Trojdňové ferratové sólo, deň II.

         Ráno budík na 6:30 a už balím saky-paky a premiestňujem sa do predsiene. Tam raňajkujem banány a trochu smoothie, čo mi zostalo a čakám slečnu, lebo si chcem načapovať pitnú vodu. A je známe, že sa v Rakúsku voda musí kupovať na chatách a ona mi len tak medzi rečou ponúkla, že mi ju načapuje len tak. A tak čapujeme vodu, meníme kontakty, lúčime sa a už šliapem po zjazdovke smer Krippenstein. Začína popŕchať a ja som celá nesvoja, lebo dúfam, že sa predpoveď nepomýlila a bude krásny deň ako sľubovala. A zvažujem, či ísť do toho lezenia alebo nie. Najdôležitejší problém by boli blesky a to by som nechcela riskovať. Mrholenie sa končí a ja sa rozhodujem, že predsa len nastúpim. Hore pri stanici lanovky sa snažím pochopiť vertikálny a horizontálny priestor a odbočujem smer vyhliadka 5-fingers. Odtiaľ by mal nasledovať dlhý downhill zlez ferratou náročnosti B až pod nástupy k variantom. Počas schádzania sa už začína citeľne otepľovať, a tak si mením zvršky za kratšie verzie a naväzujem sa na úvez. Terén je dosť strmý a aj šmykľavý, a tak idem na bezpečnosť radšej takto sama. Downhill ferratka ma doviedla k odbočke „U kamzíka“ (veľká kovová plastika kamzíka na hrebeňovej skalnej kope) kde zisťujem, že sa môžem rozhodnúť pre Gams klettersteig za C alebo môj cieľ Nordwand klettersteig náročnosti E. 

Rozcestie "U kamzíka".

            No v tejto fáze som zoznámená snovými poznatkami o trase - a to, že ferrata má nie 200 výškových metrov ako je v topo, ale 350 a nie je to náročnosť E ale E+. Neviem čo tento posun reálne znamená a tak som v očakávaní. Pokračujem downhillovo po niečom ako vzdušných prelezoch rohmi členených skalných rebier, za ktorými ma čaká zem zasľúbená - samotný originál ferraty. Pri zleze si vravím -fíha, dosťhusté - tak to som zvedavá, čo prinesú tie najťažšie časti.  Prístupový downhill cez platňovité stupne ústi v najnižšom bode v dve rovnobežné lana. Jedno v úrovni chodidiel a druhé niekde nad hlavou a prebiehajú ponad ničotnú prázdnotu a plynule prechádzajú do mokrej bezstupovej 13 metrov vysokej položenej platne, kde si rád, že si rád a radšej neriešiť odlezy a využívať silného úchopu. Malý výšvih a už aj som pod nádherným lanovým rebríkom, visiacim vo vzduchoprázdne, a šplhám hore. 

Lanový rebrík s ktorým prichádzajú najťažšie úseky cesty.

           Akože, niežeby som mala ťažký batoh, ale v takomto previsnutom rebríku mi batoh automaticky odvísa na ramenách a ja som rada, že som zapla hrudný pás, inak by mi asi zletel dole. Pätnásť metrov hore rebríkom z dosť hrubými priečkami spôsobuje natečenie v predlaktiach, a tak som rada, že mám so sebou aj odsedku. A predo mnou sa otvára najťažší  úsek cesty poväčšine za D D/E a E+ - takto za sebou to dáva úplne iný rozmer, ale teda ani C pasáže sú neni zadarmo, lebo ešte predychávate ten ťažký úsek predtým. Previsnuté platne s nalepenými roksorovými tyčami ako stupmi, mokrá skala v najťažších úsekoch,  8 metrové odlezy v traverzoch s možnosťou napichnutia sa na roksor v prípade pádu ako taký bonus. :-) Akože v podstate si vôbec neberte príklad zo mňa, že som išla sama. :-D To by sa robiť väčšinou nemalo. Hlavne, keď ste na ferratách začínajúci. Moje dôvody, aj keďsú v podstate hlúposť, lebo aj mne sa niečo môže stať - a nehoda je to preto, že sa väčšinou nestane zámerne, súže si dôverujem, že na to mám, že som dosť silná a vytrvalá, ale hlavne, že som nemala parťáka. Ale treba to mať v hlave v pohode, že človek - aj keď ide sám, tak si ide ďalej, nevzdať sa, nedostať sa do stresu a riešiť veci a vedieť si užiť aj túto samotu. 

Podo mnou dosť hustý zráz.

              Ja som si fest tieto dni užívala a úplne vysmiata som si popoliezala. Ale veru vravím si - v jednej chvíli,že fúha, celkom dobre naprdel dáva táto ferratka. No mala som v podstate veľké šťastie, že som išla v taký deň, kedy nepražilo slnko, ale bolo ráno pod mrakom a že to ešte aj v severke bolo. A tak aj keď som mala krátke gate aj tričko, nebola mi zima, lebo som sa dostatočne zahriala pohybom. Osobne pre mňa nie je leto až taká výhra. Je fajn, že je teplo, ale také tie horúčavy mi dávajú zabrať a ešte v nich vyvíjať nejakú aktivitu, tak to nechceš.  Nordwand klettersteig sa blížil ku koncu a ja si tak vravím, že neviem-neviem či ešte niečo vyleziem dnes. Dolezové dĺžky boli spolu s  posledným ťažkým úsekom čistá radosť, ale aj drina. Poskytol sa mi výhľad rovno na 5-fingers. Ľudkovia malí ako kliešte tam fotili veľkolepé fotky po veľkých bojoch v kabínkovej lanovke. :-) A všetci na mňa divne hľadeli, keď som sa vynorila zo steny celá spotená a určite si vraveli, že ty si ale biedna, my sme sa ani nespotili, keď sme sem vyšplhali. A ja dosť spokojná, že sa mi to bez väčších problémov podarilo. 

Z výhľadom do severnej steny na vyhliadku 5-fingers.

              Bolo asi pol dvanástej a ja si suším nenormálne mokré Merino tričko od ZAJO  a papám ďalší zo série rožkov s humusom. Trošku fotím a užívam si výhľad na Hallstadtsee. Fest nádhera si zaslúžiť tento pohľad po lezení. O dvanástej si vravím, že ak chcem stihnúť aj Postalmklamm klettersteig, tak by som už asi mala ísť, a tak sa vraciam späť k lanovke. Výhľad na Dachsteinský ľadovec sa otvára a mraky odkrývajú aj miesta, kde sme liezli s Mauricom a Mišom minulého roku. Trošku nostalgie a pod heslom rýchlejšie ďalej zájdeš sa posúvam vpred. Fotím spomienkové foto a plánujem sa ísť informovať u uja lanovkára, že koľko stojí lístok. Anglicky nevie, tak sa snažím mojou posunkovou nemčinou. Vraj, že sa tu nedá kúpiť lístok a nevie mi ani povedať ako je najlepšie zísť dole, a tak zrazu pokynie hlavou a to sa už chápeme. Že poď, ja ťa zoberiem aj zadarmo. A tak nastupujem na lanovku sama v týchto obedných hodinách a šetrím čas na lezenie. Bohužiaľ ma vychytal ujo na pokladni v druhej medzistanici a chcel, aby som zaplatila za cestu, čo som už absolvovala a keďže to bolo 14,90 a cesta až dole pre študenta činila 19,90, tak si vravím - tých 5 eur mi stojí za to stihnúť ešte druhú ferratku. A tak už o pár minút stojím na dolnej stanici lanovky a ukazujem chrbát kopcu, na ktorý som šplhala. 

Spomienky na kopec za mojim chrbátom.

               Asi 15 minút kráčania k hlavnej ceste a tam už stopujem smer Bad Ischl. Po troch minútach mi zastavuje jeden milý postarší pár hovoriaci po anglicky, a tak sa dohadujeme, kam ma zoberú. A pýtajú sa ma či som už bola v Hallstatte. Ja, že nie. A oni, že to je krásne staré mesto, čo musím vidieť. A ja že som chcela, ale sa mi nepodarilo zatiaľ a v nedeľu užo dchádzam z Linzu, tak asi nestihnem. A oni, že síce idú na iný smer, ale zoberú ma tam, lebo že to musím vidieť a potom môžem pokračovať v ceste. A ja že dobre. :-D A tak frčíme a v tom úpeku, čo je vonku, je klimatizácia (aj keď ju neznášam) doslova vytrhnutie. Zastavujeme na začiatku mesta a už sa aj lúčim a ďakujem. Vravím si, že ak si nekúpim mrazené ovocie v kopčeku, tak asi zdochnem, a tak utekám k najbližšiemu stánku. Po úspešnej pátračskej misii si vychutnávam prechádzku mestom aj prijemný chlad v ústach a obdivujem krásnu architektúru. Mestečko zapustené do svahu, ktoré ako moréna plná domov padá až do jazera. A tu na hranici vody a kopca sa naskytuje malebné miesto k životu. 

Nádherná architektúra zapustená do svahu kopca v mestečku Hallstatt.

           Navštevujem miestny kostol, námestie, ale aj kaplnku plnú ľudských ostatkov, na ktorých sa opakovali napísané tri mená. Asi tí, ktorí ich maľovali, sa podpísali - aby sa na nich nezabudlo. Užívam si posledné kroky v meste a už aj prichádzam na cestu, ktorá sa z nedostatku miesta na brehu vynára z kopca. Staviam sa pred zastávku a stopujem. Samému sa lepšie stopuje, lebo sa zmestí aj takým, čo niečo sťahujú a majú plné auto až na miesto spolusediaceho. A tak už o 10 minút sedím vedľa milej pani, pravou rukou držiac môj batoh a ľavou podopierajúc dve posteľné laty z Ikey, ktoré bolo vraj treba opraviť. Milá pani maximálne o desať rokov staršia odo mňa. A tak kecáme a vymieňame životopisy a zrazu zisťujem, že vedľa mňa sedí lezkyňa. No aká paráda a hneď kecáme o cestách, plánoch, živote a zas lezení. Suzie býva v Bad Ischl, takže v polke cesty, ktorú potrebujem absolvovať. Mam dobrý čas a teda neodmietam pozvanie na kávu k nej domov. A takáto príležitosť sa proste zo zásady neodmieta. JA tak zastavujeme v Bad Ischl na parkovisku a centrom si to šinieme k nej domov. A rozpráva mi, že strašne sa jej páči, že som išla sama aspoň na ferraty, keď nemám parťáka a že to musí tiež urobiť a že keď by som chcela, môžeme ísť spolu vyliezť čosi v Alpách. Súhlasím a v duchu sa už teším. 

U Suzie na čaji v Bad Ischl. :-)

                Dávame čaj v rámci pitného režimu v tomto teple a ona začína miesiť cesto na pizzu. Aj by som sa rada zdržala až do večera, ale nestihla by som lezenie a nebolo by kde spať. A tak vypijem čajík, vymeníme kontakty a už sa lúčim zo slovami see you soon. Chvíľku som sa prešla, kým mi zastavuje nejaká mladá pani veľmi designovo vyzerajúca, že si až vravím čo ja tu robím. :-D Rozprávame životopisné detaily a celkom fajne si porozumieme. Vyhadzuje ma v dedinke Strobl na križovatke smer Postalm. Ono v podstate dosť rýchly stop som mala. Prisudzujem to krátkym vzdialenostiam, stopovaniu na prst a všetkým hrozne milým ľuďom, čo som stretla. Ešte stopujem dve autá, pričom pred tým posledným absolvujem asi pol hodinovú prechádzku dolinou po dosť brutálnom slniečku a s ešte rozohriatejším asfaltom. Tety, ktoré som stopla ako posledné, vôbec nevedeli po anglicky - a tak sa zase uplatňujú moje nemecké jazykové schopnosti. Nejako sa dohovoríme a vlastne sa veziem necelých päť minút a už vystupujem pri nástupe na ferratu Postalmklamm. 

Brána do údolia. :-)

              Najskôr som si nebola istá, ale po utvrdení nákresom sa hrniem traverzom dolu do doliny. Pri ceste začínam okolo piatej večer, takže dupem, aby som stíhala. Oficiálny čas ferratky je 3 hodiny, ale asi som to o pol hoďku skrátila aj napriek obdivovaniu a neustálemu foteniu. Schádzam traverzom až na dno rokliny, ktorou tečie potôčik a hlboko sa zarezáva do skaly. Prechádzam prvý z mnoholanových mostov a dostávam sa do časti, kam už ani slniečko nesvieti. Kde som hlboko pod povrchom pôdy a tancujem z jednej strany rokliny na druhú. V tomto bode som zas povďačná, že som si zobrala odsávaciu smyčku, lebo keď chcem fotiť, môžem sa do nej v pohode posadiť. To úžasné divadlo, čo sa predo mnou otvorilo, sa nedá popísať písmenami. Treba tam ísť a zažiť to! 

Takéto lanové mostíky vás tam čakajú a takýto nadšný z nich budete. :-)

              V mojom prípade posilnené uchvacujúce pocity z faktu že som sama, v tichu, žiadny ruch, žiadny ľudia, len ja a skaly - a tam ten hore, vďaka ktorému som tu. Inak fest som bola ako vo vytržení. Rehnila som sa a s vyškerenými zubami som preliezla celú ferratku. Traverz cez skalne platne, kde v niektorých miestach stekal vodopád, a pod vami krásny meander s ďalšími kaskádami a vodopádmi. Prechádzam lanové mostíky z jednej strany na druhú, až som prišla k jednému neobvyklému, kde z jednej skaly na druhú vedie len jedno lano. Je to jasné, bude sa rúčkovať s nohami hore. :-) Akože pohoda, len ten bágel na mne visel - aj som sa bála, že ho stratím. Potom nohy zhodiť z lana a visiac na rukách ich kopnúť na kramľu na druhej strane. Dooooosť sranda. 

Nad hlbinou.

Nádhera.

              Ale zvládlo sa a ide sa ďalej, až k veľkému vodopádu, ktorý padal z pravého svahu a končil niekde dole. Za hoďku a pol aj s neustálymi zastávkami na fotenie som mala prvú časť ferraty hotovú. Dalo sa buď skončiť alebo si dať ešte niekoľko metrov na jednej kratšej skalke. Je tu tiež jedna veľmi špeciálna varianta náročnosti F, kvôli ktorej som si špeciálne do môjho veľmi triezvo zbaleného bágla naložila aj bojovné lezky - reku, že uvidím, možnože skúsim. No keď som už počas tripu kukala na nákres, tak tam bolo napísané s výkričníkom "Len s istiacim lanom." tak si vravím ok. Uvidím pod tým, keď tam budem stáť. A teraz som tam stála a vravím si - kuuuuurnik, to je husté. V podstate išlo o regulérne lezenie v previse. Kde si rád, že si naviazaný na lano. No mohla to byť kľudne nejaká šestka bez stupov vytvorených s navŕtanými tyčami, iba s ferratovým hromozvodom. Akože s tým ferratovým lanom, keď ho mocne držíš, tak je to lepšie, ale keď som si spomenula, ako ma batoh ťahal k zemi a odvísal na tom preleze ponad roklinu, tak som si povedala, že to dnes ešte nechám. Ferratka sa mi páčila fest, takže som si istá, že sa na ňu vrátim s niekým a to si zoberieme aj to doporučené lano a skúsime. Takto sama budem mať aspoň troška rozum, keď už ho nemám moc. 

V tej ľahšej variante za D s nádherným výhľadom.

              A tak som zvolila variantu za D a ešte tých pár metrov ma batoh kvalitne potrápil v tom previse. Vyliezla som do úžasného lesíka rozprávkového, kde proste chceš byť a len vnímať tu krásu. Ferratovy set som si ešte ponechala pretože ferrata ma ešte pár krokov za týmtokrásnym lesom. Prechádzka ponad roklinu s výhľadom na okolité kopčeky pokračovala návratom dolu do rokliny k poslednej pasáži, poslednému mostu. Chuťovka na záver, lanový most nad vodopádom s takou čistou vodou a krásnou vaňou pod ním, že som mala chuť sa tam hodiť. Týmto pohľadom končilo Stredečné lezenie a už som len končila prechádzkou po lúkach, plných mlieka a medu. :-)  

Posledný lanový mostík.

         Západ slniečka a ja som začala riešiť, kde budem spať. V Postalm som žiadnu regulérnu turistickú chatu nenašla, ale našla som nejakú menom Blonde hűtte, kde mali 8 miest na spanie. Netušila som či majú plno alebo čo za typ spinkania to je. Preto som sa po ceste ešte bola spýtať na iných chatách, ale nakoniec som aj tak skončila tam.  Zimmer za 30e aj s raňajkami som ukecala za dvacku bez raňajok, ale milá teta, ktorá tam bola, mi dala dve palacinky z Frittaten suppe, aby som nebola hladná vraj. :-) Dáke jedlo mi ešte ostalo, ale v podstate skoro nič :-D Za to môže to, že som ráno nestihla ten nákup v utorok. Nuž neva, hlad ma nezabije - aspoň nie za jeden deň. 

Frittaten suppe na Blonde hűtte a vzadu futbal v telke. :-)

                 Teta nevedela po anglicky, tak som otestovala svoje nemecké schopnosti a nebola som úplne sklamaná. Iba troška :-D Pokecali sme pri futbalovom zápase (už netuším, kto hral) a poukazovala mi, kde mám izbu a sprchu a šecko. Rozlúčila sa spať a ja som ešte išla brázdiť po lúkach pri posledných lúčoch slniečka. Zanechala som správu, že som v poriadku a utekala dnu. Keďže bola sprcha v tejto luxusnej ubikácii, hneď som ju využila a veruže, po dvoch dňoch padla vhod - a taká čistá som zaliezla do mäkkých perín. 

Západ slniečka v tomto raji. 

Posledná časť zo seriálu o ferratovom sóle onedlho.