pondelok 20. júna 2016

Traunstein len tak sólovo, 8.6.2016





V Rakúsku teraz dosť pršalo, a tak dni s krásou slnečných lúčov boli veľmi vzácne. Rozhodla som sa teda jeden taký deň využiť a spolu s blížiacim sa koncom mojej študijnej stáže a nepremožiteľnou potrebou vydriapať sa zas na nejaký kopec slúžili tieto podnety ako motivácia a inšpirácia zároveň. Traunstein toľko obávaný a zahalený mystériom kvôli každoročnému veľkému počtu obetí. Každoročne tu vraj príde o život okolo 60 ľudí. Už som sa raz snažila naň vyšplhať, no bolo to v zime a zastavili ma sneh a počasie, k tomu blížiaca sa tma spolu s neznámym terénom. Tentokrát už sneh pokrýval len malé plôšky schované niekde v dolinkách. Je predsa jún. :-) 



Na stanici vysadáme viacero skupín s očividným plánom dnes niečo podniknúť. :-)



Z ponaučenia z minulej výpravy som požiadala môjho lezeckého a bežeckého parťáka v Linzi o požičanie bicykla a skrátenie nástupu od vlakovej stanice až pod kopec na krásnych 20 min. Minule som to absolvovala pešo a potom sa mi podarilo stopnúť domorodca. Krásny deň dával nádej na ešte lepší výlet. Ráno vláčikom 7:21 z Linzu do Gmunden a tam rýchly presun pod kopec. Spod kopca som vyrážala 8:58. Bicykel na stojane a ja už som dupala po vlastných. Čakalo ma 950 výškových metrov nástupu k ferrate Traunsee náročnosti D. Samotný nástup vedie ferratou náročnosti B, ale je to skôr výšľap s miernou občasnou potrebou použitia rúk v strmších pasážach. Aj keď pre začiatočníka-nelezca by som tam neodporúčala ísť bez výstroje. 



Cestu som tentokrát našla bez problémov.



Tento kúsok trasy som už minule absolvovala a vtedy som aj zle odbočila, no teraz som išla s istotou a dupala som do stehien. Fest dobre sa mi išlo a strašnú radosť som mala, že ako fajne sa kráča, keď vám nohy každú chvíľu neprešmykujú. Na útok som si po zvažovaní vybrala tenisky Salomon SpeedCross 3 CS, ktoré svojou ľahkosťou a dezénom zaručovali dobrý pohyb na strmých prachových a štrkových svahoch, no na hladkých vybrúsených kameňoch z veľkého zástupu snaživcov sa o vrchol bol s nimi nakoniec trošku problém. No pri troške skills a sily to nebol žiadny problém a považovala som ich za výhodu. 



Červenučká, šlapem čo to dá. :-)



A kochám sa úžastnými kráskami.



Užívala som si krásny les a skalu a už o hodinu a pol som stála na križovatke, kde sa dá buď pokračovať ferratou, na ktorej som momentálne bola - meno Hernlersteig, alebo odbočiť na 150m vysokú variantu obťiažnosti D - menom Traunsee klettersteig. Je to tam najťažšia výstupová trasa priamo ku chate Gmundnerhűtte. Najskôr som si musela trošku zvyknúť, že boty už v tejto fáze nedržia tak dobre a musím mať silný úchop oceľového lana aj napriek tomu, že jedna ferratová rukavica zostala na intráku. No po chvíli som si zvykla a išlo to ako nič. Niektoré pasáže ferraty boli fest krásne, lebo boli jemne previsnuté a veľmi veľmi vzdušné, čo človeku dodáva psychicky pocit náročnosti trasy. 



Už nasadzujem bezpečnostné príslušenstvo.



V strede tejto ťažšej varianty bol vylez na niečo ako policu, no tá mala väčšie rozmery a zmestilo sa tam hodne zelene. Našla som tam dokonca vrcholovú knižku - tak som v nej hneď zanechala odkaz, že tam FUČI bola. :-) Ešte pri nástupe k ferrate som počula cvakanie mne veľmi známe a videla niekoľko postáv na hrane skaly. Keď som prišla k chate, zistila som, že to bola vypráva vojačia - ktorá pravdepodobne musí absolvovať lezecký tréning. Vojaci hneď zbystrili, keď videli samú slečnu vyliezť touto ferratkou a začali sa usmievať. Ja som si len zhodila výstroj, zbalila ju do batoha a utekala na vrchol Traunsteinu. 



"I WAS HERE"




Úžasne exponované miesta--



--Deň ako z rozprávky--




--Čistá radosť--



--Hybaj hore--



--Chvíľka vďačnosti--



--Pohľady kráľov--



A sme hore.



Top of Traunstein.



A tam ma čakal krásny vyhlaď, úžasná príroda a dosť brutálne veľký kríž. Sadla som si, zavrela oči, počúvala to ticho a nechala sa pohltiť tou krásou. Vždy, keď som na kopci, potrebujem takú chvíľku. Len mlčať a cítiť tu krásu stvorenú. A vtedy som fest vďačná, že nám ten hore dal takéto kopce, aby sme do nich mohli chodiť drieť a potom si vychutnať zaslúžený mier. Celú dobu, odkedy som ráno vyrazila ku kopcu, som sa usmievala ako dáky Ťuťo a asi by ste sa na mne aj zasmiali - akú som mala radosť, keď som drtila do kopca a pritom sa stále vyškierala, ako by ma išli fotiť. :-D No bola to pre mňa veľmi cenná chvíľa tam byť. Veľmi som tam túžila ísť a v tento okamih sa mi to naplnilo napriek prvému nezdaru. Po mojej chvíli rozjímania na kopec dorazili aj už spomínaní vojaci, a tak som sa stala fotografom - a keďže sa moja práca páčila, oslovili ma aj traja postarší páni s rovnakým zadaním. :-) Trošku som im povedala po nemecky, ale keď moje schopnosti našli svoju hranicu, poprosila som ich či môžeme pokračovať v angličtine. Jeden z nich nemal problém rozumieť, tak sa ma povypytovali na to, kde študujem, odkiaľ som a ako všetci sa zadivene usmievali, že to som celkom zďaleka. Na kopci dnes nebolo príliš veľa ľudí, teda aspoň si to myslím, a tak sme to mali celkom privátne. Kopec sa vyčistil a ja som ešte ládovala svoje telo sacharidmi. 



Traunsteinhaus s výhľadom na Traunsee.



Potom som sa rozhodla, že sa presuniem naspäť cez Gmundnerhűtte na ďalšiu chatu, ktorá je behom vzdialená asi 10min, menom Traunsteinhaus. Tam som objavila krásu tradičných rakúskych nápojov vo forme sódy s jablkovým muštom. Slnko pálilo statočne, a tak som si vyhrnula rukávy na tričku, bo už aj tak som ich mala opálené a chcela dorovnať rozdiel. Popri to som sa nevedela nabažiťvýhľadu na jazero Traunsee a dokonca v diaľke Dachsteinský ľadovec. Ten mi privodil spomienky ako sme tam liezli a začala som projektovať nové lezecké udalosti na tom kopčeku. 



Populárny "Apfelschorle"- jablkový musť zo sódou- dobrota.



Nemohla som sa vynadívať.



O jednej poobede si vravím, že podľa toho, ako mi kamoš vravel, tak mu zostup trval 3 hodiny - aj keď je písané 2 hodiny, no vraj sa to nezhoduje s realitou, čo mi potvrdilo už viac osôb, a tak som začala zostupovať. Spolu so mnou začali aj vojenské družstvo a tí traja postarší páni. Postupne ma pustili dopredu, lebo asi videli, že sa za nimi trochu nudím - a tak som ich obehla. Skúšala som ísť dole zbehom a konečne som pochopila tu vysokú úmrtnosť. Lebo na chodníku boli také vyšmýkané kamene, že keď tam ide niekto keď je popršané, je to veľmi nebezpečné, pretože pod vami neskutočný svah a nemáte kde zastaviť - až na ceste dolu alebo v lese. Zbehávala som preto opatrne a zmysly maximálne sústredené. No fest sa mi to páčilo a správny trail runner by to tiež isto ocenil - lebo by som mohla povedať, že sa mi ten zbeh páčil minimálne tak ako keď si idem zabehať u nás do Fatričky. A fest som bola vysmiata ako lečo. :-) Že WAAAAAAW!  Aj som to natočila - reku, že si to nemôžem nechať len pre seba.  











Strmina.


Zbehla som to na cestu za hodinu a štvrť a si vravím, že fuj, ale páli to slnko. Čakal ma ešte návrat späť na parkovisko, lebo som schádzala vlastne ferratou Naturfreunde, ktorá je tiež hodnotená za B. Takže na ceste sa dať smerom doprava a čakal ma mierny zbeh po prachovej ceste s dvoma bonusmi vo forme dlhých tunelov vytesaných priamo v skale. Veľmi osviežujúce. 



Osviežujúca chvíľa.


Keď som z nich vyšla, objavila som bežeckú cestičku na pláži pri jazere a hneď sa aj v ňom schladila. Na parkovisko som dorazila v celkovom čase zostupu 1:33 a si vravím, že fuj moje stehná. :-D Nasadla na bike a dala si 4-5km ku stanici. Samozrejme, vedela som, že mám ešte čas na posilnenie sladkým zmrznutým ovocím v kopčeku a polebedila na pláži v centre mestečka Gmunden. Vysmiata som nastupovala do vlaku spolu s týpkom, ktorý dorazil do Gmunden ráno keď ja, tak sme sa usmiali a kývli hlavou. 



Sem chceš keď sa taký upachtený dotrepeš z kopca. :-)








Za odmenu, či čo.



Ak by niekto chcel tento výlet absolvovať, čo absolútne odporúčam z fyzického aj psychického hľadiska - uvediem ešte časy, ktoré som absolvovala a ktoré sú originál uvádzané. Podľa vlastnej schopnosti sami usúďte, koľko času si na to rezervovať. Ešte niečo som chcela, ale už neviem čo. :-D


Gmunden vlaková stanica 8:37,
Parkovisko pod Traunstein 8:58,
Odbočka na ferratu Traunsee 10:33,
Gmundnerhűtte 11:12,
Traunstein top 11:21,
Naturfreundehaus ( neviem presne, lebo som bola 
dlho na vrchole, ale o 13:00 som mala odtiaľ odchod),
Opäť parkovisko pod Traunstein 14:33.


Oficiálne sa udáva, že výstup na Traunstein trvá tou ľahkou ferratou 2:55 a keď si chcete dať tú vrcholovú ferratu, čo ja, tak 3:30 a viac. Výstup na vrchol z chaty je okolo 25min a  následný presun na druhú chatu okolo 30 min. A zostup je písaný na 2 hodiny, ale ja som to bežala za hodinu a pol a za dve to skráčať si neviem predstaviť, takže skôr treba počítať s 3 hoďkami. Niekoľko rád, ktoré vám zaručia, že si to fest užijete. Nechoďte tam za mokra a na výstup zvoľte skôr ráno, lebo potom sa do svahov opiera také neskutočné slnko, že tam vypečie všetko.




Kade tade- Raj. 



Pri tomto rýchlom projekte mi neskutočne poslúžilo tričko Merino wool od ZAJO, na ktoré som si sama robila návrh na potlač a ráno ma zahrialo a počas výstupu pekne regulovalo teplotu. 



Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára