utorok 29. mája 2018

Moje prvé Ultra Fatra






               Niežeby som bola veľká bežkyňa, ale poslednú dobu ma dosť chytil trailrunning a skyrunning a považujem ho popri lezení za krásnu možnosť, ako stráviť v horách čas a aj trošku natrénovať. Poslednú dobu som sa celkom nachodila a aj čosi nabehala, no a už dlhšiu dobu som tušila, že príde aj nejaké Ultra, ale nevedela som, že tak skoro.

                                             Kamoš mi píše: Poď bežať Ultra Fatru 2017
                                             Ja: Nie, nemám ešte toľko nabehané. Max 30km vkuse.
                                             On: V pohode pôjdeš to ako diaľkový prechod.
                                             Ja: (váham asi tak dva týždne ale nakoniec sa zapíšem ako náhradník)

                Vravím si, že bude ako má. Ak to mám bežať bude pre mňa miesto. Nejako sa tam nehrniem, lebo mám rešpekt z takej vzdialenosti. Ešte som to nikdy neskúsila. A zrazu mi píše Maťo Kubík, že či chcem ísť na Ultra Fatru, že jemu sa nedá a že by mi pustil registráciu. Vravím si ok, tak asi to mám ísť bežať. 

                 Nastáva obdobie prípravy, ktoré spočíva z lezenia a behania. Vlastne iba pokračujem v normálnom živote a behám ako dovtedy. No dva týždne predtým sa už začínam sústreďovať na psychickú prípravu a riešim taktiku s Marošom, ktorý má už veľa skúseností a hovorí mi, ako mám, v ktorom úseku pridávať alebo spomaľovať. Aké gély mám jesť a hlavne aby som to neprepálila.
                 Moja taktika znie odbehnúť to pre radosť z prvého Ultra do limitu 13 hodín bez toho, aby ma niečo bolelo. (hlavne mám rešpekt pred kolenami) Vravím si, že aj keby to mám odkráčať tak mi to nebude trvať dlhšie ako 13 hodín, to som si istá. Deň predtým balím batoh, gély rozdeľujem presne podľa stúpania a klesania a rovín. Všetko mám nachystané. Oblečenie na preteky na kôpke vedľa postele a líham si spať.
                Ráno vstávam a robím raňajky. Praženica s hriankami ma výborne naladí do nového dňa a dá mi dostatok tukov na preteky. Štartujem auto. Nasadá Janko, Jimbo a Peťo a mierime k Maťovi, kde presadáme do jeho auta a mierime na štart do Dolného Harmanca.
                Tam zatiaľ nie je skoro nikto, lebo väčšina spala v Ružomberku a ide na štart autobusom. Ach aké supiš je mať výhodu domáceho ihriska. Takže sa ešte prezliekame, natierame nohy aj všetky potrebné časti vazelínou, aby sme nemali pľuzgiere alebo odreniny. V bruchu mám takú tú nervozitu, ako keď sa na niečo tešíte, ale zároveň aj bojíte trošku, aby ste to zvládli. 





Smerom na Japeň



                Je 7:00, a my začíname slušným tempom šľapať na Zadný Japeň. Moja taktika neprepáliť to na začiatku, aby som potom mohla bežať až do cieľa, ma necháva predbiehať sa inými silnejšími alebo premotivovanejšími pretekármi. Ale ja viem, že trasa si sama vyselektuje, kto na akom mieste skončí, a že ešte veľa z nich predbehnem. V hlave mi znie stále, aby som to neprepálila a nezačala niekoho predbiehať do kopca. Vedľa mňa beží kamoš Janko, ktorý už má nabehaných veľa 50tok. Pre mňa je to prvá.
                Čaká nás 760 výškových metrov hore a aj dole naspäť na Staré hory. Tam je prvá občerstvovačka, kde nás čaká Maroš aj s mojimi dvoma gélmi na výmenu. Šľapem v konštantnom tempe tak, aby som bola stále vo vrchnej hranici svojej kardio zóny, aby som sa nezakyslila a mohla bežať roviny a zbehy. Takže sa mi ide komfortne. Je to jednoduché, nejdem vyhrať nad nikým iným, iba nad sebou. 




Pijem veľa vody. V legínach mi je síce teplo ale nebudem mať vytrasené stehná.



               V Starých horách sme za hodinu a pol. Perfektne zorganizovanie s Marošom. Pribieham, už držím v ruke prázdne gély, Maroš mi podáva nové a strkám si ich do vrecka. Maroš mi naberá vodu do camelbacku a ja jem pomaranče a pijem Pepsi. Asi 3 min a som pripravená bežať. Nechcem sa zastavovať na občerstvovačkách viac ako 3 minúty lebo je to zbytočná strata času. Navyše telo po 5min začína regenerovať a zase trvá určitý čas dostať sa do toho výkonného tempa. Janko, s ktorým bežím, sa tam nejako zdžiava kvôli topánkam, ale ja pokračujem ďalej. Veď ma dobehne, keď bude mocť. 

               Predo mnou je najťažší úsek stúpania 1400+ na Krížnu. Tu si vyslovene musím dávať pozor, aby som sa zo samého adrenalínu nerozbehla príliš rýchlo a neprepálila to, lebo to bude rozhodovať, či to odbehnem a koľko mi to bude trvať. No už predo mnou sa začínajú objavovať ľudia, čo ich vyslovene musím predbehnúť, lebo by som musela spomaľovať ešte viac ako potrebujem. V hlave sa mi premietajú slová Maroša, že až po Rakytov nikoho neobiehaj a potom to napáľ až do cieľa. A vravím si kurnik, prečo predbieham ľudí už teraz. Snáď sa mi to potom nevypomstí. Ale idem podľa toho, čo cítim v stehnách a tie zatiaľ nepocítili ani trošku príval kyseliny.




Teraz nás čaká krááásny hrebeň


                Hore na Krížnej sa rozbieham. Viem, že ma čaká dlhý beh, tak jem pomalý gél. Túto trasu som už bežala na Fatra Run a tam ma pri 15 km začalo bolieť koleno, tak idem najskôr opatrne. Po chvíli sa, ale statočne rozbieham. Hlava mi vraví, že je všetko v poriadku, nič ma bolieť nebude. Veď som ju na to dlho pripravovala. Endorfíniky tancujú v krvi, keď prebieham túto krásnu časť hrebeňa. Každé stúpanie spomaľujem a klesanie pridávam. Celkom mi to ide v technických úsekoch a tak využívam tento predpoklad. Ďalšia občerstvovačka, Chata pod Borišovom. V traverze Ploskej ešte stretávam Toma Krajču, ktorý ma fest povzbudzuje, „Poď Fuči super ideš, dobrý čas dáš !” Je to milé a vyčarí mi to ešte väčší úsmev na tvári. Ide sa mi perfektne. Síce už začína byť teplo,ale ja neprepaľujem, a tak si to vááážne užívam s úsmevom na pohodu.

                 Chata pod Borišovom a Lukáš Šichta je už z ďaleka počuť. Pribieham, dávam mu camelback na naplnenie, jem orechy a pomaranče a pijem ionťák. Čas mám 4:33 a vtedy si prvýkrát pomyslím na niečo také, ako je dobrý čas. Vravím si, tak možno, že by sa to nakoniec mohlo aj pohybovať niekde okolo tých 10 hodín. Janko ma medzitým dobehol, ale zase na občerstvovačke trávi viac času ako by som ja chcela a tak bežím zase s náskokom. Šľapanie na Ploskú je fakt celkom záhul v tom teple, ale paličky sú super pomôcka a volím primerané tempo. Cestou stretávam Jula Lamoša a tak prehodíme pár slov. Fotí ma, ako si to užívam. :-)




Stúpanie na Ploskú, som rada za paličky. Za mnou 25km



                 Ploská prvý štikací kontrolný bod nefunguje a tak fotím fotku. Bežím do sedla a smer Rakytov. Dobieha ma Janko, ale ja viem, že budem musieť dlho bežať a tak už využívam pomoc hudobného doprovodu. Beží sa mi fajne, papám gély a teším sa z krásneho technického zbehu. Inak turisti boli veľmi milí, všetci povzbudzujú a pekne sa uhýbajú z cesty. Zaujímavá skutočnosť ktorú som zistila  je, že som sa vyslovene tešila na stúpanie, lebo to znamenalo, že prechádzam do rýchlej chôdze, a teda oddychujem a nemusím valiť, ako keď je klesanie alebo rovina a tú celú bežím. Takže stúpanie znamenalo oddych a klesanie beh, čo to dá. Stúpanie Rakytov a ja si to vychutnávam. Aj keď je fest teplo, ale zase volím primerané tempo.

                 A tu nastáva problém. Z vrcholu Rakytova sa vôbec neviem koncentrovať. Som na 34km a cítim, že ten zbeh, čo mal byť tak krásne technický a mala som na ňom získať kopec času, asi nepôjde tak, ako som si predstavovala. Odpočítavam metre do Smrekovice a mám pocit, že sa spomalil čas. Vravím si, to dáš si silná žena. Na Smrekovici si dáš trošku pauzu a naješ. Už aj mi začína škvŕkať v bruchu lebo gély síce dávajú energiu, ale nenaješ sa z nich. Pribieham na Smrekovicu, už dosť len tak tak. A sadám si. Jem pomaranče so soľou, chleba s nutelou, zapíjam magnézium pre istotu, na posledný úsek trasy. Baby mi čapujú vodu. Trvá im to dlho lebo im došla. Musia ísť nabrať, ale ja som spokojná, chcela som posedieť aspoň tak 10min. Oddýchnuť a najesť sa , lebo tá strata koncentrácie bola dosť nepríjemná. Ešte sa divím, kde je Maroš a Bobča lebo nás tu mali čakať, ale veď nevadí, nie je to teraz tak dôležité.
                Camelback je plný aj a vyrážam do kopca zo Smrekovice smer Malino Brdo. Začiatok kráčam stúpanie, ale potom sa predo mnou otvorí krásny hrebeň so širokou cestou, čo sa dá krásne bežať. Chvíľku mi trvá, než sa rozbehnem, ale potom to už frčí a bežím až do Malina. Tam to úplne najhoršie, čo mi dalo zabrať je zbeh po zjazdovke. Lebo som nechcela strácať veľa času, a tak som nejako nespomaľovala a stehná to trošku pocítili. Tam sa mi prvýkrát trošku zakyslili.




Dobieham na občerstovačku na Malinom Brde



                 Na poslednej občerstvovačke si teda preventívne zase dávam magnézium a solím pomaranče a grep. Vodu už nedoberám. Mám tam asi liter a to je už dosť. Viem, že ma čaká ešte psychicky najnáročnejší úsek trasy, lebo si myslíte, že už máte len kúsok do cieľa, ale čaká pred vami ešte 330+ na Sidorovo a dlhý zbeh po hrebeni do Ružomberka. S Marošom som tento úsek riešila. Vraj sa musím nastaviť na to, že ma to ešte čaká, aby ma to neprekvapilo a psychicky nedalo dole. Takže dobre viem, čo mám pred sebou a  som na to pripravená.

                  To šľapanie do kopca bolo fakt dooosť nepríjemné, lebo už silno pieklo slnko aj napriek lesu a bolo dusno. No tým, že som vedela, že ma čaká ešte niečo tak hrozné, som nakoniec čakala, že to bude ešte horšie. Takže zrazu som bola na Sidorove a vravím si, no super, celkom ok. Štikačky tam pre istotu už ani neboli. :-D A teraz ma čakal zbehnúť hrebeň a to, na čo som zabudla je, že sa ešte bude kývať hore-dole a to ma v jednej chvíli prekvapilo. Ale potom som si spomenula, že to tak malo byť.

                   Pri zbehu som už začínala trošku cítiť pravé predné stehno. Ak by som to napálila na fest, možno by aj kŕč prišiel, takže som išla primerane. Na Maline ma predbehla jedna poľka, s ktorou sme sa pretekali už asi 20km a nevedela ma predbehnúť.  Ale ten zbeh do Malina bol pre ňu výhoda a tam ma dala. Ale keďže som nešla pretekať  naplno, lebo som nevedela, čo očakávať od prvej 50tky, tak som šla na dobrý pocit. Preto som ani nemala ambíciu nejako ju dobiehať. 

                   Ešte pred Smrekovicou som stretla Bobíka s Kikou. Tí mi kričia, že som nejaká siedma, ôsma. Si vravím, že čooo? Fajne. No kvôli tomu, že som veľa pila som musela urobiť šesť cik zastávok a podarilo sa dvom ma predbehnúť. Ale tak vravím si, že aspoň budem mať zajtra pohodu. Žiadne veľké svalovice alebo bolesti. A tak aj bolo. Druhý deň som síce cítila šľachy, dostali zabrať, ale nič ma nebolelo a svalovica bola len jemná. Podľa toho čo ukazovala váha som schudla len pol kila, takže sa mi podarilo dostatočne piť a nebola som dehydratovaná. Veď už o dva dni som liezla v Tatrách. Regenerácia fungovala prvotriedne.



V cieli spokojná a smädná

                   

                   Celkovo som odbehla Ultra Fatru na 11. ženskom mieste v čase 10:22, čo bolo pre mňa nemysliteľné, že by sa mi podarilo také niečo.  A keď som bežala z občerstvovačky z Malina Brda som sa dokonca neubránila slzičkám radosti, lebo som si uvedomila, že to zvládnem, a že to odbehnem a nič ma nebolí, že by som musela skončiť. Užila som si celú trasu. Veľmi ma to bavilo a mala som radosť celú dobu, ale toto bol neopísateľný pocit, ktorý by som priala zažiť každému. Keď prekonáte samého seba a dokážete niečo, čo predtým bolo pre vás možno nemožné. Myslím, že najviac, čo v tomto prípade fungovalo, bolo moje nastavenie v hlave, na ktorom som pracovala dva týždne pred pretekom. Predstavovala som si, aké to bude skvelé, keď to odbehnem, aké pocity pri tom budem cítiť, a že je to možné.
                    Do Ružomberka preto dobieham plná radosti, s úžastným pocitom na duši. Ďakujem za podporu, pomoc a rady, ktoré som dostala od kamarátov a ďakujem aj za podporu svojmu sponzorovi Zajo a Adidas za poskytnutý materiál. HORE ZDAR!



1 komentár:

  1. Soooo... now that you have experience in ultra running, maybe you would like to take part in
    http://www.bergmarathon.at/
    Greets from Linz!

    OdpovedaťOdstrániť