Bavíme sa na piesočku s horskými aneb ako sme boli poliezť Moravské pieskovce

             Keď zažiť Moravské piesky, tak určite s bandou horských záchranárov. :-D To mi napadlo, keď som bola pozvaná k tejto elitnej udalosti. J

             V podstate som do poslednej chvíle nevedela kam to vlastne ideme, napriek mojej snahe zistiť od Maurica, kam mám vlastne dôjsť tým vlakom. Nemala som veľkú vedomosť o tom, že na Morave majú tiež piesky a aj keď sa nimi nedostanete na vysokú skalnú vežu tak si na nich dosť zapráskate a pritom je to blízko rodného kraja. Piesky mám veľmi rada, aj keď som zatiaľ absolvovala len dve návštevy Labáku, no bolo to pre mňa vždy neskutočne krásne. Piesok mi v lezení dosť sedí a môže sa vyjašiť moja lezecká technika. Aj keď, čo sa týka hlavy a morálu, je to pri takých dlhých dištancoch v istení ešte slabota.

Začíname s úsmevom

           Moja cesta nakoniec naproti očakávaniu začala v rodnom Martine, lebo Rakúšania si, zdá sa, vedia urobiť život pekný a zase mali sviatok dva dni. O to jednoduchšie bolo cestovanie do Uherského Hradišťa, kde sme vyzdvihovali nášho miestneho pieskového guru Petra. Náklad v aute akoby sme išli niekam na týždeň. Ale keď človek už niekam ide autom a nemusí to, ako vždy, nosiť všetko na svojom chrbte, tak mu predsa nemusí nič chýbať. JPopŕchalo, a tak sme sa nie nadšene vydali smer Osvětimany v očakávaní či vlastne niečo vylezieme. Dorazili sme už potme a po ceste nás ešte chytila búrka. Vybalili sme ten nákladiak a spravili si pohodu na terase. Kecali sme celkom dlho a počúvali sovy. Keď už sa všetkým zdalo, že je čas spať, ustlali sme si na terase a zaľahli. Mauric si nainštaloval systém spacákov a karimatiek v nich a zaliezol. Mňa ešte čakalo každovečerné vyberanie šošoviek a nainštalovanie šatky na krk. Takto upgradovaná som sa uložila a sladko zaspala v lone prírody. Noc bola teplá a trošku povievalo a ani si nepamätám ako som si vyzliekla bundu. Každopádne som sa ráno zobudila bez nej.

Vitajte horolezci!

          Ráno sme čakali na ostatných členov výpravy, pretože sme v piatok prišli len štyria. Dočkali sme sa, myslím, až niečo po desiatej hodine. Dovtedy sme si dali raňajky v tráve a riešili sme, ktoré skaly by sme mohli ísť liezť. Či cestovať alebo ísť na tie niekoľko minút od našej loveckej chaty.  Kvôli prebytku toaletného papiera ma napadlo vyrobiť příchozím transparent na uvítanie, ktorý si nakoniec aj tak nikto nevšimol. :-D

V najťažšom mieste cesty Jižní stena za 7-/7

           Po príchode ostatných elitných členov sme sa zbalili a vyrazili ku skalám blízko chaty. Osvětimské skály - malé zoskupenie nevysokých balvano,v predsa poskytlo skvelé útočište pre celodenné lezenie. Vyskúšali sme si tam množstvo krásnych ciest. Chalani tam zabúšili dobré projekty a ja som ich potom skúšala s horným lanom. Necítila som sa na to, ťahať piesok. Aj keď som do jednej nastúpila, no ja radšej leziem potichu a s kľudom a keď som sa snažila sústrediť na rovnováhu, nedokázala som ju získať, pretože som bola stále zahŕňaná pokrikmi s inštrukciami čo a ako mám robiť, a tak sa mi na tých ničotných chytoch a vysokom istení začali potiť ruky, že som to už necvakla. Dopad našťastie do mäkkého a chytali ma štyria chlapi na zemi.Tak som si povedala, že to nejdem siliť a proste som trénovala na TR. Na piesky predsa len treba vyzrieť. 

Najhustejšie cesty dňa Sbohem, lady D a Východní nebezpečí

           Vyliezla som si tam však veľmi pekný výber ciest. A Mauric zabúšil neskutočne na to, že bol prvýkrát na pieskoch. Na úvod sme struhli 6+, potom 7-/7, 5, 4+, skúšali sme jednu dosť hustú 8 a na koniec sme liezli v severnej stene najvyššieho kameňa dve mega husté cesty za 7- s dosť psychickým výlezom na policu a cestu menom Sbohem, lady D za 8, kde bola neskutočná škrabka ako bočák, za ktorý sa bolo treba zdvihnúť len s pomocou ľavej nohy do oblého ničoho. A z toho oblého ničoho do ďalšieho oblého ničoho, čo malo v ponímaní piesku skôr funkciu madla. :-D Cestu by som nevytiahla ani náhodou, no skrokovala som si ju a boli to brutálne pohyby, niektoré na hranici mojich dosavadných schopností. Veľká poklona pred chalanmi, že to vytiahli. Ešte s takými dlhými odlezmi.

 

Chalani búšia cestu Znovuzrození za 8+/9-

            V ten deň sme teda dosť zabúšili a boli sme spokojný so sebou. Mauric s naším guru Petrom si ešte na večer dali jednu 8+/9-. Dosť husté lezenie. Ja som sa už spolu s mojimi prstami, zbrúsenými až na najspodnejšiu vrstvu pokožky, boľavými už neschopnými dotyku po skale, kochala lezeckým umením a zriaďovala fotodokumentáciu.

Príprava Živánskej

          Keď sme sa všetci našli úplne mŕtvy, tak sme sa začali baliť a prichádzal na radu návrat. No ako sme si tak sadli k ohnisku a slovo dalo slovo a tak dookola, nakoniec sme tam sedeli asi aj hodinu a pol a nechcelo sa nám odísť. J No hlad sa začal hlásiť a aj to, že chalani si vypili zásoby vína, a tak nikomu sa nechcelo ísť tam a naspať pre ďalšie pitie. Tak sme sa hneď po dokončení hlbokých rozhovorov o živote a svete zdvihli a začali schádzať. S úlohou nazbierať nejaké drevo na oheň. Celý deň bolo horúco, že sa nedalo dýchať, no našťastie po chvíli v lese sa to dalo prežiť a k večeru sa trochu ochladilo. Čakalo nás kŕmenie, a tak si každý vybral zásoby. Mauric mal skvelý nápad, že by sme si mohli urobiť vege živánsku, a tak sme začali krájať a čistiť. Chalani pripravili pahrebu a ja som rozdelila nakrájané ingrediencie do alobalov. Celý nedočkaví sme sa ešte prejedli nejakým drobným jedlom - ani si už nepamätám, čo presne sme jedli. No určite nám to chutilo, takým hladným. Živánska nám všetkým pohladila žalúdky.

Ohníček var!

         Nasledovali rozhovory a zábava pri ohni, pri zvuku gitary. Únava na mňa doľahla celkom rýchlo a Maurickovi sa tiež už krížili oči, a tak sme napriek zábave v plnom prúde zaľahli na terasu. Bolo teplo, a tak sa nebolo treba veľmi zakrývať. Nemám ani poňatia kedy sa hluk smerom od ohňa zmenil na tmavé ticho a občasný chrapot spoluspiacich. No každopádne si pamätám ako sa ponad nás prehnala dosť brutálna búrka, blýskalo sa všade a mne napadla pasáž z knihy od Schuberta, kde sa vraví, že počas búrky sa nepribližovať k otvoreným dverám, pretože sa môže vytvoriť tzv. skratový most. No búrku sme ustáli a ráno bolo zase slniečko, ktoré nám pomohlo obschnúť skaly. Inak by sme museli na skalu fúkať. Dali sme raňajky, zbalili sa a zmenili lokalitu smer Buchlov.

Čakám na dobré zábery ako chalani lezú

Lezie Janko

Lezie Mauric

        Oblasť zvaná Skály pod Barborkou. V ten deň sme boli dosť vypľutí zo včerajška a hlavne naše prsty boli dosť citlivé na kryštáliky piesku. Zahájili sme preto pohodové lezenie a vyriešili sme tam cesty za 6+, 5, dávali sme si načas, robili fotky a užívali si pohodu. Bolo zase brutálne teplo, ale našťastie nás chránili koruny stromov.

Na vrchole cesty Varianta za 6+

          Peter nám vykreslil dva odvážne podniky, ktoré by sme mohli absolvovať, a to preskok z balvanu priamo do začiatočného madla jednej cesty za 5, ktorý sa nachádzal asi meter a pol od steny, na ktorú sa naskakovalo. To by nebolo také zlé, ale pod vami 2m vzduchu a nasledoval zráz ďalších 15m. Chalani najskôr vraveli, že také hovadiny nebudeme skúšať, ale po čase už neboli tak zásadne proti a keď sa Peter pozrel na mňa, ja som s nadšením odpovedala, že poďme do toho. J To som ešte nevedela, o čom to bude. Prvá som samozrejme nechcela ísť, radšej som sa ešte kukla ako na to pôjdu chalani a hlad ma donútil niečo požiť.

Skáče Peter

Skáče Janko

Skáče Mauric

Skáče Janko

Skáče Ivko

        Každý preskok v podstate vyzeral podobne. Vyliezť na šuter, vybáť sa, trénovať z ktorého miesta a akým smerom skočiť - a potom už nasledoval skok a výraz v tvári vždy stál za to. Dobre som sa bavila a každý, kto to skočil, bol so sebou spokojný. Peter vymyslel, že každý kto skočí, sa môže pýšiť titulom HOROLEZEC. J Takže to samozrejme každý chcel dokázať. Bola to v podstate akcia dost proti ľudskému pudu sebazáchovy, ale to som zistila až keď prišiel rad na mňa a vyšplhala som na kameň. Pocit, ktorý tam človek zažije, je nepredstaviteľný a snáď aspoň video ho trošku priblíži.

           Dosť dlho som váhala a chalani mi spokojní s tým, že to dokázali, radili čo a ako mám urobiť - no ľahko sa radí keď už máš po. J Počkala som teda, kým chalani trošku utíchli, bo som sa voľajako potrebovala ukľudniť. Predstavovala som si ako skáčem a ako chytám to veľké madlo. No stále sa mi nechcelo do preskoku. No zrazu, keď sa hluk trošku ukľudnil, som sa videla skákať a chytať madlo a zvládnuť preskok. Dosť dobrý pocit. 

Mexická vlna pre Iva

             Druhý podnik Preklopenie sme už nestihli, bo mnohí už odišli, a tak sme sa presunuli na Platňu pod Barborkou. Tam sme vybúšili dve krásne platne za 6-, robené klasickým spôsobom. Hlavne vo výlezoch dosť psychické, bo bezstupové, bezchytové takmer. Takto sme si dobrúsili, čo nám ešte na bruškách prstov zostalo a spokojne sme vyrazili k autu.

Kaplnka Barborka po ceste k autu

             Nasledovala rozlúčka a bolo očividné, že sa nikomu ešte nechce domov a mne tiež nie. No druhý deň som už mala byť v Linzi a pracovať v škole. Vyrazili sme preto smer Trenčín, kde som nastúpila na vlak a o jednej ráno som už ležala v posteli na intráku.

        

         Ďakujem všetkým účastníkom zájazdu za super víkend a možnosť zúčastniť sa. Určite budem na to spomínať veľmi dlho.