadu, kopem do neho a trošku dosť sa odštepuje, kvôli tej zime, musím opatrnejšie lebo Paľo nebude mať po čom už liezť, a sype sa to na neho dole do štandu. Vyhrabem ten zasypaný kút a dávam tam dole frienda, no potom už sa až hore nedá založiť nič. Je to úplne hladké. Jeden či dva kroky z nádychom a som na konci. Paľo ma dolieza. Balí lano a ja idem šľapať stopu, lebo v žľabe je fest veľa nespevneného snehu a všetko sa to sype. Nie je to moc ideálne na rýchly postup, vlastne úplný opak. Trápime sa v tom snehu a občas prešľapávame na mieste. Na nemecký rebrík dorazíme trošku vyšťavený po sólovaní toho žľabu, a výleze. Je 12:30 a sme na Nemeckom rebríku. Pozeráme sa do cesty a odhadujeme čas a ukazujem Paľovi kadiaľ vedie trasa v štítovej stene. Paľko sa ma pýta ako som na tom energeticky. Už to nie je to čo ráno ale vravím mu že ešte fajne. Rozhodujeme sa teda či ísť hore, Paľo mi hovorí predbežný časový odhad kedy kde budeme.




Štítová stena



               Asi kvôli viacerým faktorom sme sa nakoniec rozhodli neísť hore. Aj keď je to trošku škoda. Je mega zima. -14. Je to asi tak, že lezieme v primaloftke a je nám teplo a hneď v tej chvíli ako sa prestaneme hýbať začíname cítiť zimu. Ešte nikdy mi nebola zima v Baturách ale tam sa mi to stalo aj ked len jemne. Paľo stratil rukavicu, čo nepôsobí veľmi motivačne. Sneh je sypký až tak dobre nedrží, hlavne na policiach a v žľaboch. A chcelo by to ešte o dve hoďky skôr ráno vstať a tak to buchnúť až hore, bo je kratší deň. Každopádne sa rozhodujeme cestou prezlaňovať dole a budeme hľadať Paľovu rukavicu.




Zlaňujeme 



                Za hoďku sme dole zlanený, som tester a nachádzam rukavicu tešiacu sa z plného zdravia. Paľko sa tiež potešuje. :-) Na chate nás čaká polievočka a už len cesta domov. A mňa potom asi 4 dni nevoľnosti žalúdočné, neviem čím to bolo, či vodou, alebo tým jedlom. Ale bolo to fest nepríjemné. Každopádne to neprebije tú krásu a radosť z toho čo sme vyliezli. Ďakujem týmto perfektnému parťákovi a aj sponzorom, ktorý ma podporujú. :-) Bez Vás by to nešlo.





 HORE ZDAR!













Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára