utorok 22. novembra 2016

V masíve Höchkonigu




         Tak malo byť počasie v Alpách pár dní a ja som nemala s kým ísť. Píšem Stanovi, že má byť pekne a on že sa mu nedá, ale že je to škoda, lebo má  byť fakt top. Tak už si vravím a riešim kam na Slovensku pôjdem. Keď mi Stano píše, že by sa mu dalo zo štvrtka do soboty. Vravím si - paráda. :-)




Začína sa to rysovať. :-)



         Keď sme riešili kam, tak som sa snažila dostať do povedomia Dachstein, ale Stano na ma pýta či nechcem ísť do masívu Höchkonigu, že tam má pár ciest vytipovaných, čo chcel liezť. Ja som na Höchkonig už dávno chcela ísť ferratou Konigsjodler, lebo som počula, že je najkrajšia v Alpách, ale ešte som sa tam nedostala. Tak si vravím, že prečo nie, aspoň sa tam zorientujem a niečo pekné vylezieme. Stano mal ísť v štvrtok do St. Polten na služobnú cestu, takže sme sa aspoň priblížili k cieľu - a tam som si dala pauzičku. Ešte okrem zastávky v Bratislave, kde som stretla pár starých známych a jedného nového. 




Večerný pohľad na tú hradbu. 



       Večer teda prichádzame na Arthurhaus - 1500 m.n.m. A na parkovisku stojí zaparkovaná dodávka s otvoreným kufrom - a tam vidno veľkú posteľ, kde sa v kľude dvaja vyspia. A Stano mi vraví, že to sú určite Česi! A ja, že nieeeee. Určite nie. Vysadáme z auta a Stano sa ich pýta v rodnom jazyku a čo by človek nepovedal. Tí sú všade! :-D Nič proti Čechom. Myslím, že je paráda, že toľko cestujú. 

          Varíme si jedlo a dohovárame sa, že čo asi pôjdeme vyliezť ďalší deň. Klasická horolezecká instantná strava nás sýti a my sa bavíme. Na tom, keď je človek v kopcoch ,ma baví to, že keď má dobrý deň a vráti sa ešte za svetla, tak sa pohodovo naje a ide si skoro ľahnúť, aby mohol vstávať na svoje projekty skoro ráno. A tak líhame so sliepkami, aby sme skoro ráno mohli vyraziť do cesty Coupe Amarena, VI na Östlicher Schoberkopf 2666 m.n.m. 




Ranný nástup nás vedie okolo celého masívu.




        Sedem dĺžok krásnych platní. Ráno dávame nástup za 2 hodiny. Musíme obísť prednú líniu v masíve Höchkonigu plnú rôznych ... kopfov. Nástup je skoro identický s turistickou trasou na Höchkonig a potom sa odpájame pred vežou Torsäule doprava do doliny. Slnko neskutočne pečie - a tak máme vysokú spotrebu vody. Trošku vysušení prichádzame pod nástup, ktorý si ešte musíme podľa nákresu nájsť. Vybaľujeme veci a berieme si len potrebné veci do môjho nového parááádneho batohu Simond cliff 20. Stano schováva vodu a jeho batoh do špáry v skale a vyrážame do prvej dĺžky. Stano ju ťahá. Je to dĺžka za VI- a aj si celkom zalezieme. Mne nie je úplne dobre - asi z toho tepla a možno trošku dehydratácie, no hlavne z toho, ako na nás páli slnko. Ale keď som začala liezť, tak všetky nepríjemné pocity zmizli a užívala som si lezenie. 



V Coupe Amarena.



        Neuveriteľné platne a Paklenické vápno tvarované stekaním dažďovej vody. Lezenie na trenie a jemné sústredené pohyby, kedy sa musíte koncentrovať na vlastnú rovnováhu. To je presne ten pocit pri lezení, ktorý milujem. Dĺžka míňala dĺžku a my sme už sedeli na vrchole cesty. Dali sme pár fotiek a pohodovú siestu. Síce sme si vraveli, že by sme dali dnes aj dve cesty, ale ako nás slnko tak brutálne vypálilo, tak sme si povedali, že dnes radšej zregenerujeme a zajtra si dáme nejakú parádu. 




Stano ťahá.



      A tak zostupujeme a trošku pošmýkame na posledných snehových poliach. Dole zrýchľujeme tempo a ja vravím Stanovi, že v rámci vytrvalostného tréningu si to celé zbehnem až k autu. Stano išiel pomalšie, no potom si asi povedal, že to tiež zbehne, lebo ma dobehol už skoro dole - asi tak 10 min pred parkoviskom. Úplne vyšťavení sme sa rozhodli, že si skočíme do Arthurhausu na nejaké dobré pitie. A ja som si hneď spomenula na môj najobľúbenejší rakúsky horský nápoj Gespritzt. Osvieženie padlo vhod, a tak sme si pochvaľovali. Potom nás čakal tradičný rituál v podobe varenia požívateľných sacharidov. Medzitým sa vrátili Česi z lezenia. Podľa toho, čo nám vraveli, to nejako nepreháňali s rýchlosťou - čo sme sa aj dosť divili, lebo nemali sme z nich dojem nejakých začiatočníkov. No každopádne sme si vymenili zážitky z dnešného dňa a uložili sa spať. Keď tu zrazu mi zvoní telefón  - to mi volá Mauricko a oznamuje mi, že akurát doliezli Hokejku na Lomničáku, lebo začali až poobede. Dosť sa divím, prečo až tak neskoro začínali, ale Mauricko mal nočnú, takže mi to hneď v zápätí dopne. Prehodíme pár viet, ale keďže ja som už skoro spala a chalani sa ponáhľajú zostúpiť, tak končíme. 




Šmýkame, ja na kameňoch...




... Stano na snehu. :-)



       Nasleduje dlhá kóma a už mi zvoní budík. Ráno dávame rýchlejšie raňajky a prípravu, aby sme mohli vyraziť skôr. Dnes nás čaká dlhý deň. Plánujeme liezť cestu Asterix und Obelix auf dem Weg nach Rom, VII- na vežu Torsäule 2588 m.n.m. Ráno šliapeme ako draci a už o hodinu a pol sme pod nástupom. Vyrazili sme skôr ,a tak máme oproti včerajšku náskok a dosť času na to, aby sme uskutočnili náš plán.




Veža Torsäule 2588 m.n.m



         Pri nástupe hľadáme kde to je. Stano mi vraví, že by sme sa mali vydať po viditeľnej rampe doľava a tam by sme mali nájsť borhák. A naozaj nachádzam borhák. Stano ma dolieza a ťahá ďalšiu dĺžku. Ráno sme mali o dosť rýchlejší nástup, lebo nepálilo tak slniečko, tak sme šli ešte keď bolo chladno - a to sa mi ide vždy lepšie. Takže sme boli takí sviežejší. Na ďalšom štande stojí a ja ho doliezam. Teraz by mala nasledovať dĺžka za III. Ale ako kukám, tak kukám - nejako sa mi to nezdá. No nič, idem do toho. A hneď vo výleze zo štandu zisťujem, že sme už akosi vysoko a že vlastne lezieme o dve dĺžky vyššie a je to za V. A tak sme zistili, že tou rampou, ktorou sme sa dostali k prvému borháku, sme sa vlastne vyhli prvým dvom ľahkým dĺžkam a už sme skoro pred začiatkom kľúčových dĺžok. Boli sme v podstate radi, lebo prvé dve dĺžky boli také lezenie/chodenie, tak sme ich aspoň nemuseli absolvovať. Teda, minimálne ja som bola rada. :-D Chodenia budeme mať dnes ešte dosť. 




Ťahám dĺžku za V. a pred nami sa otvárajú nádherné kľúčové platne. 



      Čakala náš dĺžka za 4 +, tú Stano spojil aj s ďalšou - a hlavne s výlezom, ktorý bol klasifikovaný síce za 5+, no keď ste pod ním stáli, tak ste nechápali ako to vyleziete. No kupodivu, keď som sa v tom výleze nejako upratala  - a hlavne upratala nohy, išlo to samo. Vyzeralo to horšie ako to bolo. Ale cvakanie pod previsom a potom traverz doprava a cvakanie až do štandu bolo určite nepríjemné. Hlavne keď tesne pred štandom bolo najťažšie miesto tej dĺžky za 6-. 




Pred nami previs ktorým vyliezame za V+.



          Ešte nás čakala ďalšia ľahšia dĺžka za 6-. Teda, aspoň to sme si mysleli. A keď do nej Stano naliezol, tak mi vraví, že nevie ako budeme liezť tú 7- platňu, keď už na tejto 6- nie sú žiadne chyty a stupy. :-D Smejeme sa obaja, že sa už tešíme. Je to fakt dosť husté lezenie a chyty a stupy si vyberáte z veľmi neobvyklých jemne vhĺbených plôšok alebo mini-pidi výstupkov alebo škrabiek, ktoré vám v takomto momente zachraňujú život. Stano to lezie pomaly s prehľadom a rešpektom  - a ja rovnako. Liezť toto na druhom nebolo vôbec jednoduché, lebo sme sa nachádzali na platni, kde sa neustále traverzovalo zprava doľava a naspať. A tak hrozilo kyvadlo po platni každú chvíľu. Takže bolo treba ísť ostražito a pomalé pohyby preciťovať. Ale veľmi sme si užívali, že napriek tomu, že náročne, ale ide to. 




Pred nami miesto za 6- a potom kľúčová 7-. :-)



       Stano tu 7- vytiahol s prehľadom a ja po ňom, keď som začala liezť, tak si vravím, že WHAAAAT, ty vole ako toto vyleziem? :-D Ale postupne, keď som sa do tej dĺžky postavila, tak to šlo. Išlo iba o to, urobiť vždy len jeden krok, a to ten ďalší, vďaka ktorému sa dostanete ďalej a bližšie cieľu. Nikdy v živote som neliezla takú ťažkú platňu a bola som z nej fest nadšená. Bolo to krásne zakončenie dnešnej cesty.




Užívam si výhľad. 



         Už nás čakal len kríž na vrchole a k nemu niekoľko výškových metrov. A hore sme si dali parádnu siestu a zjedli niečo málo, čo sme si zobrali do cesty. To bolo ako vytrhnutie. Stále sme neboli rozhodnutí, či budeme zlaňovať alebo schádzať.  Lebo Stano je zástanca názoru - nezlaňuj, keď nemusíš. Ale keď som mu spomenula, že by sme si takto aspoň mohli zistiť dobudúcna ako sa dá najrýchlejšie dostať dole, tak zmenil názor a asi aj kvôli tomu, že sa nám nechcelo toľko schádzať už. Slnko pálilo a boli sme celkom dosť vyšťavení.




Na rozhraní svetla a tieňa sa zlaňuje.



      Zlaňák sa nachádzal kúsok pod posledným štandom našej cesty, ale smerom ku Hochkönigu. Z tej strany vyzerala táto mohutná veža ako obrovská skalná ihla krásneho vápna. Zbehli sme si dole pre batoh. Teda, Stano sa ponúkol, že preň zbehne a ja som začala šliapať smerom k Hochkönigu. Čakala nás dosť brutálna cesta na vrchol tohto kopčeku. Niežeby bola náročná technicky, ale bola to diaľka a hlavne slnko už pálilo veľmi neznesiteľne. A my sme mali dosť málo vody. 




Za chrbtom Höchkonig 2941 mnm. Bez ľadovca je to nekonečne ďaleko v tom teple.



            Stano ma dobehol, lebo jeho kondičné vlastnosti, ktoré má v génoch, sú skoro nemožné. A tak sme trielili hore. Predbiehali sme turistov a už sme mali pocit, že tam každú chvíľu budeme. Nezabudnem na ten pocit, keď ma Stano čakal, že mi dá napiť zvyšky našej vody. A bolo to s výhľadom na miesto, kde kedysi ležal ľadovec. Bolo to taaak ďaleko, že som nechápala. Stano mi vraví, že keď som si ja dala kondičný zbeh deň predtým, tak on si ide dať výbeh - a tak som sa ocitla sama. Na tom páliacom slnku a v tom teple to veru nebolo príjemné - a hlavne bez vody. To, čo ma hnalo vpred, bolo vedomie, že na vrchole je chata a tam budú určite mať môj najobľúbenejší domorodý nápoj. 




Výhľad z vrcholu Hochkonigu  smerom k miestu kde končí ferrata Konigsjodler.



          Prišla som po Stanovi asi tak 20 minút a ten už mal za sebou citrónovú limonádu. No to je teda luxus. U začínalo byť dosť hodín, a tak sme dali - Stano ďalší a ja prvý pohár limonády. Potom sme len sedeli a užívali pocit zadosťučinenia z dnešného dňa a vôbec sa nám nechcelo ísť naspať. :-) Možno aj preto, že to bolo ďalekoooooo. :-D No, ale spiatočnú cestu sme si skracovali už nájdenými skratkami po zbytkoch ľadovca a riadeným šmykom sme klesali už smerom od cieľa našej cesty. 




Po hodine beho-šmyku za zjavuje už nám dobre známi dnes dosiahnutý Torsäule 2588 m.n.m





      Nasledovalo dvojhodinové schádzanie až z Hochkönigu k autu. Čo v podstate znamenalo, že sme celkom švihali - na to, že sme boli takí vypečení od slnka a už sa nám ani nechcelo bežať celú cestu. Ale dávali sme si pozor, lebo už naše mozgy pomaly cítili únavu. 







           A tak sme ukončili náš výjazd krásnym pohľadom na vežu Torsäule a jej krásnu krivku. A pohľadom spopod masívu Hochkönigu som si užívala tie krásne chvíle, ktoré sme prežili na tomto okúzľujúcom mieste. Vrátime sa do hôr čoskoro. 


























2 komentáre:

  1. Na Hochköning jsme byli - běžmo. Ale bohužel jsme se nedostali k vrcholu, stmívalo se a my nevěděli, jak je to s ledovcem. :-)

    OdpovedaťOdstrániť