Pokus o sólo prelez hlavného hrebeňa Vysokých Tatier
Už pár rokov túžim po tom preliezť
v lete hlavný hrebeň Vysokých Tatier.
Pred štyrmi rokmi sme si ho po častiach prechádzali s Maruškou Andrášovou a dokonca si pripravovali depozity
s vodou na júnový prelez. V rámci neho som si sólo prešla niektoré časti sama, keď sa Maruške nedalo ísť.
Aby aspoň jedna z nás zhruba vedela, čo sa tam deje. Najťažšia časť, ktorú
som mala prejdenú, bola od Východnej železnej brány po Ganek cez Západný železný štít, cez Zlobivú a Rumaňáky
až do sedla pod Gankom.
Tam ma vtedy chytila búrka a musela som zdrhnúť
do doliny. Na celom prechode hrebeňa som mala vždy najväčší rešpekt
z počasia. Búrky v horách sú jedna z najnebezpečnejších rizík
letného lezenia a človek je tam neustále vystavený možnému riziku, že nebude mať kadiaľ zdrhnúť dole.
Kedysi vždy pred letom bolo normálne, že sa ukázalo asi týždeň až dva dobrého počasia, čo by bol ideálny čas na náš plán. Avšak počasie
sa posledné roky tak neskutočne mení, že za
posledné štyri roky skoro úplne vymizli tieto pravidelné jarné okná dobrého
počasia v období ked by už vačšina snehu bola vytopená. A tak sme reálne nikdy necítili tú správnu príležitosť,
že máme vyraziť. Maruška následne začala mať veľké zdravotné problémy, kvôli
ktorým nemohla ísť. Tri roky som na ňu čakala až som začala premýšľať nad tým, spraviť prechod sólo.
Samotný hrebeň je taký
nebezpečný, že mi prišlo nefér ohrozovať niekoho ďalšieho týmto svojím cieľom.
Ak by mal niekto tiež takú ambíciu bolo by to v poriadku, ale za tie tri roky som nikoho takého nestretla. Tiež treba
byt v hrebeňoch veľmi rozlezený a hýbať sa v rozbitom teréne
v takej expozícii bezpečne. Mám šťastie,
že som presne s takým druhom horolezectva na začiatku začínala. Tiež mám
veľa skúseností z rozbitejších a nebezpečnejších alpských hrebeňov. Oproti Alpám tu doma máme v
podstate úplne kompaktné a bezpečné hory. Neriešime tu permafrost
a čo malo padnúť, väčšinou už vypadlo.
Preto som vnímala hrebeň ako relatívne bezpečný oproti tomu, čo poznám z Álp.
Preto som sa aj
rozhodla, že by som ho mohla preliezť sólo.
Malo to však pár kritérií, aby som ho bola schopná preliezť čo
najbezpečnejšie. Rýchlosť – musela som
vedieť, že musím byť rozbehaná
a v dobrej aeróbnej kondícii (preto som ho chcela prejsť hneď po
návrate z letného výjazdu v Chamonix, keďže
som mala krvinky z aklimatizácie na výšku- ale počasie mi to nedovolilo). Rozlezenosť – aby som mala obťažnostnú prevahu aspoň dve-tri čísla nad to, čo ma na hrebeni
bude čakať (to znamená: ak ma budú čakať
pasáže maximálne päťkovej obťažnosti, tak
mať v tej dobe formu, kedy by som liezla
spokojne minimálne sedmičky). Minulý rok som mala lepšiu formu na jar. Tento
rok to bola druhá polovica leta a jeseň. Podmienky – na jeseň je najproblémovejší faktor na hrebeni voda. Ale
keďže snežilo už v septembri ale väčšina snehu sa vraj roztopila, tak zostali po hrebeni kade-tade
fliačky snehu, ktoré sú ideálne na môj plán. Od kamoša som mala info, že snehy su perfektne tvrdé, a tak už nebolo na čo čakať.
Dávam si voľnejší
týždeň, aby som vyrazila na hrebeň oddýchnutá. Posledná aktivita pred piatkom
je v utorok lezenie v La skale, ale veľmi
zľahka, iba sa rozhýbať. Po celom byte mám porozťahované rôzne kúsky materiálu
a potravinovú váhu. Vážim každú položku čo musím brať
– a tú ľahšiu beriem.
Materiál,
čo som mala zbalený:
-
V prvom rade
potrebujem ľahší 30L batoh, lebo ja
mám iba ťažký Eiger. S tým mi pomáha Tygi a požičiava mi jeho starší Ferrino
Triolet 32+5, ale beriem ho bez vrchlíku.
-
Spacák mám Ferrino Lightec Duvet 850W – tu mám dilemu či mi poskytne
dostatočný tepelný komfort v noci a chvíľku zvažujem,
že si zoberiem zimný spacák, ale kvôli veľkej váhe som sa rozhodla, že radšej
prežijem nočný diskomfort, ale budem menej
unavená z dňa.
-
Karimatka Termarest Z-lite, ktorú som prerezala na polovicu a beriem iba polovicu.
-
Jetboil Zip + 2x zapaľovač + lyžička
-
Plynové bomby 2x230g, 1x100g, ktoré som v prípade minutia chcela
uložiť niekam do depozitu, aby som bola
ľahšia a išla by som ich po prechode vziať.
-
Powerbanka a kábel k telefónu a k čelovke
-
Sluchadlá, keby som potrebovala na chvíľu trošku
externej motivácie na prekonanie bolesti :-D
-
Mobil (väčšinu dňa v leteckom režime)
-
Tabletky na dezinfekciu vody 2 ks
-
Opaľovací krém a balzam na pery
-
Dezinfekčné vlhčené rozložiteľné obrúsky
-
Dioptrické jednodenné šošovky 10 ks
-
Štuple do uší (aby som sa vyspala,
ak by moc fúkalo)
-
Lano 50 m –
polovička/dvojička, podľa informácií kamoša
čo prechod dal v lete tiež sólo by stačila 40 m, ale pre
istotu som vzala o 10 m
viac, aby som z neho mohla prípadne rezať na
slučky. A tiež som v jednom opise čítala, že najdlhší zlaňák v tom smere je 25 m, tak som nechcela riskovať,
ak by som používala práve ten.
-
Sedák s urobenou dynamickou odsedkou z lana
-
Friendy veľkosti 0,25, 0,75, 1, 2
-
Pevné tenisky, na ktoré bežne používam turistické mačky a
ktoré dobre držia na skale aj šmykľavej tatranskej suchej tráve
-
Páperové papuče, lebo už som mala párkrát jemne omrznuté prsty
-
Primaloftová sukňa Directalpine Betty, aby som mala v noci
kríže v teple
-
Merino tričko Directalpine Furry short (na deň)
-
Merino tričko Directalpine Furry long (na noc)
-
Ponožky Directalpine Malga 2x (jedny na deň, druhé suché na noc)
-
Pertexová bunda Directalpine Uniq (nechápem z hrejivosti tejto
bundy! – TOP!)
-
Rukavice Directalpine Express Plus (na deň)
-
Rukavice trojprstové Directalpine (na noc alebo prípadný chladný deň)
-
6x dehydratovaná strava (menšie balenia) –
4 z nich presypané do mikroténových vrecúšok
pre šetrenie hmotnosti
-
Marva tyčinky 3 ks na deň (plánované na 5-6 dní)
-
Chedar a hovädzia saláma nakrájaná
na kocky (dlhá energia na deň)
-
Magnéziové šumivé tablety 10 ks
-
Kazeínový proteín
na lepšiu nočnú
regeneráciu
Vo štvrtok večer vyrážam z práce 18:30 a mierim rovno
na Bielu vodu, kde plánujem spať v aute.
Týždeň pred akciou sa sústredím na poriadnu hydratáciu a pijem veľa vody.
Rovnako sa zameriavam na kvalitný spánok a chodím spať o 22:00. Viem, že ma čaká náročná akcia,
kde pôjdem cez limity, a preto potrebujem byť absolútne oddýchnutá.
Neriskovať, že pre únavu z pretrénovania urobím chybu. Tiež sa sústredím na
mentálny tréning a prípravu, študujem si materiály a mapy a opakujem si trasu, ktorú mám prejsť a riešim taktiku. Túto prípravu
som už absolvovala niekoľkokrát, ale treba
si to preopakovať. V mobile mám fotky
mapového podkladu celej trasy a tiež fotky orientačne náročných kľúčových miest
hrebeňa. Tie mám od kamoša Wadima, ktorý už túto
trasu preliezol. Líham si spať o 21:30. Batoh mám zbalený a pripravený na čo
najrýchlejší ranný štart.
Ráno budík 3:00. Za
pol hodinu sa balím a raňajkujem a vyrážam smer Kopské sedlo. Je krásna
hviezdna obloha a ja kráčam k štartu svojej cesty,
keď mi zrazu padne hviezda. Asi si môžete domyslieť,
čo som si priala.
Kvôli zvieratkám pravidelne tlieskam a občas
si aj pospevujem, aby som predišla
prípadnému stretu s medveďom. Do Kopského sedla prichádzam ešte po tme. Niekde
v diaľke Belianskych Tatier však počujem spev nejakého turistu. Mám pocit, ako keby sa blížil ku mne, ale ja nemám čas na
to zistiť, kto to je. Púšťam hodinky s GPS
zápisom a vyrážam najskôr naspäť ku chodníčku smer Jahňací štít.
Začíname
Píšem hromadnú SMS kamošom, ktorí vedia o tom, že idem hrebeň (je ich 8):
Čaute kamoši vyrazila som z Kopského sedla smer Jahňací. Mám motýle v bruchu jak pred prvým rande. Držte paste. Najneskôr 21:00 sa hlásim.
Vedie tu
krásny chodníček, aj keď na začiatok sa treba predrieť cez kosovku. Na chrbte
cítim váhu batohu a nedá sa to ignorovať. Váži 13,5kg. Tesne pred vrcholom Jahňacieho štítu začína vychádzať slnko. Na vrchole
si užívam krátku pauzu a pokračujem ďalej po chodníku do Kolového sedla. Odtiaľ
priamo hrebeňom preliezam Belasú vežu a Zmrzlú vežu až priliezam na Kolový
štít. Tu si dávam krátku pauzu na varenie vody a posielam mojim 8 kamošom
hromadnú SMS o mojom postupe. Ďalej cez Čierne sedlo na Čierny štít. Už z
diaľky počujem nejaké hlasy a na vrchole stretávam jedného vodcu s hosťom.
Chvíľu kecáme kým pijem vodu, dáva mi svoje info o Čiernych vežiach, že ich
netreba zlaňovať, ale ak som v pohode, v takom teréne dajú sa zliezať, aj keď v kolmom teréne s pár lokrami, na ktoré si mám dávať pozor. Začínam preliezať.
Ked sme sa na hrebeň chystali s Maruškou počula som,
že je to jedno z náročných miest, ale
nakoniec sa ukazujú celkom v pohode, ako mi
vravel Wadim.
Vrchol Čierneho štítu
Pred sebou vidím
Baranie rohy. Blížia sa. Z vyšnej Baranej strážnice už som hrebeň na Ľadové
štíty liezla a pamätám si, že bol veľmi
pekný, no už som zabudla, aký exponovaný.
Idem trošku pomalšie než som dúfala ale chcem ísť bezpečne. Jeden z dôvodov je samozrejme batoh.
Robím tam aj dva zlaňáky. Myslím, že jeden z
Nižnej Baranej strážnice a jeden zo Snežného hrbu. Do Ľadového sedla je to
celkom náročné, ale po ňom sa už terén začína dvíhať a preliezam Snežný štít
a Zadný Ľadový štít. Už dlhšiu dobu sledujem,
že dvaja chalani smerujú po rampe do Ľadovej priehyby a na Ľadový štít. Pomaly
ich dobieham a stretávame sa na vrchole. Sú to Poliaci
a prišli si užiť západ slnka a osláviť 30.
narodeniny jedného z nich. Lúčim sa po malej chvíľke a bežím ďalej. Mám ešte
tak hodinu svetla a chcem dôjsť aspoň do Sedielka a nájsť bivak. Na hrebeni
celý deň fučí, ale celkom sa to dá ustáť.
Slniečko svietilo a tak nebola zima, obzvlášť keď sa hýbem.
Baranie rohy sa blížia
Zostup z Ľadového
štítu je celkom náročný a začínam cítiť únavu. Už som zabudla, aké náročné to môže byť zliezať s veľkým batohom.
Skala je ale krásna. Ešte pár výškových výstupu
na Malý Ľadový štít a začínam pomaly zostupovať do žľabu k Sedielku.
Zo severu fúka vietor, a tak dúfam,
že nájdem nejaký bivak v závetrí. Tesne nad Sedielkom taký nachádzam. Je za
hranou veľkého kameňa a rovno vedľa mňa je parádna zásoba snehu na topenie.
Rozhodujem sa teda zabivakovať tu. Na kamene rozkladám lano, na ktoré dávam odrezanú karimatku, batoh pod
chrbát a začínam ihneď roztápať sneh. Vyberám bivakovacie vrece a dávam do neho karimatku a spacák.
Prezliekam sa do suchého merino trička a obliekam si všetky vrchné vrstvy
oblečenia a primaloftovú sukňu. Na nohách si mením ponožky za suché, a mokré si dávam do spacáku, aby vyschli. Na nohy páperové papuče a vliezam
do spacáku. Voda sa varí a ja si postupne zalievam dehydratovanú stravu, robím
proteín a čaj do fľašky. Veľa pijem, lebo
viem, že hydratácia je kľúčová, aby som čo najlepšie v noci zregenerovala.
Preventívne si dávam aj jeden Paralen, ak by ma v noci bolelo telo. Netuším, ako bude reagovať na dnešný výkon.
Nočná obloha je dnes
krásna a ja si užívam hviezdy počas večere. Tá ma krásne zahrieva a cítim, ako si zahrievam spacák. Podľa predpovede by
mala byť dnešná noc najchladnejšia a malo by byť okolo nuly. Vkladám si do
spacáku aj topánky, aby mi v noci vyschli.
Do Sedielka sa medzičasom začínajú blížiť nejaké svetlá. Počujem aj hlasy.
Neviem síce kam majú namierené, ale ja už
musím spať, takže to ani nemienim zisťovať.
Varím poslednú vodu do fľaše, aby ma v noci
hriala ako radiátor a líham si spať. Aj keď chvíľu ešte pozerám hviezdy.
V noci sa trošku
prehadzujem a cítim,
ako mi kondenzuje voda v bivakovacom vreci. Blbé. Ráno bude mokrý spacák. Ale
je mi teplo a veľmi komfortne. Najhoršia časť noci je,
keď musím vyliezť zo spacáku a ísť sa vycikať. Ale viem,
že to znamená, že som dostatočne hydratovaná
a že regenerácia frčí.
Ráno budík 5:00.
Nepočujem nič, lebo som si dala štuple, ale cítim,
ako mi telefón vibruje. Vstávam a okamžite začínam topiť vodu. 1L už mám z
večera, ktorý ma hrial ako radiátor a ešte
naplniť softflask ďalším pollitrom. Na dnes ráno mám moju najobľúbenejšiu
kašu Crema Catalana – tá ma vždy dokáže
nakopnúť. Raňajky, zbaliť a ešte za tmy vyrážam smer Široká veža. V Sedielku
prechádzam popri spiacich ľuďoch. Jeden sa zobudí,
zdravíme sa a ja pokračujem na hrebeň. Leziem intuitívne, až priliezam do sedielka pred Širokú vežu. Tu schádzam nižšie
a odkladám si batoh. Vyliezam na Širokú vežu,
na ktorej si užívam nádherný východ slnka a vraciam sa tou istou cestou opäť do sedla k batohu a traverzujem Širokú do
Zbojníckeho sedla.
Zbojnícke veže som už tiež liezla direct a viem, že nám to zabralo hromadu času. Ale pre šetrenie času mi Wadim poradil nevyliezať na každú vežu, ale doliezť iba k jej vrcholu a dotknúť sa každého vrcholu rukou. Predídem tak zbytočnému zlaňovaniu. Typ prelezu hrebeňa ktorý som si zvolila sa volá Wariant Kurczaba. Ide o to preliezt všetky dôležité vrcholy ale nie za každú cenu ísť direkt po hrebeni kvôli každému 2 m hrotíku, a teda šetriť časom a tiež v prípade sólového prelezu mi to prišlo ako bezpečnejšie riešenie. Na Veľkú Zbojnícku vežu to teda robím presne tým štýlom a dotýkam sa vrcholu. Na Prostrednú Zbojnícku vežu vyliezam, pretože terén je ľahký, ale z nej by bolo príliš nebezpečné s batohom zliezať, a tak zlaňujem. Nasleduje Malá Zbojnícka veža, na ktorú tiež vyliezam bez batohu a zliezam sólo. Pokračujem do Bielej lávky miestami exponovaným terénom.
V Bielej lávke dávam obedovú pauzu a
pozerám si fotku ako sa lezie na Ostrý štít. Jedno miesto priamo v hrebeni je
tu nemožné preliezť, a tak sa oblieza zľava.
K Ostrému ešte kúsok vodorovného hrebeňa a začínam stúpať. Pred monolitickými
dvoma masívnymi kockami, ktoré je vám jasné, že preliezť nejdú,
uhnem doľava do steny. Lezie sa po trávnatej rampe a platniach s rajbasom. Som
rada, že mám svoje nesmrteľné tenisky s perfektnou
gumou, lebo expozícia je tu nemilosrdná a v nich som si absolútne istá.
Priliezam do kúta, ktorým by som mala
vyliezať hore a následne zase traverzovať doľava až k hrebeňu. Je tu aj štand z
nejakej cesty. Cvakám sa svojou dynamickou
odsedkou do neho a čítam terén. Zdá sa mi to ako dosť výživné miesto, a tak si chcem
pozrieť každý stup a prípadný chyt. Vliezam do kúta a zdá sa, že ma čakajú
jeden-dva skutočne náročné kroky, lebo chyty nie sú také dobré ako by mohli. Preto
nad seba zakladám žltého
frienda a cvakám sa do neho odsedkou. Robím kroky a už som nohami rozoprená v kúte v bezpečnej pozícií. Vyberám frienda a
pokračujem ešte platňami hore. Následne traverzujem doľava na ďalšiu policu za
rohom. Tu sa už terén zľahčuje, doliezam
naspäť na hrebeň a idem až k vrcholu. Z Ostrého štítu mám od Wadima opäť super
foto s presne vyznačenou trasou zostupu. Zlaňuje sa tu do severu do jedného
žľabu. Robím dva krátke zlaňáky a následne vyliezam do sedielka medzi Ostré a hore na Malý Ostrý štít.
Priliezam do
Javorového sedla. Na túto časť mám opäť fotku s trasou. Má sa tu pokračovať k
Javoráku po hrebeni, potom pred vrcholovými
kolmými časťami sa traverzuje doľava do žľabu a ním sa vylieza na vrchol. Podľa
pohľadu hodnotím, že snehy na trávnatej rampe by mohli byť v tomto slnku nebezpečné pri ich traverzovaní, preto sa
rozhodujem zísť nižšie a celým žľabom ísť odspodu. Vidím, že je tam aj našliapaná
stopa, takže by to malo byť v pohodke. Na
slniečku pod Javorovým sedlom obúvam mačky, beriem do rúk dva dlhé ostré kamene
a začínam šliapať hore žľabom. Idem bezpečne
a vždy po nejakých 20 krokoch oddychujem. Slnko páli a ťažko sa dýcha pod
nákladom batohu. Sneh je celkom tvrdý a stopa relatívne kvalitná, takže sa ide dobre a v tieni ešte lepšie.
Bez Marvy ani krok
Za chvíľku som už v sedle a na Javorovom štíte. Teraz ma čaká traverz na Malý Javorový štít. Podľa odporučenia je lepšie nejsť cez Javorovú škáru, lebo je to tam veľmi nebezpečné, pred pár rokmi sa tam skoro zabil kamarát keď sa snažili preliezť hrebeň tiež. Mám na tento úsek hrebeňa opäť fotku od Wadima. Schádza sa tam do jedného južného žľabu a ním sa schádza celkom nízko jedným zlaňákom až na rampu, kde sa prelieza žľab schádzajúci od štrbiny dole. Tu križujem žľab a už stúpam smerom hore zmiešaným trávnato-skalným terénom hore na Malý Javorový štít. V pozadí už vidím vraj kľúčové miesto hrebeňa.
A je to tu! Kresaný roh
Blíži sa
Kresaný roh. Zostup z Malého Javoráku je pohodka,
ale začína fúkať. Vidím, že v Malom Závrate
budem v tieni a ešte aj na najveternejšom mieste. Žiadny med lízať v kľúčovom
mieste hrebeňa. Preto sa nijako nezdržujem a bezodkladne chystám štand na žltom friende,
do ktorého dávam lano na fix. Ostatné lano kufrujem na zem tak, aby sa
mi pekne odmotávalo pri lezení. Obúvam si lezečky. Pre toto ich nesiem celú
dobu v batohu. A tiež pre miesta, kde by sa
mi zdalo, že bude aj pri sólovaní s batohom treba
absolútnu precíznosť v nohách.
Lano zakladám do microtraxion, cvakám sa a začínam liezť. Prvé kroky sú trošku nepríjemné, za tú chvíľu
mi stihli kvalitne vychladnúť nohy aj ruky a jemne premrzli. Počula som o tomto
mieste veľa. Vraj jedno z najťažších miest, rozbitých a zle čitateľných.
Zakladám červeného frienda. Je tu pár jemnejších krokov. Nohy na trenie a
menšie chyty. Robím dva kroky a som zase na dobrom stupe. Tu vyberám frienda a
posúvam ho o kúsok vyššie. Leziem v ubiehajúcej kútovej špárke, ktorá
nepríjemne odtláča doprava. S batohom by som to veru sólovať nechcela. Tesne
pred vrcholom zakladám druhého frienda. Terén
je už ľahký, ale ešte ste stále v kolmom a
treba dávať pozor na lokre.
Rukou chytám posledný chyt a cítim,
ako sa mi v prstoch za vrcholom začína rozlievať teplo zo slnka. Vyliezam na
vrchol. Teším sa. Potichu. Vľavo odo mňa vidím štand na slučkách. Je dosť ďaleko od výlezu z línie, ale
presne nad sedlom, v ktorom mám veci. Štand
posilňujem svojou rep šnúrou, robím fix, zlaňujem a vyberám postupové
istenie. Fučí tak, že mi lano letí
diagonálne vzduchom. Musím ho na viackrát hádzať dole. V sedle balím topánky do
batohu, cvakám sa zase do microtraxion a
začínam liezť. Lano si doberám a leziem začiatkom línie,
ktorou som sa dostala na vrchol. Batoh ma ťahá dozadu, ale mohlo by to byť aj
horšie. Asi v strede steny už musím traverzovať viac doľava a doliezť to priamo
k štandu. Jeden nepríjemný krok a už len pár
ľahkých, aj keď vytláčajúcich krokov.
Za Rovienkovou a Hranatou vežou
Na slniečku sa prezúvam do topánok a balím veci. Bohužiaľ, pri vyťahovaní lana mi
dole spadol prusík a jedna karabína s
krátkou slučkou. Nevadí, čakala som, kedy
prídu prvé straty. Západ slnka sa nemilosrdne
blíži a mňa čakajú ešte dva skvosty. Rovienkova veža je hustá, chvíľku mi trvá
než prečítam terén a vymyslím najvhodnejšiu trasu. Najskôr priamo z hrebeňa dva
kroky doľava a hore a cez hranu doprava do kolmej steny s 4- lezením v
kolmici s kvalitnou expozíciou pod nohami. Chvíľu som aj rozmýšľala či sa idem
začať báť. :-) Ale blížiaca sa tma ma tak vyhecovala, že Rovienkovu aj Hranatú vežu som prešprintovala
za 12 minút. A už driem ľahkým terénom, chcem stihnúť dôjsť do tmy aspoň na
Svišťový štít.
Skoro celý deň sa pozerám do doliny. Okolo chaty sedia ľudia, užívajú si
slniečko. Nikto nevie, že som tu a čo robím. Je to príjemné, byť celý deň sám v
horách. Žiadne preplnené turistické destinácie. Iba ja a to krásne veľkolepé
ticho. Dnes ráno som ale mala aj nepríjemné myšlienky. Asi pol dňa som
premýšľala, prečo práve ja chcem liezť
takéto veci, a že načo. Je to zvláštne, na odpoveď som jednoznačne neprišla. Ale viem, že
proste to tak cítim. Napriek všetkej drine som vedela,
že som na tom správnom mieste. Napriek zime, horúcu,
potu, šľahajúcemu vetru, popraskaným perám do krvi, tečúcim sopľom, rozodreným rukám, boľavým svalom, otlačenému chrbtu z batohu – mala som tu byť. Aj keď som dúfala, že budem už ďalej.
Píšem SMS o tom, kde bivakujem a
čakám na odpovede. Dávam si budík na 5.
hodinu ráno a líham si spať. Dnes v noci je ale trochu zimšie, viac pofukuje a nie som ani navlečená do bivakovacieho vreca. Každopádne sa asi 2x v noci budím. Jedenkrát musím
zo spacáku ísť čúrať. To som rada, lebo viem, že
mi frčí regenerácia a hydratácia je dobrá. Ale druhýkrát sa budím na zimu.
Dávam preto variť čaj a znova si rozohrievam fľaškový radiátor. To je celkom
príjemné, ale úplne to nepomáha.
Budík zvoní a ja vstávam. Ale divím sa,
že už začína byť šero. Nemám z toho dobrý pocit a
cítim sa, akoby som vstala o hodinu neskôr. V tom si uvedomujem, že sa posúval čas! No lenže na mobile by sa mal
automaticky posunúť tiež, a teda by mala byť
ešte úplná tma. Ale nie je. Asi za to môže celodenný letecký režim. No čo už. Topím si preto zásoby vody aj do mäkkej fľašky, raňajkujem salámu,
syr a Marva tyčinku a chcem rýchlo vyraziť. Balím veci, prezliekam sa
a vyrážam smer Divá veža. Najskôr kúsok príjemnej prechádzky vodorovným
hrebeňom a začínam liezť, Severná a Južná Divá ihla, Divý hrb a blížim sa k
Divej veži, aj keď vždy sa ešte objaví kus hrebeňa pred ňou.
Východná Vysoká a Divá veža sú celý
deň v oblakoch, rovnako ako aj zvyšok mojej dnešnej trasy na Zadný Gerlach.
Navyše neskutočne fúka. Nárazy vetra na hrebeni ma miestami skoro zhadzujú z
nôh, a keď vietor na chvíľu ustane, potácam sa na druhú stranu. Dnes má byť najhoršie počasie z celých piatich dní čo plánujem. Postupujem pomalšie,
skala je vlhká, musím ísť na istotu. Prichádzam do Južného Divého sedla a
pozerám, čo ma čaká. Previs. Na jednu a aj na druhú stranu. Priamo zo sedla
uvidím asi najlepšie miesto, kadiaľ liezť. V
sedle si chvíľu prezriem kroky, po ktorých chytoch
a stupoch asi pôjdem. Je mi jasné, že
v tomto vlhku mám na to jediný pokus a musím ísť na istotu. Nachádzam kľúčový
stup pod hranou previsu, ktorý musím použiť, inak budem mať problém a dúfam, že tam bude niekde výlezový chyt. Začínam liezť,
chytám jeden horší chyt a jedno menšie madlo vpravo. Nohy dávam rýchlo na
kľúčový stup, ktorý som si nakukala. Snažím sa zdvihnúť,
ale batoh ma zastaví, zachytí sa pod previsom nado mnou a vytláča ma doprava.
Rýchlo sa stabilizujem a vyhadzujem pravú nohu na trenie nad previs a čo
najrýchlejšie sa vytláčam hore. Celkom som sa zadýchala. S batohom je to fakt
drina. Ešte jemné kolmé lezenie kútom a už sa blížim k vrcholu Divej veže. Tá ma však dva vrcholy,
a tak ešte vyliezam na jeden, potom zase
dole do Divej štrbiny a zase hore. Sláva,
stojím pri pristávacom module Apolla 11.
Do Prielomu je ľahšie, ale miestami
exponované zliezanie, v sedle je z juhu dosť veľa snehu. Predo mnou hrebeň na
Východnú Vysokú. Nie až taký rýchly ako som si myslela a hlavne orientačne je
to tu dosť náročné. Kvôli oblakom je všetko vlhké,
a tak sa snažím preštrikovať hore čo najlepšou a najbezpečnejšou trasou. Ale
musím sa párkrát vrátiť pri obzeraní terénu. Musím fakt povedať, že orientácia dostáva zabrať. Na vrchole
stretávam dvoch chalanov. Vravia mi, že ma
už pozorujú od Divej veže. Obliekla som si výrazné farby, aby som bola pre istotu lepšie viditeľná. Takže ma vidno. Priliezam na Východnú Vysokú a teším sa, že si chvíľu oddýchnem na zostupe. Píšem SMS
kamošom na telefóne o tom, kde som a začínam
zostupovať. Na Poľskom hrebeni prosím jednu slečnu,
aby mi spravila fotku a pokračujem na Velický štít.
Všetko sa mi zdá akési dlhšie než si pamätám. Asi je to tými bivakmi a veľkým batohom a asi aj tým, že som v teréne už tretí deň. Z Velického zlaňujem aj keď viem, že sa to dá aj zliezť, ale to by som musela zase na druhú stranu nechať sa ošľahávať silným vetrom. Držím sa preto na južnej záveternej strane. Tesne pod Litvorovým štítom robím na slniečku pauzu na varenie vody. Viem, že ďalej už nebudem mať na varenie čas a budem chcieť zmiznúť z vetra čo najskôr. Naplním obe fľaše a vyrážam na Litvorový štít. Mám chuť si pustiť slúchadlá na kúsok hrebeňa len tak pre radosť a trošku motivácie. Ale hneď, ako ich zapínam, sa mi vybije baterka a nechce sa mi ich dávať nabíjať z powerbanky. Zdržovať sa kvôli slúchadlám mi príde blbý dôvod.
Tu sa však terén začína znepríjemňovať. Z ľavej strany celého hrebeňa sú spojovacie chodníčky, ktorými sa dá veľmi príjemne presúvať medzi hrebeňom, ale je na nich veľmi zlý sneh, úplne zhnitý a tečie. Vôbec nie podmienka, o ktorej mi hovorili kamoši. Nemá preto zmysel dávať mačky a utekať po ňom, lebo by to bolo ešte viac nebezpečné. Držím sa preto direct hrebeňa. Ale to tiež nie je žiadna sláva, všetko je vlhké, celý deň v mraku urobilo svoje. Zase ma to spomaľuje.
Musím priznať, že Martinovka mala byť
len tak pre radosť, ale nakoniec je to subjektívne najnáročnejšia pasáž hrebeňa. Hlavne
kvôli vlhkej skale a tomu, že človek je
stále v napätí, aby sa
mu nešmykla ruka alebo noha. Nedalo sa vôbec uvoľniť a užiť si iba čistý pohyb.
Prichádzam do sedla pred Zadným Gerlachom, kľúčového miesta hrebeňa Martinovky.
Prelieza sa tu jedna bariéra. Ubiehajúca úplne hladká rímsa so slabými rukami a
vytláčajúcim výlezom doľava na trenie. Je na
nej aj troška snehu. Nie veľa, ale vidím, že akonáhle sa naň postavím, tak sa šmykne dole a ja s ním a bez poriadnych
chytov. Viem, že ak sa do tohto miesta
pustím tak ako sa chodí originálne, tak je to čistá
smrť. Obzvlášť s tým batohom. Ani bez mačiek,
ani s mačkami. Proste smrť. V duši si
vravím, tak toto je koniec môjho dnešného lezenia? Idem domov? Pohľadom skúmam
terén, keď vpravo uvidím jemný náznak chodníčka
v žľabe. Rozhodnem sa teda, že to obleziem
stadiaľ a po chvíľke sa vraciam naspäť na hrebeň. Ešte pár krokov v SV stene
hrebeňa a vyliezam na Zadný Gerlach. Svieti tu slniečko, mraky odvialo, ale
vietor duje statočne.
Na vrchole píšem SMS kamošom: Zadný Gerlach. Podmienky na k… žiadna
prechádzka. Zatiaľ sa cítim ok ale som rada že je to za mnou. Smer batizak. Ak
sa poserem píšem.
Za mnou Gerlach. Akurát niekto vylieza z Tetmajerovho sedla
Martinovka dala skutočne zabrať. Ale pohľad do steny smerom k Batizáku
ma motivuje pokračovať. Slniečko, suchá skala, závetrie. Aj keď zvažujem či
nepokračovať smer Gerlach a zísť dole, viem,
že to ma sčasti pokúša pohodlnosť, aj keď možno už aj trošku intuícia. Ale
viete ako to je, občas treba pritlačiť, a hranica pri takomto druhu lezenia je
veľmi tenká a rozoznať intuíciu od
pohodlnosti je niekedy veľmi, ale veľmi
ťažké. A učíme sa to rozoznávať celý horolezecký život. Ale keďže som tu sama nemám zodpovednosť voči druhému ľudskému životu, iba svojmu a preto sa rozhodujem, že som ochotná prijať ďalšie riziko.
No nakoniec teda
začínam zostupovať, stena je členitá a rozdeľuje sa na milión žliabkov. Viem,
že musím ísť okolo vraku spadnutého lietadla a potom sa smerovať doprava cez
sústavu žliabkov, ktoré mám križovať. Terén
je nejednoznačný a orientáciu komplikujú aj snehové fľaky, ktoré skryli tie
náznaky chodníčka, ktoré sú normálne vidieť
a sú badateľné. Pokračujem však ďalej. Nemám z toho dobrý pocit, a preto idem použiť kamaráta na telefóne a volám
Wadimovi. Ten ma uisťuje, že treba
pretraverzovať niekoľko žliabkov, aby som sa
dostala do toho hlavného zostupového smerom k Batizovskému štítu. Pokračujem a
dostávam sa na jedno z rebier, ktoré traverzujem. Vchádzam do jedného malého
žliabku a na jeho konci vidím, že by sa dalo pretraverzovať jedno z posledných
rebier, ktorými by som sa mala dostať
bližšie k svojmu cieľu. V žľabe je však malé snehové pole. Dávam
na nohy mačky. Nájdem si dva dlhé tenké ostré kamene a začínam zostupovať čelom
k svahu a zakopávam nohami, aby som si poriadne
vytvorila každý stup.
Som už len 5 m od
konca snehu a v duchu si vravím, že tam vyleziem na poličku pred koncom snehu.
V tom mi podšmykne pravá noha. Cítim, že som sa dostala do nejakej divnej vrstvy
nedržiacej vytopenej dutinky, batoh pomáha gravitácii a už sa šmýkam dole. V
okamihu ma cez bok hodí na chrbát a cítim ako ma sneh rozbieha. Je mi jasné, že ak sa dostanem do veľkej rýchlosti, už nemám šancu šmyk zastaviť a mohlo by to byť
fatálne. 5 m sa šmýkam snehom brzdím a dostávam sa na štrk s väčšími
kamienkami, ten ma ešte viac pribrzdí a ja sa okamžite hádžem cez bok na brucho
a brzdím rukami aj nohami. Zabrzdím sa na štyroch v pozícií ako mačka.
Našťastie som netrafila veľký kameň, ktorý bol len pár centimetrov odo mňa.
Sadám si na poličku a zisťujem svoj stav. Som otrasená a doudieraná a trošku v
šoku. Vydýchavam sa. Slzy mi vyhŕkli od
bolesti rúk a doudieraných nôh. Obzvlášť ľavá ruka ma pri snahe vystrieť ju bolí
ako sviňa. Nedarí sa mi o ňu oprieť. Inak som v poriadku, iba malé odreniny a
trošku škrabnutá pravá ruka. Mala som na sebe dobré vrstvy oblečenia a tiež
rukavice, takže tie ma ochránili. Rozmýšľam,
čo idem robiť. Mám skončiť? Pokračovať? Čo by urobil normálny človek?
Dokelu! Doleziem to,
nedoleziem to? Hlava mi šrotuje. Prepočítava vstupné informácie. Nechcem sa
síce svojho cieľa vzdať, ale priznávam sama
sebe, že podmienky nie sú tak úplne také, o akých som mala info. Trošku viac snehu než by
som potrebovala. A hlavne v zlej kvalite. Holt, je teplo. Rozhodujem sa s
veľkou dávkou pokory, že končím. Je to fakt
ťažké rozhodnutie. Píšem SMS kamošom na telefóne o svojom rozhodnutí:
„Končím. Zo zadného Gerlachu som sa preletela hnusným snehom 10 m. Odporný
terén. Hnusné podmienky. Bolí ma ruka. Inak som ok.”
Podporujú ma. Ešte stále plačem od bolesti a
asi aj z šoku. Po niekoľkých pokusoch sa začať hýbať mi je jasné že s tou rukou
to bude o hubu. Obzvlášť v tomto teréne. Začína ma tiež kvalitne bolieť koleno
a pravý členok.
„Začalo ma dosť bolieť koleno a členok pravý. Bohužiaľ, volám vrtuľu.”
Je mi jasné, že ak by
som sa snažila ako hrdina zostúpiť sama, už
by som si koledovala s boľavou rukou, kolenom a členkom o skutočne vážny prúser. Napriek
skúsenostiam sa človek proste občas dostane
do situácie, kedy si treba nechať pomôcť.
Volám preto HZS, číslo 18300. V telefóne
vysvetľujem, kto som a čo sa stalo. Som v
závetrí, a preto mi posielajú na pomoc
vrtuľník. Ten prichádza celkom rýchlo. Asi do pol hodiny. Blíži sa totiž pomaly
tma a ak to pôjde, chcú to stihnúť do noci.
Nado mnou
je však taký silný vietor, že sa im nedarí v
ňom stabilizovať a vysadiť záchranára. Nepodarí sa to ani poľskému vrtuľníku.
Voláme si s dispečingom. Posielajú mi na pomoc pozemný tím. Popravde, skutočne
netuším, aké vlastne majú možnosti ako by ma chceli dať dole. Ale oni
vedia, čo robia. Musím však počkať, kým sa ku mne dostanú. Tesne nad sebou vidím, že by tam
mohla byť lepšia polička. Presúvam sa opatrne na ňu. Je tu super rovinka, akurát pre jedného na sedenie. Pod zadok si
dávam karimatku. Vyberám si spacák, prezúvam si suché ponožky a dávam páperové
papuče. Musím sa zahriať. Vo fľaške mi ostalo
trištvrte litra jonťáku. Varím ho a zalievam si ním jednu dehydratovanú stravu.
Všetko sa trošku ťažšie robí s jednou rukou,
ale zvládam to. Koleno a členok prestali nejak vážne bolieť, asi boli iba otrasené. Varím si aj zvyšok vody a dávam si fľašku do spacáku, nech ma hreje. Kázali mi zahriať sa. Hviezdy
začínajú žiariť. Je krásna noc. Užívam si pokoj a kľud.
Medzitým ešte píšem
chalanom na dispečing a kamošom na príjme:
„Tak vrtuľa sa nepodarila. Sedím na polici. Vraj mi prídu pomôcť po zemi.
Som oblečená v spacáku. Dala som si aj nočné suché ponožky a páperové papuče.
Teplotne mi je ok. Bolí ma fest ľavá ruka, tak sa bojím,
že v tomto teréne by som už nevedela bezpečne zostupovať. Ale som schopná aj
bivakovať. Žiadny rozdiel proti minulým nociam.“
Z dispečingu mi
volajú, že ak som ozaj schopná bivakovať,
možno by pre mňa priletela vrtuľa až ráno. Súhlasím. Ale nakoniec vraj aj tak
rozhodne vedúci pozemného tímu, ktorý sa už
ku mne blíži. Po nie dlhej dobe od telefonátu
počujem pískanie. Prichádza ku mne prvý záchranár. Fixuje mi ruku obväzmi. Po chvíli prichádzajú ďalší. „Čau, Maja,” zdraví ma Ľubo. „No
čo ako sa máš” Smejem sa - tuším. „Čaute, chalani, mrzí ma,
že som vás musela volať, díky, že ste
prišli.” Pýtajú sa ma či budem schopná zostupovať a zavesiť sa do sedáku. Mrzí
ma, že museli ísť sem za mnou, že sú teraz
aj oni vystavení riziku, snažím sa im pomáhať ako viem,
aby so mnou mali čo najmenej roboty.
Chalani sú zlatí, ja
si tak sedkám a oni vŕtajú štand, pomáhajú mi sa znovu obuť a začíname
zlaňovať. Jeden záchranár zlaňuje so mnou celých 200
m vkuse. Drží ma za zdravú ruku a podopierame sa spoločne, aby nás nehádzalo z boku na bok. Takto zlaňujeme
asi hodinu, až sa už blížime k snehovému
poľu pod stenou. Chýba nám však ešte 50 m a lano už končí. Sadáme si preto na
policu, ktorá je príhodne rovno kúsok pod nami. Čakáme tu na ďalšieho záchranára,
čo zlaňuje zhora a fajne kecáme o lezení a o hrebeni,
čo som práve liezla. Fest fajný rozhovor. Potom vŕtajú ďalší štand a spúšťajú
ma opäť s jedným záchranárom až dole. Dole
už čaká pozemná skupina. Pomáhajú mi zostúpiť nižšie. Jeden ma vždy drží za
zdravú ruku a druhý za odsedku drží z hora. Sneh už trošku primrzol, ale občas
sa prepadáva až po kolená. S jednou rukou žiadna sláva,
ale chalani mi pomáhajú. Je s nimi celkom sranda, celkom sa zabávame na to
že je to záchranná akcia. Ukazujú mi kameň hojnosti a aj kameň plodnosti (vraj
ak by som nemala poistenie, alebo peniaze)
:-D
Keď skončia snehy, dávam dole mačky. Dole v doline na všetkých
čakáme a spolu zostupujeme na Sliezsky dom. Odtiaľ už pohodlne autíčkom na centrálu HZS. Pri pohľade von z okna vidím spadnúť
hviezdu. Chalani si robia zo mňa srandu, že si radšej moje lano nechajú na stanici, aby mi
náhodou nenapadlo ráno vyraziť hrebeň dokončiť. Na stanici je nachystané jedlo,
ale moc sa tam neohrejem, lebo už prichádza
sanitka. Berú ma na vyšetrenie do nemocnice,
odkiaľ odchádzam asi za pol hodinu s ofačovaným, octanovou masťou namazaným
lakťom a ľavým kolenom. Bez zlomeniny. Zdá sa,
že som si len veľmi kvalitne narazila lakeť a koleno. Pár dní kľudu by to malo
spraviť. Do nemocnice ma prichádza vyzdvihnúť Deniska. Bola jedna z mojich
kontaktných osôb, ktoré vedeli čo idem liezť. A som jej veľmi vďačná za to, ako sa o mňa postarala. Ďakujem, večera o tretej ráno bola top! A tiež chcem aj
chalanom z HZS poďakovať za prácu, ktorú pre
nás robia. Nasadzujú vlastné životy a často obetujú viac než len svoj pracovný
čas na to, aby pomáhali. Majú odo mňa veľký
obdiv a vďaku. A bola s vami sranda. :-) Díky,
chalani!
Asi po dvoch dňoch oddychu doma (práve v tej dobe by som doliezala hrebeň) sa idem zavesiť na bouldrovku. Lakeť dobrý, bolí na dotyk ale hybnosť je v poriadku a už nebolí pri vystieraní. Koleno sa ukľudnilo a tiež už nebolí. Ale je to zvláštne, vrátiť sa do civilizácie. Ísť do práce? Plniť každodenné úlohy sa mi zdá banálne až nezmyselné. Prežila som na hrebeni veľmi čistý duševný zážitok. Akonáhle si naň spomínam cítim šťastie v duši a chcem sa vrátiť. Hlboké prepojenie s horami. S mojim kráľovstvom. Som veľmi vďačná za túto skúsenosť.
A ak si náhodou kladiete otázku čo som si priala ten prvý deň keď som šľapala na Kopské sedlo a spadla mi hviezda, tak aby som sa po prelezení hrebeňa v poriadku vrátila domov.
Perfektný článok a popis. Parádny výkon, obdivujem odhodlanie a držím palce do ďalšej aktivity. Ďakujem za zdielanie a motiváciu sa k alpinizmu a lezeniu znovu vrátiť. Je to krásna vec.
OdpovedaťOdstrániťDakujem za podporu! :-) A drzím palce v lezení tiež :-)
Odstrániť