Trojdňové ferratové sólo, deň III.

Posledný diel zo seriálu o putovaní sólovo po Rakúskych kopcoch.

Mapa na pripomenutie trasy

             Ráno sa budím o 5:30 a balím veci. Ani nejem, lebo sa chcem čo najskôr postaviť na cestu a začať stopovať. Ktovie, či mi niekto stopne a či to celé neodkráčam. V tom prípade by bolo lezenie poslednej plánovanej ferratky veľmi otázne. A tak sa o 6 staviam na cestu a povôli kráčam dole. Z jednej chaty sa balí nejaký ujo do auta a tak vo mne skrsne nádej. No o 5 minút frčí vedľa mňa a ani si ma nevšimne. Tak čo už. A tak ma ešte nič netušiacu čakala hodinová chôdza dole na pražiacom slnku. 

Ráno vstávam v pohodlíčku.

           Po tej hodine, stáde horských kráv na ceste, jednému v páreniu sa snažiacemu býkovi a kopci áut, ktoré smerovali opačným smerom než ja, išlo dole druhé auto so starším párom. A zastalo mi!!!!!! :-D Nevýslovná radosť. Už som myslela, že z dnešného lezenia nič nebude, lebo o 18:00 mi odchádzal vlak z Linzu do Viedne, kde som sa mala stretnúť so Stanom M. A spolu vyraziť liezť na dva dni do Höllentalu, poprípade ešte na Hohe Wand - ale o tom, ako to dopadlo, až v ďalšom reporte. :-) No, každopádne to bol dôvod, prečo som dneska chcela dať niečo kratšie pohodové a valiť naspäť do Linzu. Ale zase sa mi nechcelo krásny deň nevyužiť a predsa sa mi ferratka Drachewand tak páčila, že som ju chcela dať. No našťastie sa moje nádeje posilnili, keď auto zastavilo a ja som si do neho sadla. Najskôr sme sa dohodli, že ma zoberú len do Strobl, ale neskôr sa ukázalo, že mieria na Salzburg a teda kúsok mojim smerom, a tak ma vysadili až v St. Gilgen. 

Odchod z Postalmu a za chrbtom mám Blonde hűtte.

           Milá teta sa ma vypytovala na všetko možné, a tak sme si dobre pokecali. :-) Ani 5 minút na to, ako ma vysadili, som sedela na prednej sedačke maličkého nabaleného autíčka vedľa chalana, čo mohol mať tak po tridsiatke a vzadu viezol svojho synčeka. Krásny drobec sa stále usmieval a škeril.  Týpek síce išiel opačným smerom, ale ževraj ma tých pár km odvezie až pod kopec. :-) Vravím si, že paráda. Tak to predsa stihnem. :-) 

Týpek čo ma zaviezol až pod stenu Drachenwand.

           Vysadám pod úžasnou stenou, ktorá sa týči pred jednou pahorkatinou. Chvíľu hľadám cestu nástupu, ale za chvíľku sa zorientujem a frčím. Inak mi všetci vraveli, že tam treba ísť skoro ráno, lebo tam býva veľa ľudí, ale nepodarilo sa skôr stopnúť, tak verím, že bude ako má. :-) Asi pätnásť minút cesty lesom a som pri rebríkoch vedľa vyschnutého vodopádu, ktoré otvárajú prvé úseky ferraty. Nahodím na seba postroje a jem tie palacinky, čo mi včera milá teta zimmermanka zabalila. Veď som ešte neraňajkovala. :-) Predo mnou jeden pár a jeden sólo týpek. Začínam a za rebríkmi ma čaká nádherný meander hladučkej skaly, ktorým si prediera v mokrejších obdobiach cestu vodopád a dole padá rovno vedľa rebríkov. Prelezy na slnku dávajú dosť zabrať, lebo laná sú už horúce z niekoľkých hodín na priamom slniečku. Veď je už 9 hodín, tak sa nečudujem. Niekoľko pasáží v zátiení si užívam plnými dúškami a predýchavam horúci vzduch. Sólový týpek predbieha očividne pomalší pár pred ním a ja doliezam k plastike kamzíka. Zrejme sú v Rakúsku obľúbené ako symbol horolezectva. 

Naľavo hrebeňom vedie moja dnešná cesta. :-)

             Trochu oddýchnem v prítmí stromu a valím ďalej pod heslom rýchlejšie skôr zájdeš. :-) Čakajú ma krásne platničky, kde ma začína dobiehať nejaký dosť brutálne spotený týpek. Mala som pocit, akoby mal nad hlavou nainštalovanú fontánu s chladením, lebo som normálne čistila tú sviežosť tej vody. Nuž, naľahko sa človeku beží. Prehodili sme pár slov o fakte, že sme tam obaja sami a že prečo, a o plánoch na ďalšie dni a aktivitách v tých uplynulých. Týpek vraj nemá priateľov a preto je tu sám. :-D Smejeme sa. Takto popoliezame spolu celkom kus. Krásnymi platňami doliezame na ihlu, odkiaľ ma čaká rozhodnutie, či ísť cez lanový most alebo ťažšiu variantu za D. Týpek mi vraví, že keď som tu prvýkrát, určite musím ísť mostom, že to je pecka. Zapínam karabíny do lana a už sa promenádujem nad 150m vysokýmvzduchoprázdnom. Vďačná za toto rozhodnutie, lebo tu pofukuje vetrík a príjemne osviežuje. 

Podomnou nič a mňa prefukuje vetrík, konečne.

           Hodím pár fotiek na stredovom priesvitnom tanieri a preliezam ďalej, bo týpek na mňa čaká, tak reku nech ho nezdržujem moc svojimi výlevmi typu waaaaaaaw. Fest krása. Ale vlastne som netušila, že tu taký most bude. Bo v nákrese je len taký maličký a neuvedomila som si, že to môže byt taká pecka. Na druhej strane zase krásne platne a ja fotím a užívam. Chalan ma nechá za sebou keďvidí, že fotím a beží na vrchol. Predbieha pár, ktorý sme dobehli a o niekoľko minút ho trhnem aj ja. Pri vrcholovej knižke, ktorá nikdy nie je na vrchole, aby sa do nej zapísali len ľudia, čo to naozaj vyliezli ferratou, zisťujem že sú to Česi. Vravím si, že ale vás tu je. :-D Trocha pokecáme a ja valím už len krátku pasáž na vrchol. Tam kvasí chalan a niekoľko turistov, čo prišli lesom z druhej strany. Kecáme, robíme foto a informujeme sa, ktorým smerom pokračujeme po skončení dnešného lezenia. Týpek ide na smer diaľnica, tak mu vravím, že keby som mu stíhala, či ma hodí autom pred diaľnicu, že by som si stopla. A on - že vraj ide dole ferratou, tak ak chcem ísť lesom, že to trvá dlhšie. Vravím si, ok tak stopnem až odtiaľto. Užívam trošku výhľad a už sa lúčim s tým, že mám ešte dlhú cestu pred sebou.   

    

Platničky...

... a to čo je pod nimi.

Na vrchole Drachenwandu.

               Bežím lesom a ide sa mi fest dobre, lebo som konečne v tieni a pofukuje vetrík. Asi po 15 minútach zbehu ma čaká vertikálny výbeh asi 100 metrov, a následne už len zbeh. Šliapem čo to dá, lebo sa chcem postaviť na stopa a stíhať sa zbaliť a nakúpiť jedlo na lezenie v Höllentale. Predbieham v stúpaní dvoch pánov, ktorý si tiež dávajú kvalitne do stehien a prichádzam hore do sedielka. Nerobím pauzy, idem na doraz. Vravím si v hlave, že choď tréningovo, neoddychuj, nezastavuj! Asi po 15 minútach následného zbehu som už v spodnom lese. Stretavám tu týpka, čo liezol ferratu ráno predo mnou a čo trhol ten mladý pár. Usmejeme sa a ja bežím ďalej. Za chvíľu na ceste stoji chlapík, drží v ruke lezeckého sprievodcu a kuká smerom odkiaľ prichádzam. Prehodíme pár pocitov, že či sa mi fajne ide a zisťujem, že za mojim chrbtom sú cvičné skaly a on prišiel aktualizovať topo ciest. Nezdržujem sa veľmi, valím ďalej. Príjemný les sa končí a začínam pod nohami cítiť fyzikálne vlastnosti suspenzie vody, pôdy a vzduchu takzvaného „blatka“, ktoré prešmykuje pod podrážkami, lebo mám na jeho množstvo, zdá sa, nedostačujúci dezén. Nuž. Vravím si, že paráda, sa tu vytriem na tých koreňoch. :-D 

Nádherný lesisko.

         Moje myšlienky preruší hluk. Obzriem sa a tam týpek, čo sme spolu dnes liezli, schádza druhou cestou od ferratky. Heeeeey,  kričím mu. :-) A on na mňa valí oči, že jak je to možné. Že som asi valila a ja, že hej, aby som čo najskôr chytila stopa. :-) Tak mi vraví, že ma zoberie pred diaľnicu. :-) Aká paráda. Horko jak v odlievacej peci, a tak sa skladujeme v miestnom potôčku a zmývame blatko z topánok. Kecáme o lezení, plánoch - až kým ma nevyhodí pri vjazde na diaľnicu smer Linz. Tam stojím ledva 3 minúty a už mi zastavuje postarší milý pár. Moja básnická otázka znie - Prečo sú všetky postaršie páry také milé? :-D

Rýchlo do Linzu zbaliť a frčíme do Höllentalu.

           Kecáme, vypytujú sa. Vraj, že nejdú až do Linzu, ale mesto pred ním ma vyhodia na benzínke a tam vraj určite stopnem niečo. A tak sa posledným stopom končí moje sólové dobrodružstvo v Rakúskych Alpách. Vravím si, že to bolo tak parádne naplánované, že to by nijaký človek nevymyslel - všetky tie pomyselné náhody a stretnutia a toľko milých ľudí. :-) A tak som vďačná tam tomu hore, ako sa o to postaral parádne.  A ešte by som chcela poďakovať ZAJO za požičanie GoPro a za kúsky v mojom šatníku, ktoré nikdy nesklamú. Momentálne hlavne ich Merino krátke tričko, ktoré dostalo zabrať a obstálo veľmi dobre. :-)