pondelok 14. mája 2018

Rande s Titankou, 30.3.2018







                Celé to začalo dávno predtým, ako sa spustilo to Titankové ošiaľstvo tejto zimy - po prvom preleze Ondra a Viťa. Bolo to na začiatku tejto sezóny a ja som sa spolu s Helmutom, Robom a Stanom išla prejsť do Javorovej doliny na skialpoch. Síce sme museli prvú hodinu od horárne kráčať na pešo, ale to nás nezastavilo. S heslom „Lepší zlý deň na horách, ako deň v kancelárií.“ sme sa aj tak vybrali na výlet.

                TITANOVA PASCA - ten názov som počula prvýkrát ten deň, dovtedy som ju nepoznala. Keď sme prechádzali popod ňu a chalani o nej rozprávali – vyzerá, že sa v nej robia podmienky, ale to určite padne. Ja som však cítila niečo iné. Nedá sa to určite vysvetliť, no vedela som, že tento rok tam bude niečo, čo nebolo veľa rokov - podmienky ako sníček. Nechystala som sa do nej - vedela som, že sama na ňu ešte nemám. Je to veľkolepá cesta a treba k nej pristupovať z úctou a pokorou. Pochabé a príliš hlúpe predimenzovanie svojich schopností by tam mohlo prísť draho. No keď som chalanom povedala, že tento rok tam budú fest dobré podmienky, že to cítim, tak na mňa pozerali, že jasnéééé, veď ty asi nevieš, o čom hovoríš. Každopádne, táto cesta sa dostala na môj zoznam vysnívaných – tie, ktoré chcem vyliezť, keď budem raz veľká. Fascinovala ma a vedela som, že to bude niečo veľké a prirodzene aj fest ťažké. Takže na teraz som si tam vyhliadla Bratislavský ľad a Poľskú cestu.
                Prišiel prelez Ondru a Viťa a už bolo jasné, že tento rok tam sú vážne podmienky desaťročia. V tej dobe som sa dohovárala s Paľom Rajčanom na tom, že spolu niečo vylezieme v zime. Tak som mu hneď ďalší deň po ich preleze písala, že poďme do toho spolu, s tebou si trúfam a aspoň si to tam pozriem. Súhlasil. No nejaké vonkajšie okolnosti nakoniec znemožnili uskutočniť tento plán. A prišiel ošiaľ. Každý, kto mal ruky a nohy, sa tam hrnul. Prišlo dohadovanie o tom, kto to naozaj vyliezol a kto nie a tvrdenia, že ja som vyliezol Titanku, aj keď som išiel len jej najťažšiu časť. Čím ďalej, tým viac mi bolo ľúto tej cesty a tak sa mi zhnusil ten povyk, že sme s Paľkom nakoniec 15.1. vyliezli Weberovku miesto Titanky. Súhlasila som zo zmenou plánu, lebo sa mi do Titanky proste nechcelo ísť.

                Tento rok bola pre mňa fakt celkom fajná zimná sezóna. Cez mesiac a pol každý deň na lyžiach a 14 vylezených zimných tatranských ciest + ešte celkom pekná porcia ľadov. Mala som skvelých parťákov, teda hlavne Šimona, s ktorým som vyliezla polovicu spomínaného a s ktorým som vniesla do tichých tatranských stien trošku spevu a veľa zábavy. Paľka - prvotriedneho lezca, ktorý ma veľa naučil a to len za jeden a pol dňa. Janka - tiež neskutočný talent lezecký. Marušku - s ktorou sa naše prvé spoločné lezenie zmenilo na súznenie dvoch ženských duší v skale a ľade, vychutnávanie si krás a plánovanie spoločných podnikov. Paľka, Helmuta, Miša a ďalších. Za to všetko som veľmi vďačná.








Night start.



                Ono je vlastne fest zaujímavé, že prvýkrát som o tej ceste počula na začiatku sezóny a dala som si to ako cieľ niekedy vyliezť. A vôbec som netušila, že to bude ešte tento rok. Každopádne som sa zoznámila s Jankom a on mi vraví, že to veľmi chce ísť vyliezť. Chcel ísť sólovať, ale že nech s ním idem do toho. Tak na jeho prianie som súhlasila s podmienkou, že buď to ideme až hore alebo to liezť nechcem. Ak cesta, tak celá. Súhlasil, pričom sme samozrejme počítali, že budeme hodnotiť bezpečnosť pokračovania až na Rohový hrebeň - kvôli snehu.
Nastal deň D a kráčame nabalení do doliny, kde nás čaká bivak pri chatke. Tam sme plánovali nechať nadbytočné veci, aby sme liezli relatívne naľahko.

                Ráno budík pred východom slnka, dávame kašičku na ráno a začíname. Nemám pocit, že by nejako ubudlo z toho batohu. :-D Idem prvá v lese - to ešte problém nie je, prepadám sa len trošku, ale keď vyjdeme z lesa von, tak už to je aj dosť únavné. Nevadí. Janko celú zimu skoro neliezol a chodil do práce a len včera sa vrátil po mesiaci z Nemecka. Tak v rámci solidarity (vidím že nemá nabehané) šľapem skoro celú stopu. Aspoň si zatrénujem. Na chvíľku ma vymení, ale potom opäť idem do čela. Druhému sa ide hej!  Veď on bude možno ťahať celú cestu, ak to mňa nepustí, tak ja si odmakám zase ostatné. Sme dohodnutí, že ja pôjdem podľa pocitu „Pozriem a vidím, či idem ťahať“. Nepotrebujem sa niekam hrnúť a niečo si dokazovať, dnes som tu na želanie niekoho iného. A po dvoch zimných pádoch mám aj rešpekt. :-)

Kráčanie dolinou bolo nakoniec ok. Najťažšie prešľapávanie bolo smerom hore k nástupu cesty. To bola fakt drina. A čo nevidíme - za nami si vykračujú dvaja týpci a blížia sa k nám, akoby išli po námestí v Martine. Srandujeme a kričíme na nich, či sa im ide dobre po eskalátore. :-D Oni že jasné a že fest to vychytali. Ráno ich na horáreň zobrali dvaja Česi, ktorý v tomto príbehu tiež zohrajú rolu a teraz im dáki dvaja „blbci“ šľapú stopu. :-D Nuž čo, niekto má šťastie. Nakoniec potiahnu pár výškových stopu oni. No do cesty nás púšťajú prvých - za zásluhy. Fakt neviem, kde zmizli stopy z minulého týždňa, keď tu bola Lenka.






V prvej dĺžke trpím, zamrzli mi prsty. 



Všetko by bolo v pohode, keby som tak nevychladla pri prezliekaní. Prvú dĺžku ťahá Janko. Podľa stavu ľadu nám je jasné, že to nie je na súbežné lezenie. A už vôbec, keď sú pod nami dve družstvá – blížili sa totiž aj dvaja Česi. Prvú dĺžku, keď doliezam Janka, mi príde neskutočne zle - je mi na zvracanie, točí sa mi hlava, ledva leziem. Každú chvíľu myslím, že odpadnem, no v hlave mám, že ho musím rýchlo doliezť, aby som sa niekde nezasekla. Doliezam ho a trošku mi začína prepaľovať ruky. Je to jasné. Je mi zle z bolesti, lebo mi zamrzli ruky až príliš - už sa mi to raz stalo túto zimu. Zaujímavé je, že nebolo až tak chladno. Už som liezla aj pri nižších teplotách a toto sa mi nestalo. Bolesť je na nevydržanie a Janko na mňa kuká, že či zlaňujeme dole. Vravím mu, že to nie, je len zo zimy, už sa mi zohrievajú prsty. Púšťame dvojku za nami pred nás. Bohužiaľ by sme ich zbytočne zdržali čakaním na to, kým sa mi zohrejú ruky. Bolesť prechádza, robí sa mi lepšie, pijem. Janko sa na mňa kuká, že či idem ďalšiu dĺžku. Popravde, nechce sa mi, ak si pomyslím, že by sa mi to stalo znova.






Cez deň máme úchvatné počasie. 



Ide on. Teda až po tom, ako čakáme hodnú chvíľu v štande, aby dvojka nad nami dostatočne odliezla. Druhá dĺžka zase krásna, aj keď ľad je poslabší. Miestami snehový, miestami sa štiepi, miestami krásny, masielkový. Jankov prvý ľad túto zimu a prechádza sa v ňom, ako keby si vyšiel na vychádzku. Vidím v ňom istotu. Ja si za ním frčím bez problému, s prevahou a vravím si:  „Hmm, škoda že mi prišlo zle, toto by som aj ja potiahla.“ Ale netreba hlúpo riskovať. Tretia dĺžka a pred nami drytoolový prelez prahu. Čakáme kým odlezie družstvo pred nami. Ťahá zase Janko – toto si netrúfam. Ide si s prevahou. Očividne má trošku iné limity. Odistiť sa to dá krásne a dolez do ľadu a snehu. Táto pasáž je pre mňa krásna a nepríjemná zároveň. Tesne podo mňa sa už nasáčkovali dvaja Česi a teda ak by sa mi šmyklo, tak schytajú krásnu tetovačku. Ale fest pekná drytoolová ladička. Výlez to zhnitých snehov, ale stále dobrých tráv. Dole však padajú nejaké voľné kamienky. A že ich je tu požehnane. Samozrejme, z hora na nás padajú snehy a ľady z družstva tesne nad nami.





Štvrtá dĺžka už aj ja v akcii. 



Janko sedí v štande a vraví, že asi chvíľu počkáme, lebo nad nami je žľab, ktorým to všetko letí od družstva nad nami. A pýta sa ma, či idem ďalšiu dĺžku, či som fresh. Pozriem hore a vidím, že idem na to. Beriem si šróbky a dáke friendy. Ľadík je masielkovo-snehový. Takže šróbky sú niektoré len pre dobrý pocit. Ale zato čo zásek, to štand. Vybieham to rýchlo a dobieham dvojku nad nami. Ich čaká najťažšie miesto a zdá sa, že sa tu nemáme kam pomestiť so štandom. Tak vyliezam na snehový prevej na pravej strane, zakladám dvoch friendov a jednu krátku šróbku do najlepšieho ľadu, aký som po ceste stretla a odisťujem Janka.  Je mi zima fest, lebo sedím na snehu, ale dá sa to zvládnuť. Janko dolieza a smeje sa, že už dlho (alebo možno ani nikdy) za nikým nevyberal istenie. :-D Vtedy mi napadá, ja som ťahala v Titanke a bolo to v pohode, waaaaw to je super.  Fest fajn pocit. 





Štand na preveji.



Čakáme, kým odlezie dvojka nad nami. Nechávajú nám tam skobku zabitú, že im ju dáme hore. Túto dĺžku bolo skoro jasné, že ťahá Janko. Keď ho v tom vidím, tak sa tam prechádza ako nič. Vravím si, hmmm feest dobré. Dobrý je chlapec zjavne. Veď to chcel ísť sólovať, tak jasné. Ale už to neni na sólo, myslím si ja. Miestami je to zradné. Je to predsa pasca. Janko lezie ako nič, na celú drytoolovú dĺžku dal asi 4 istenia. Má morálový nadlimit. Ja za ním najskôr skoro atakujem dvojku pod nami svojimi hrotmi keď vyliezam zo štandu. Sú hneď podo mnou a nezmestíme sa tam. Leziem a celú dobu si predstavujem, ako by to bolo, keby to mám ťahať. Myslím, že by som sa dosť vybála. Snehy pomedzi skaly sú prehnité, jediné čo ešte drží, sú trávy. Aj to niekedy len ako tak. Pohyb v tejto dĺžke fyzicky s prevahou, psychicky na prvom by to bol záhul.

Keď odliezam do tejto dĺžky, počujem pod sebou, ako nalieza jeden Čech a ich slovnú prestrelku nadávok a nervozity medzi sebou. Prosia ma, aby som im tam skobu nechala, že nám ju zoberú hore. Keď už som na konci dĺžky, kričia mi, že či im zhodíme lano. Pýtam sa Janka. Že ok. Pripravujeme lano a zhadzujeme. Štand v cepínoch. A týpek sa zrazu vynorí hore už vylezený. Že mal slabú chvíľku. No nás to zdržalo. Dvojku nad nami už nedobiehame.






Dolez na hrebeň, hmla, sneženie, silný vietor. 



Ďalšiu dĺžku za IV ťahám ja. Istenie každých 20m a lezieme súbežne. V istej chvíli sa mi už nechce ťahať za sebou lano. Aj tak je to zbytočné a vyhrabávať istenie by nás veľmi zdržalo. Je 18 hodín a za hodinu zapadá slnko. Katalógové počasie sa mení na mrholenie, sneženie a vietor. Janko dolieza do cepínového štandu a balíme laná. Lezieme hore sólo. Alebo skôr buldozerujeme hore. 20 cm nového snehu na tenučkej ľadovej kruste, ktorá sa borí a pod ňou meter hranatozrnného a ložiskového snehu. No krása. Snažíme sa ísť po stope, čo urobili chalani pred nami, ale je to prd platné. Ideme si svoju, ktorá nie je tak rozbitá. Preberám vedenie nech si Janko trošku oddýchne, a on na mňa dáva pozor za mnou, lebo sa to šmýka. Potom ma predbieha pred vrcholom, lebo sa tam neviem vyhrabať z jedného miesta. Neskôr sa dozvedáme od chalanov, že to vraj liezli 3 hodiny. Neviem, ako je to možné. My sme dolez mali hotový za 50 min a zdalo sa mi to fest blízko. Keby sú v doleze dobré podmienky, dalo by sa to vybehnúť do 30 min. O 19-tej si fotíme vrcholovku. Vôbec nič nevidno a z druhej strany Rohového hrebeňa fuker, že sa nedá držať na nohách. Vieme, že po hrebeni to nepôjde. Musíme naspať do závetria. Do žľabu nad Bratislavským ľadom. Zlaňujeme a schádzame ním a Česi sa k nám pridávajú. Spájame svoje sily, lebo už začína byť tma. Do polky žľabu zídeme za vidna.





Vrcholovka, nejako sa s ňou nepipleme, lebo väčšina fotiek je na GoPro a fučí ako blázen.



Je tma, vidíme len svetlo čelovky na hlavách. Okolo nás (a cez nás) frčí jedna lavínka za druhou. Počasie je brutálne. Vietor nám strieka ľadové ihličky rovno do tváre. Ale zato v žľabe luxusné lyžovateľné podmienky. Predstavujem si, ako lyžujem dole a zlaňujem iba cez ľad. V rámci bezpečnosti schádzame dole s pomocou lana. Lavínky sa stupňujú. Sme celí mokrí, ale sme v pohybe a tak je nám teplo. Bratislavský ľad je tak vytečený, že štandujeme 3 metre nad zemou v dvoch abalakoch štyria ľudia. A však príliš jednoduchý deň bol, vraví si lano a sekne sa. Janko pozerá na mňa. Vravím mu ser na to, máme dosť. Chalani sem zajtra idú. Zoberú nám ich. Chalani prikyvujú. Jankovi to nedá. Na tiblocu dáva istené sólo. Večer v spacáku mi potom prezradil, že sa mal na to vykašľať. Že to ho najviac unavilo. Lebo cez neho lietali lavíny. Ja ho čakám dole. Totálne mokrá a začína mi byť zima. Idem teda s jedným z tých Čechov dole, k ich stanu, že uvaríme čaj a nech nevisíme štyria v tých abalakoch. Druhý Čech zostáva z Jankom hore.

Stretávame sa dole pri stane. Všetci štyria. Fučí ako blázen. Nezávidím chalanom, že tu idú spať. Nás čaká zostup k chatke, tam máme spacáky a večeru. Ani neviem, či som hladná, myslím teraz hlavne na bezpečný zostup. Okolo pol jedenástej sme pri chatke. Tu už tak nefúka, vďaka Bohu. Janka vypína. Líha si do spacáku. Ja teda varím, lebo sme hladní a smädní. Fajná to ta dehydratovaná strava. Človek si fakt urýchli zaplnenie žalúdka. Pijeme, konzumujeme a zrazu kóma. Ani sme nestihli dojesť. :-D Ráno sa budíme o 7mej a mňa čaká asi to najťažšie z celej cesty. Vopchať nohy do úplne mokrých ľadových Batúr a ísť sa vycikať. :-D Fakt nepríjemné. Ale po chvíli sa mokré ponožky zohrievajú. Dojedáme večeru a bez hanby zaspávame. Inak leje ako z krhly, takže nemáme v pláne niekam vyraziť. A aj keby nelialo. Máme úplne všetko mokré. Moje Batury som sušila ešte ďalšie dva dni. :-D Takže nás čaká len zísť dole do nejakého tepla, kde sa uschneme.

Titanka sa pre mňa stáva synonymum k veľkoleposti, škoda, že sa z nej stala na túto zimu promiskuitná dáma, ktorú si bez ostychu mohol zobrať skoro každý. Samozrejme, nie tak úplne skoro. Je to skutočne ťažká pasca a nikdy ju netreba podceňovať. V jej plnosti od parkoviska až na Rohový hrebeň a naspať na parkovisko je to dielo umelecké. Nás preverila svojimi podmienkami a aj počasím a okolnosťami, za akých sme ju liezli. Veľký klobúk dolu Ondrovi a Viťovi, že toto dielo túto zimu objavili a možno tým inšpirovali aj ostatných ísť ho objavovať a obdivovať. A veľká úcta prvovýstupcom. Poklona všetkým čo ju celú vyliezli. Bohužiaľ, fotiek z nej máme len zopár, lebo pri zlaňovaní som prišla o GoPro, keď sa zlomila karabína, na ktorej bola cvaknutá a teda máme len zopár fotiek z Jankovho telefónu.

Moja vďaka patrí Jankovi, všetkým mojím parťákom s ktorými som natrénovala, že som si mohla dovoliť ísť to vyliezť, trénerovi, mojím sponzorom Zajovi a Adidasu za ich oblečko a všetkým čo, ma kedy podporili psychicky a motivačne, aby som neprestávala robiť čo ma baví. HORE ZDAR a potom aj DOLE A BEZPEČNE. :-) 



Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára