Pokus o sólo prelez hlavného hrebeňa Vysokých Tatier

 

Už pár rokov túžim po tom preliezť v lete hlavný hrebeň Vysokých Tatier. Pred štyrmi rokmi sme si ho po častiach prechádzali s Maruškou Andrášovou a dokonca si pripravovali depozity s vodou na júnový prelez. V rámci neho som si sólo prešla niektoré časti sama, keď sa Maruške nedalo ísť. Aby aspoň jedna z nás zhruba vedela, čo sa tam deje. Najťažšia časť, ktorú som mala prejdenú, bola od Východnej železnej brány po Ganek cez Západný železný štít, cez Zlobivú a Rumaňáky až do sedla pod Gankom. Tam ma vtedy chytila búrka a musela som zdrhnúť do doliny. Na celom prechode hrebeňa som mala vždy najväčší rešpekt z počasia. Búrky v horách sú jedna z najnebezpečnejších rizík letného lezenia a človek je tam neustále vystavený možnému riziku, že nebude mať kadiaľ zdrhnúť dole.

Kedysi vždy pred letom bolo normálne, že sa ukázalo asi týždeň až dva dobrého počasia, čo by bol ideálny čas na náš plán. Avšak počasie sa posledné roky tak neskutočne mení, že za posledné štyri roky skoro úplne vymizli tieto pravidelné jarné okná dobrého počasia v období ked by už vačšina snehu bola vytopená. A tak sme reálne nikdy necítili tú správnu príležitosť, že máme vyraziť. Maruška následne začala mať veľké zdravotné problémy, kvôli ktorým nemohla ísť. Tri roky som na ňu čakala až som začala premýšľať nad tým, spraviť prechod sólo.

Samotný hrebeň je taký nebezpečný, že mi prišlo nefér ohrozovať niekoho ďalšieho týmto svojím cieľom. Ak by mal niekto tiež takú ambíciu bolo by to v poriadku, ale za tie tri roky som nikoho takého nestretla. Tiež treba byt v hrebeňoch veľmi rozlezený a hýbať sa v rozbitom teréne v takej expozícii bezpečne. Mám šťastie, že som presne s takým druhom horolezectva na začiatku začínala. Tiež mám veľa skúseností z rozbitejších a nebezpečnejších alpských hrebeňov. Oproti Alpám tu doma máme v podstate úplne kompaktné a bezpečné hory. Neriešime tu permafrost a čo malo padnúť, väčšinou už vypadlo. Preto som vnímala hrebeň ako relatívne bezpečný oproti tomu, čo poznám z Álp.

Preto som sa aj rozhodla, že by som ho mohla preliezť sólo. Malo to však pár kritérií, aby som ho bola schopná preliezť čo najbezpečnejšie. Rýchlosť – musela som vedieť, že musím byť rozbehaná a v dobrej aeróbnej kondícii (preto som ho chcela prejsť hneď po návrate z letného výjazdu v Chamonix, keďže som mala krvinky z aklimatizácie na výšku- ale počasie mi to nedovolilo). Rozlezenosť – aby som mala obťažnostnú prevahu aspoň dve-tri čísla nad to, čo ma na hrebeni bude čakať (to znamená: ak ma budú čakať pasáže maximálne päťkovej obťažnosti, tak mať v tej dobe formu, kedy by som liezla spokojne minimálne sedmičky). Minulý rok som mala lepšiu formu na jar. Tento rok to bola druhá polovica leta a jeseň. Podmienky – na jeseň je najproblémovejší faktor na hrebeni voda. Ale keďže snežilo už v septembri ale väčšina snehu sa vraj roztopila, tak zostali po hrebeni kade-tade fliačky snehu, ktoré sú ideálne na môj plán. Od kamoša som mala info, že snehy su perfektne tvrdé, a tak už nebolo na čo čakať.

Celá trasa hrebeňa VT

Dávam si voľnejší týždeň, aby som vyrazila na hrebeň oddýchnutá. Posledná aktivita pred piatkom je v utorok lezenie v La skale, ale veľmi zľahka, iba sa rozhýbať. Po celom byte mám porozťahované rôzne kúsky materiálu a potravinovú váhu. Vážim každú položku čo musím brať – a tú ľahšiu beriem. 

Materiál, čo som mala zbalený:

-        V prvom rade potrebujem ľahší 30L batoh, lebo ja mám iba ťažký Eiger. S tým mi pomáha Tygi a požičiava mi jeho starší Ferrino Triolet 32+5, ale beriem ho bez vrchlíku.

-        Spacák mám Ferrino Lightec Duvet 850W – tu mám dilemu či mi poskytne dostatočný tepelný komfort v noci a chvíľku zvažujem, že si zoberiem zimný spacák, ale kvôli veľkej váhe som sa rozhodla, že radšej prežijem nočný diskomfort, ale budem menej unavená z dňa.

-        Karimatka Termarest Z-lite, ktorú som prerezala na polovicu a beriem iba polovicu.

-        Bivakovacie vrece

-        Jetboil Zip + 2x zapaľovač + lyžička

-        Softflask 500 ml

-        Fľaša 1l pevná

-        Plynové bomby 2x230g, 1x100g, ktoré som v prípade minutia chcela uložiť niekam do depozitu, aby som bola ľahšia a išla by som ich po prechode vziať.

-        Gopro + náhradná batéria

-        Powerbanka a kábel k telefónu a k čelovke

-        Sluchadlá, keby som potrebovala na chvíľu trošku externej motivácie na prekonanie bolesti :-D

-        Čelovka

-        Slnečné okuliare

-        Mobil (väčšinu dňa v leteckom režime)

-        Hodinky s GPS záznamom

-        Lieky proti bolesti

-        Tabletky na dezinfekciu vody 2 ks

-        Leukoplast a tejpka

-        Opaľovací krém a balzam na pery

-        Dezinfekčné vlhčené rozložiteľné obrúsky

-        Dioptrické jednodenné šošovky 10 ks

-        Štuple do uší (aby som sa vyspala, ak by moc fúkalo)

 

Lezecký materiál:

-        Lano 50 m – polovička/dvojička, podľa informácií kamoša čo prechod dal v lete tiež sólo by stačila 40 m, ale pre istotu som vzala o 10 m viac, aby som z neho mohla prípadne rezať na slučky. A tiež som v jednom opise čítala, že najdlhší zlaňák v tom smere je 25 m, tak som nechcela riskovať, ak by som používala práve ten.

-        Sedák s urobenou dynamickou odsedkou z lana

-        Friendy veľkosti 0,25, 0,75, 1, 2

-        3 alpské expresky

-        Microtraxion

-        2 HMS

-        Nožík

-        5 m 5 mm rep šnúry

-        Reverso

-        Prusík

-        Prilba

-        Lezečky

-        Pevné tenisky, na ktoré bežne používam turistické mačky a ktoré dobre držia na skale aj šmykľavej tatranskej suchej tráve

-        Turistické mačky

 

Oblečenie:

-        Páperové papuče, lebo už som mala párkrát jemne omrznuté prsty

-        Primaloftová sukňa Directalpine Betty, aby som mala v noci kríže v teple

-        Merino tričko Directalpine Furry short (na deň)

-        Merino tričko Directalpine Furry long (na noc)

-        Ponožky Directalpine Malga 2x (jedny na deň, druhé suché na noc)

-        Pertexová bunda Directalpine Uniq (nechápem z hrejivosti tejto bundy! – TOP!)

-        Bunda Directalpine Cyclone

-        Mikina Directalpine Eira

-        Vesta Directalpine Bora

-        Legíny Direcalpine Tonale

-        Čelenka

-        Šatka na krk

-        Rukavice Directalpine Express Plus (na deň)

-        Rukavice trojprstové Directalpine (na noc alebo prípadný chladný deň)

 

Strava:

-        6x dehydratovaná strava (menšie balenia) – 4 z nich presypané do mikroténových vrecúšok pre šetrenie hmotnosti

-        Marva tyčinky 3 ks na deň (plánované na 5-6 dní)

-        Chedar a hovädzia saláma nakrájaná na kocky (dlhá energia na deň)

-        Magnéziové šumivé tablety 10 ks

-        Kazeínový proteín na lepšiu nočnú regeneráciu

 

Prvé svitanie

Vo štvrtok večer vyrážam z práce 18:30 a mierim rovno na Bielu vodu, kde plánujem spať v aute. Týždeň pred akciou sa sústredím na poriadnu hydratáciu a pijem veľa vody. Rovnako sa zameriavam na kvalitný spánok a chodím spať o 22:00. Viem, že ma čaká náročná akcia, kde pôjdem cez limity, a preto potrebujem byť absolútne oddýchnutá. Neriskovať, že pre únavu z pretrénovania urobím chybu. Tiež sa sústredím na mentálny tréning a prípravu, študujem si materiály a mapy a opakujem si trasu, ktorú mám prejsť a riešim taktiku. Túto prípravu som už absolvovala niekoľkokrát, ale treba si to preopakovať. V mobile mám fotky mapového podkladu celej trasy a tiež fotky orientačne náročných kľúčových miest hrebeňa. Tie mám od kamoša Wadima, ktorý už túto trasu preliezol. Líham si spať o 21:30. Batoh mám zbalený a pripravený na čo najrýchlejší ranný štart.

Ráno budík 3:00. Za pol hodinu sa balím a raňajkujem a vyrážam smer Kopské sedlo. Je krásna hviezdna obloha a ja kráčam k štartu svojej cesty, keď mi zrazu padne hviezda. Asi si môžete domyslieť, čo som si priala.

 Kvôli zvieratkám pravidelne tlieskam a občas si aj pospevujem, aby som predišla prípadnému stretu s medveďom. Do Kopského sedla prichádzam ešte po tme. Niekde v diaľke Belianskych Tatier však počujem spev nejakého turistu. Mám pocit, ako keby sa blížil ku mne, ale ja nemám čas na to zistiť, kto to je. Púšťam hodinky s GPS zápisom a vyrážam najskôr naspäť ku chodníčku smer Jahňací štít.

Začíname

Píšem hromadnú SMS kamošom, ktorí vedia o tom, že idem hrebeň (je ich 8):

Čaute kamoši vyrazila som z Kopského sedla smer Jahňací. Mám motýle v bruchu jak pred prvým rande. Držte paste. Najneskôr 21:00 sa hlásim.

 Vedie tu krásny chodníček, aj keď na začiatok sa treba predrieť cez kosovku. Na chrbte cítim váhu batohu a nedá sa to ignorovať. Váži 13,5kg. Tesne pred vrcholom Jahňacieho štítu začína vychádzať slnko. Na vrchole si užívam krátku pauzu a pokračujem ďalej po chodníku do Kolového sedla. Odtiaľ priamo hrebeňom preliezam Belasú vežu a Zmrzlú vežu až priliezam na Kolový štít. Tu si dávam krátku pauzu na varenie vody a posielam mojim 8 kamošom hromadnú SMS o mojom postupe. Ďalej cez Čierne sedlo na Čierny štít. Už z diaľky počujem nejaké hlasy a na vrchole stretávam jedného vodcu s hosťom. Chvíľu kecáme kým pijem vodu, dáva mi svoje info o Čiernych vežiach, že ich netreba zlaňovať, ale ak som v pohode, v takom teréne dajú sa zliezať, aj keď v kolmom teréne s pár lokrami, na ktoré si mám dávať pozor. Začínam preliezať. Ked sme sa na hrebeň chystali s Maruškou počula som, že je to jedno z náročných miest, ale nakoniec sa ukazujú celkom v pohode, ako mi vravel Wadim.

Vrchol Čierneho štítu

Pred sebou vidím Baranie rohy. Blížia sa. Z vyšnej Baranej strážnice už som hrebeň na Ľadové štíty liezla a pamätám si, že bol veľmi pekný, no už som zabudla, aký exponovaný. Idem trošku pomalšie než som dúfala ale chcem ísť bezpečne. Jeden z dôvodov je samozrejme batoh. Robím tam aj dva zlaňáky. Myslím, že jeden z Nižnej Baranej strážnice a jeden zo Snežného hrbu. Do Ľadového sedla je to celkom náročné, ale po ňom sa už terén začína dvíhať a preliezam Snežný štít a Zadný Ľadový štít. Už dlhšiu dobu sledujem, že dvaja chalani smerujú po rampe do Ľadovej priehyby a na Ľadový štít. Pomaly ich dobieham a stretávame sa na vrchole. Sú to Poliaci a prišli si užiť západ slnka a osláviť 30. narodeniny jedného z nich. Lúčim sa po malej chvíľke a bežím ďalej. Mám ešte tak hodinu svetla a chcem dôjsť aspoň do Sedielka a nájsť bivak. Na hrebeni celý deň fučí, ale celkom sa to dá ustáť. Slniečko svietilo a tak nebola zima, obzvlášť keď sa hýbem.

Baranie rohy sa blížia

Zostup z Ľadového štítu je celkom náročný a začínam cítiť únavu. Už som zabudla, aké náročné to môže byť zliezať s veľkým batohom. Skala je ale krásna. Ešte pár výškových výstupu na Malý Ľadový štít a začínam pomaly zostupovať do žľabu k Sedielku.

Zostup z Ľadového

Zo severu fúka vietor, a tak dúfam, že nájdem nejaký bivak v závetrí. Tesne nad Sedielkom taký nachádzam. Je za hranou veľkého kameňa a rovno vedľa mňa je parádna zásoba snehu na topenie. Rozhodujem sa teda zabivakovať tu. Na kamene rozkladám lano, na ktoré dávam odrezanú karimatku, batoh pod chrbát a začínam ihneď roztápať sneh. Vyberám bivakovacie vrece  a dávam do neho karimatku a spacák. Prezliekam sa do suchého merino trička a obliekam si všetky vrchné vrstvy oblečenia a primaloftovú sukňu. Na nohách si mením ponožky za suché, a mokré si dávam do spacáku, aby vyschli. Na nohy páperové papuče a vliezam do spacáku. Voda sa varí a ja si postupne zalievam dehydratovanú stravu, robím proteín a čaj do fľašky. Veľa pijem, lebo viem, že hydratácia je kľúčová, aby som čo najlepšie v noci zregenerovala. Preventívne si dávam aj jeden Paralen, ak by ma v noci bolelo telo. Netuším, ako bude reagovať na dnešný výkon.

Nočná obloha je dnes krásna a ja si užívam hviezdy počas večere. Tá ma krásne zahrieva a cítim, ako si zahrievam spacák. Podľa predpovede by mala byť dnešná noc najchladnejšia a malo by byť okolo nuly. Vkladám si do spacáku aj topánky, aby mi v noci vyschli. Do Sedielka sa medzičasom začínajú blížiť nejaké svetlá. Počujem aj hlasy. Neviem síce kam majú namierené, ale ja už musím spať, takže to ani nemienim zisťovať. Varím poslednú vodu do fľaše, aby ma v noci hriala ako radiátor a líham si spať. Aj keď chvíľu ešte pozerám hviezdy.

Výhľad z bivaku

V noci sa trošku prehadzujem a cítim, ako mi kondenzuje voda v bivakovacom vreci. Blbé. Ráno bude mokrý spacák. Ale je mi teplo a veľmi komfortne. Najhoršia časť noci je, keď musím vyliezť zo spacáku a ísť sa vycikať. Ale viem, že to znamená, že som dostatočne hydratovaná a že regenerácia frčí.

Ráno budík 5:00. Nepočujem nič, lebo som si dala štuple, ale cítim, ako mi telefón vibruje. Vstávam a okamžite začínam topiť vodu. 1L už mám z večera, ktorý ma hrial ako radiátor a ešte naplniť softflask  ďalším pollitrom. Na dnes ráno mám moju najobľúbenejšiu kašu Crema Catalana – tá ma vždy dokáže nakopnúť. Raňajky, zbaliť a ešte za tmy vyrážam smer Široká veža. V Sedielku prechádzam popri spiacich ľuďoch. Jeden sa zobudí, zdravíme sa a ja pokračujem na hrebeň. Leziem intuitívne, až priliezam do sedielka pred Širokú vežu. Tu schádzam nižšie a odkladám si batoh. Vyliezam na Širokú vežu, na ktorej si užívam nádherný východ slnka a vraciam sa tou istou cestou opäť do sedla k batohu a traverzujem Širokú do Zbojníckeho sedla.

Východ slnka na Širokej

Zbojnícke veže som už tiež liezla direct a viem, že nám to zabralo hromadu času. Ale pre šetrenie času mi Wadim poradil nevyliezať na každú vežu, ale doliezť iba k jej vrcholu a dotknúť sa každého vrcholu rukou. Predídem tak zbytočnému zlaňovaniu. Typ prelezu hrebeňa ktorý som si zvolila sa volá Wariant Kurczaba. Ide o to preliezt všetky dôležité vrcholy ale nie za každú cenu ísť direkt po hrebeni kvôli každému 2 m hrotíku, a teda šetriť časom a tiež v prípade sólového prelezu mi to prišlo ako bezpečnejšie riešenie.  Na Veľkú Zbojnícku vežu to teda robím presne tým štýlom a dotýkam sa vrcholu. Na Prostrednú Zbojnícku vežu vyliezam, pretože terén je ľahký, ale z nej by bolo príliš nebezpečné s batohom zliezať, a tak zlaňujem. Nasleduje Malá Zbojnícka veža, na ktorú tiež vyliezam bez batohu a zliezam sólo. Pokračujem do Bielej lávky miestami exponovaným terénom. 

V Bielej lávke, za mnou Ostrý štít

V Bielej lávke dávam obedovú pauzu a pozerám si fotku ako sa lezie na Ostrý štít. Jedno miesto priamo v hrebeni je tu nemožné preliezť, a tak sa oblieza zľava. K Ostrému ešte kúsok vodorovného hrebeňa a začínam stúpať. Pred monolitickými dvoma masívnymi kockami, ktoré je vám jasné, že preliezť nejdú, uhnem doľava do steny. Lezie sa po trávnatej rampe a platniach s rajbasom. Som rada, že mám svoje nesmrteľné tenisky s perfektnou gumou, lebo expozícia je tu nemilosrdná a v nich som si absolútne istá. Priliezam do kúta, ktorým by som mala vyliezať hore a následne zase traverzovať doľava až k hrebeňu. Je tu aj štand z nejakej cesty. Cvakám sa svojou dynamickou odsedkou do neho a čítam terén. Zdá sa mi to ako dosť výživné miesto, a tak si chcem pozrieť každý stup a prípadný chyt. Vliezam do kúta a zdá sa, že ma čakajú jeden-dva skutočne náročné kroky, lebo chyty nie sú také dobré ako by mohli. Preto nad seba zakladám žltého frienda a cvakám sa do neho odsedkou. Robím kroky a už som nohami rozoprená v kúte v bezpečnej pozícií. Vyberám frienda a pokračujem ešte platňami hore. Následne traverzujem doľava na ďalšiu policu za rohom. Tu sa už terén zľahčuje, doliezam naspäť na hrebeň a idem až k vrcholu. Z Ostrého štítu mám od Wadima opäť super foto s presne vyznačenou trasou zostupu. Zlaňuje sa tu do severu do jedného žľabu. Robím dva krátke zlaňáky a následne vyliezam do sedielka medzi Ostré a hore na Malý Ostrý štít.

Priamo predomnou v diaľke už vidno Javorový štít. Zľava fotky výrazná Bradavica a v pozadí Gerlach a Zadný Gerlach

Priliezam do Javorového sedla. Na túto časť mám opäť fotku s trasou. Má sa tu pokračovať k Javoráku po hrebeni, potom pred vrcholovými kolmými časťami sa traverzuje doľava do žľabu a ním sa vylieza na vrchol. Podľa pohľadu hodnotím, že snehy na trávnatej rampe by mohli byť v tomto slnku nebezpečné pri ich traverzovaní,  preto sa rozhodujem zísť nižšie a celým žľabom ísť odspodu. Vidím, že je tam aj našliapaná stopa, takže by to malo byť v pohodke. Na slniečku pod Javorovým sedlom obúvam mačky, beriem do rúk dva dlhé ostré kamene a začínam šliapať hore žľabom. Idem bezpečne a vždy po nejakých 20 krokoch oddychujem. Slnko páli a ťažko sa dýcha pod nákladom batohu. Sneh je celkom tvrdý a stopa relatívne kvalitná, takže sa ide dobre a v tieni ešte lepšie.

Bez Marvy ani krok

Za chvíľku som už v sedle a na Javorovom štíte. Teraz ma čaká traverz na Malý Javorový štít. Podľa odporučenia je lepšie nejsť cez Javorovú škáru, lebo je to tam veľmi nebezpečné, pred pár rokmi sa tam skoro zabil kamarát keď sa snažili preliezť hrebeň tiež. Mám na tento úsek hrebeňa opäť fotku od Wadima. Schádza sa tam do jedného južného žľabu a ním sa schádza celkom nízko jedným zlaňákom až na rampu, kde sa prelieza žľab schádzajúci od štrbiny dole. Tu križujem žľab a už stúpam smerom hore zmiešaným trávnato-skalným terénom hore na Malý Javorový štít. V pozadí už vidím vraj kľúčové miesto hrebeňa. 

A je to tu! Kresaný roh

Blíži sa Kresaný roh. Zostup z Malého Javoráku je pohodka, ale začína fúkať. Vidím, že v Malom Závrate budem v tieni a ešte aj na najveternejšom mieste. Žiadny med lízať v kľúčovom mieste hrebeňa. Preto sa nijako nezdržujem a bezodkladne chystám štand na žltom friende, do ktorého dávam lano na fix. Ostatné lano kufrujem na zem tak, aby sa mi pekne odmotávalo pri lezení. Obúvam si lezečky. Pre toto ich nesiem celú dobu v batohu. A tiež pre miesta, kde by sa mi zdalo, že bude aj pri sólovaní s batohom treba absolútnu precíznosť v nohách.

Lano zakladám do microtraxion, cvakám sa a začínam liezť.  Prvé kroky sú trošku nepríjemné, za tú chvíľu mi stihli kvalitne vychladnúť nohy aj ruky a jemne premrzli. Počula som o tomto mieste veľa. Vraj jedno z najťažších miest, rozbitých a zle čitateľných. Zakladám červeného frienda. Je tu pár jemnejších krokov. Nohy na trenie a menšie chyty. Robím dva kroky a som zase na dobrom stupe. Tu vyberám frienda a posúvam ho o kúsok vyššie. Leziem v ubiehajúcej kútovej špárke, ktorá nepríjemne odtláča doprava. S batohom by som to veru sólovať nechcela. Tesne pred vrcholom zakladám druhého frienda. Terén je už ľahký, ale ešte ste stále v kolmom a treba dávať pozor na lokre.

Rukou chytám posledný chyt a cítim, ako sa mi v prstoch za vrcholom začína rozlievať teplo zo slnka. Vyliezam na vrchol. Teším sa. Potichu. Vľavo odo mňa vidím štand na slučkách. Je dosť ďaleko od výlezu z línie, ale presne nad sedlom, v ktorom mám veci. Štand posilňujem svojou rep šnúrou, robím fix, zlaňujem a vyberám postupové istenie. Fučí tak, že mi lano letí diagonálne vzduchom. Musím ho na viackrát hádzať dole. V sedle balím topánky do batohu, cvakám sa zase do microtraxion a začínam liezť. Lano si doberám a leziem začiatkom línie, ktorou som sa dostala na vrchol. Batoh ma ťahá dozadu, ale mohlo by to byť aj horšie. Asi v strede steny už musím traverzovať viac doľava a doliezť to priamo k štandu. Jeden nepríjemný krok a už len pár ľahkých, aj keď vytláčajúcich krokov.

Za Rovienkovou a Hranatou vežou

Na slniečku sa prezúvam do topánok a balím veci. Bohužiaľ, pri vyťahovaní lana mi dole spadol prusík a jedna karabína s krátkou slučkou. Nevadí, čakala som, kedy prídu prvé straty. Západ slnka sa nemilosrdne blíži a mňa čakajú ešte dva skvosty. Rovienkova veža je hustá, chvíľku mi trvá než prečítam terén a vymyslím najvhodnejšiu trasu. Najskôr priamo z hrebeňa dva kroky doľava a hore a cez hranu doprava do kolmej steny s 4- lezením v kolmici s kvalitnou expozíciou pod nohami. Chvíľu som aj rozmýšľala či sa idem začať báť. :-) Ale blížiaca sa tma ma tak vyhecovala, že Rovienkovu aj Hranatú vežu som prešprintovala za 12 minút. A už driem ľahkým terénom, chcem stihnúť dôjsť do tmy aspoň na Svišťový štít.

Skoro celý deň sa pozerám do doliny. Okolo chaty sedia ľudia, užívajú si slniečko. Nikto nevie, že som tu a čo robím. Je to príjemné, byť celý deň sám v horách. Žiadne preplnené turistické destinácie. Iba ja a to krásne veľkolepé ticho. Dnes ráno som ale mala aj nepríjemné myšlienky. Asi pol dňa som premýšľala, prečo práve ja chcem liezť takéto veci, a že načo. Je to zvláštne, na odpoveď som jednoznačne neprišla. Ale viem, že proste to tak cítim. Napriek všetkej drine som vedela, že som na tom správnom mieste. Napriek zime, horúcu, potu, šľahajúcemu vetru, popraskaným perám do krvi, tečúcim sopľom, rozodreným rukám, boľavým svalom, otlačenému chrbtu z batohu – mala som tu byť. Aj keď som dúfala, že budem už ďalej.

Vrchol Svišťového štítu

Na vrchol Svišťového štítu prichádzam za šera. Rozmýšľam, že pôjdem ešte ďalej za tmy, ale chcem sa radšej uistiť, a tak volám Wadimovi a pýtam sa ho na to, čo si pamätá z prelezu on. Vraj pred Divú vežu by to aj šlo, ale potom je terén príliš nečitateľný na to ísť ho prvýkrát v noci. A tiež pravdepodobne tam už nenájdem iný bivak. Preto sa rozhodujem, že zabivakujem na Svišťáku. Našla som tu jeden bivak v takom polozávetrí. Rozkladám si veci. Spacák som nemala čas cez deň vysušiť a je ešte celkom mokrý, a preto ho nechávam na vetre, nech trošku obschne. Tiež sa rozhodujem, že dnes nepoužijem bivakovacie vrece, aby mi spacák nenamokol už úplne celý, lebo inak by som mohla mať problém. Medzitým zase rovnaký proces ako predchádzajúci večer. Varím vodu, jedlo, proteín, čaj, sneh si tentokrát musím nanosiť asi 5 m spod bivaku. Je ale teplo a trošku sa mi namočia nočné rukavice. Prezliekam sa a vliezam do spacáku. Cítim, že je vlhký, ale je to prijateľné. Do spacáku si vkladám fľašku s čajom aj pytlík s jedlom. Teplom sa nemá plytvať. Trošku klepem kosu, musím si to tu vyhriať. Blbé ale je, že nohy mám trošku na vetre. Batoh si dávam pod chrbát a materiálom vypĺňam dieru medzi ním a mnou, aby som neležala na nerovnom. Pod nohami lano a pod zadkom karimatka. Jedlo ma zahrieva a fajne mi ide dole krkom. Aj keď dnes musím zjesť jediné veľké balenie, ktoré som si vzala a je toho na mňa moc a nevládzem. Ale je mi to ľúto nechať vychladnúť, a tak to do seba natlačím.

Večera

Píšem SMS o tom, kde bivakujem a čakám na odpovede. Dávam si budík na 5. hodinu ráno a líham si spať. Dnes v noci je ale trochu zimšie, viac pofukuje a nie som ani navlečená do bivakovacieho vreca. Každopádne sa asi 2x v noci budím. Jedenkrát musím zo spacáku ísť čúrať. To som rada, lebo viem, že mi frčí regenerácia a hydratácia je dobrá. Ale druhýkrát sa budím na zimu. Dávam preto variť čaj a znova si rozohrievam fľaškový radiátor. To je celkom príjemné, ale úplne to nepomáha.

Budík zvoní a ja vstávam. Ale divím sa, že už začína byť šero. Nemám z toho dobrý pocit a cítim sa, akoby som vstala o hodinu neskôr. V tom si uvedomujem, že sa posúval čas! No lenže na mobile by sa mal automaticky posunúť tiež, a teda by mala byť ešte úplná tma. Ale nie je. Asi za to môže celodenný letecký režim. No čo už. Topím si preto zásoby vody aj do mäkkej fľašky, raňajkujem salámu, syr a Marva tyčinku a chcem rýchlo vyraziť. Balím veci, prezliekam sa a vyrážam smer Divá veža. Najskôr kúsok príjemnej prechádzky vodorovným hrebeňom a začínam liezť, Severná a Južná Divá ihla, Divý hrb a blížim sa k Divej veži, aj keď vždy sa ešte objaví kus hrebeňa pred ňou.

Vrchol Divej veže

Východná Vysoká a Divá veža sú celý deň v oblakoch, rovnako ako aj zvyšok mojej dnešnej trasy na Zadný Gerlach. Navyše neskutočne fúka. Nárazy vetra na hrebeni ma miestami skoro zhadzujú z nôh, a keď vietor na chvíľu ustane, potácam sa na druhú stranu. Dnes má byť najhoršie počasie z celých piatich dní čo plánujem. Postupujem pomalšie, skala je vlhká, musím ísť na istotu. Prichádzam do Južného Divého sedla a pozerám, čo ma čaká. Previs. Na jednu a aj na druhú stranu. Priamo zo sedla uvidím asi najlepšie miesto, kadiaľ liezť. V sedle si chvíľu prezriem kroky, po ktorých chytoch a stupoch asi pôjdem. Je mi jasné, že v tomto vlhku mám na to jediný pokus a musím ísť na istotu. Nachádzam kľúčový stup pod hranou previsu, ktorý musím použiť, inak budem mať problém a dúfam, že tam bude niekde výlezový chyt. Začínam liezť, chytám jeden horší chyt a jedno menšie madlo vpravo. Nohy dávam rýchlo na kľúčový stup, ktorý som si nakukala. Snažím sa zdvihnúť, ale batoh ma zastaví, zachytí sa pod previsom nado mnou a vytláča ma doprava. Rýchlo sa stabilizujem a vyhadzujem pravú nohu na trenie nad previs a čo najrýchlejšie sa vytláčam hore. Celkom som sa zadýchala. S batohom je to fakt drina. Ešte jemné kolmé lezenie kútom a už sa blížim k vrcholu Divej veže. Tá ma však dva vrcholy, a tak ešte vyliezam na jeden, potom zase dole do Divej štrbiny a zase hore. Sláva, stojím pri pristávacom module Apolla 11.

Vrchol Divej už za mnou. Jedno z najstrmších zliezaní

Do Prielomu je ľahšie, ale miestami exponované zliezanie, v sedle je z juhu dosť veľa snehu. Predo mnou hrebeň na Východnú Vysokú. Nie až taký rýchly ako som si myslela a hlavne orientačne je to tu dosť náročné. Kvôli oblakom je všetko vlhké, a tak sa snažím preštrikovať hore čo najlepšou a najbezpečnejšou trasou. Ale musím sa párkrát vrátiť pri obzeraní terénu. Musím fakt povedať, že orientácia dostáva zabrať. Na vrchole stretávam dvoch chalanov. Vravia mi, že ma už pozorujú od Divej veže. Obliekla som si výrazné farby, aby som bola pre istotu lepšie viditeľná. Takže ma vidno. Priliezam na Východnú Vysokú a teším sa, že si chvíľu oddýchnem na zostupe. Píšem SMS kamošom na telefóne o tom, kde som a začínam zostupovať. Na Poľskom hrebeni prosím jednu slečnu, aby mi spravila fotku a pokračujem na Velický štít.

Poľský hrebeň

Všetko sa mi zdá akési dlhšie než si pamätám. Asi je to tými bivakmi a veľkým batohom a asi aj tým, že som v teréne už tretí deň. Z Velického zlaňujem aj keď viem, že sa to dá aj zliezť, ale to by som musela zase na druhú stranu nechať sa ošľahávať silným vetrom. Držím sa preto na južnej záveternej strane. Tesne pod Litvorovým štítom robím na slniečku pauzu na varenie vody. Viem, že ďalej už nebudem mať na varenie čas a budem chcieť zmiznúť z vetra čo najskôr. Naplním obe fľaše a vyrážam na Litvorový štít. Mám chuť si pustiť slúchadlá na kúsok hrebeňa len tak pre radosť a trošku motivácie. Ale hneď, ako ich zapínam, sa mi vybije baterka a nechce sa mi ich dávať nabíjať z powerbanky. Zdržovať sa kvôli slúchadlám mi príde blbý dôvod. 

Varenie vody

Tu sa však terén začína znepríjemňovať. Z ľavej strany celého hrebeňa sú spojovacie chodníčky, ktorými sa dá veľmi príjemne presúvať medzi hrebeňom, ale je na nich veľmi zlý sneh, úplne zhnitý a tečie. Vôbec nie podmienka, o ktorej mi hovorili kamoši. Nemá preto zmysel dávať mačky a utekať po ňom, lebo by to bolo ešte viac nebezpečné. Držím sa preto direct hrebeňa. Ale to tiež nie je žiadna sláva, všetko je vlhké, celý deň v mraku urobilo svoje. Zase ma to spomaľuje.

Musím priznať, že Martinovka mala byť len tak pre radosť, ale nakoniec je to subjektívne najnáročnejšia pasáž hrebeňa. Hlavne kvôli vlhkej skale a tomu, že človek je stále v napätí, aby sa mu nešmykla ruka alebo noha. Nedalo sa vôbec uvoľniť a užiť si iba čistý pohyb. Prichádzam do sedla pred Zadným Gerlachom, kľúčového miesta hrebeňa Martinovky. Prelieza sa tu jedna bariéra. Ubiehajúca úplne hladká rímsa so slabými rukami a vytláčajúcim výlezom doľava na trenie. Je na nej aj troška snehu. Nie veľa, ale vidím, že akonáhle sa naň postavím, tak sa šmykne dole a ja s ním a bez poriadnych chytov. Viem, že ak sa do tohto miesta pustím tak ako sa chodí originálne, tak je to čistá smrť. Obzvlášť s tým batohom. Ani bez mačiek, ani s mačkami. Proste smrť. V duši si vravím, tak toto je koniec môjho dnešného lezenia? Idem domov? Pohľadom skúmam terén, keď vpravo uvidím jemný náznak chodníčka v žľabe. Rozhodnem sa teda, že to obleziem stadiaľ a po chvíľke sa vraciam naspäť na hrebeň. Ešte pár krokov v SV stene hrebeňa a vyliezam na Zadný Gerlach. Svieti tu slniečko, mraky odvialo, ale vietor duje statočne.

Vrchol Zadného Gerlachu

Na vrchole píšem SMS kamošom: Zadný Gerlach. Podmienky na k… žiadna prechádzka. Zatiaľ sa cítim ok ale som rada že je to za mnou. Smer batizak. Ak sa poserem píšem.

Za mnou Gerlach. Akurát niekto vylieza z Tetmajerovho sedla

Martinovka dala skutočne zabrať. Ale pohľad do steny smerom k Batizáku ma motivuje pokračovať. Slniečko, suchá skala, závetrie. Aj keď zvažujem či nepokračovať smer Gerlach a zísť dole, viem, že to ma sčasti pokúša pohodlnosť, aj keď možno už aj trošku intuícia. Ale viete ako to je, občas treba pritlačiť, a hranica pri takomto druhu lezenia je veľmi tenká a rozoznať intuíciu od pohodlnosti je niekedy veľmi, ale veľmi ťažké. A učíme sa to rozoznávať celý horolezecký život. Ale keďže som tu sama nemám zodpovednosť voči druhému ľudskému životu, iba svojmu a preto sa rozhodujem, že som ochotná prijať ďalšie riziko.

Zo Zadnho Gerlachu k Batizáku okolo vraku lietadla

No nakoniec teda začínam zostupovať, stena je členitá a rozdeľuje sa na milión žliabkov. Viem, že musím ísť okolo vraku spadnutého lietadla a potom sa smerovať doprava cez sústavu žliabkov, ktoré mám križovať. Terén je nejednoznačný a orientáciu komplikujú aj snehové fľaky, ktoré skryli tie náznaky chodníčka, ktoré sú normálne vidieť a sú badateľné. Pokračujem však ďalej. Nemám z toho dobrý pocit, a preto idem použiť kamaráta na telefóne a volám Wadimovi. Ten ma uisťuje, že treba pretraverzovať niekoľko žliabkov, aby som sa dostala do toho hlavného zostupového smerom k Batizovskému štítu. Pokračujem a dostávam sa na jedno z rebier, ktoré traverzujem. Vchádzam do jedného malého žliabku a na jeho konci vidím, že by sa dalo pretraverzovať jedno z posledných rebier, ktorými by som sa mala dostať bližšie k svojmu cieľu. V žľabe je však malé snehové pole. Dávam na nohy mačky. Nájdem si dva dlhé tenké ostré kamene a začínam zostupovať čelom k svahu a zakopávam nohami, aby som si poriadne vytvorila každý stup.

Som už len 5 m od konca snehu a v duchu si vravím, že tam vyleziem na poličku pred koncom snehu. V tom mi podšmykne pravá noha. Cítim, že som sa dostala do nejakej divnej vrstvy nedržiacej vytopenej dutinky, batoh pomáha gravitácii a už sa šmýkam dole. V okamihu ma cez bok hodí na chrbát a cítim ako ma sneh rozbieha. Je mi jasné, že ak sa dostanem do veľkej rýchlosti, už nemám šancu šmyk zastaviť a mohlo by to byť fatálne. 5 m sa šmýkam snehom brzdím a dostávam sa na štrk s väčšími kamienkami, ten ma ešte viac pribrzdí a ja sa okamžite hádžem cez bok na brucho a brzdím rukami aj nohami. Zabrzdím sa na štyroch v pozícií ako mačka. Našťastie som netrafila veľký kameň, ktorý bol len pár centimetrov odo mňa. Sadám si na poličku a zisťujem svoj stav. Som otrasená a doudieraná a trošku v šoku. Vydýchavam sa. Slzy mi vyhŕkli od bolesti rúk a doudieraných nôh. Obzvlášť ľavá ruka ma pri snahe vystrieť ju bolí ako sviňa. Nedarí sa mi o ňu oprieť. Inak som v poriadku, iba malé odreniny a trošku škrabnutá pravá ruka. Mala som na sebe dobré vrstvy oblečenia a tiež rukavice, takže tie ma ochránili. Rozmýšľam, čo idem robiť. Mám skončiť? Pokračovať? Čo by urobil normálny človek?

Dokelu! Doleziem to, nedoleziem to? Hlava mi šrotuje. Prepočítava vstupné informácie. Nechcem sa síce svojho cieľa vzdať, ale priznávam sama sebe, že podmienky nie sú tak úplne také, o akých som mala info. Trošku viac snehu než by som potrebovala. A hlavne v zlej kvalite. Holt, je teplo. Rozhodujem sa s veľkou dávkou pokory, že končím. Je to fakt ťažké rozhodnutie. Píšem SMS kamošom na telefóne o svojom rozhodnutí:

„Končím. Zo zadného Gerlachu som sa preletela hnusným snehom 10 m. Odporný terén. Hnusné podmienky. Bolí ma ruka. Inak som ok.”

 Podporujú ma. Ešte stále plačem od bolesti a asi aj z šoku. Po niekoľkých pokusoch sa začať hýbať mi je jasné že s tou rukou to bude o hubu. Obzvlášť v tomto teréne. Začína ma tiež kvalitne bolieť koleno a pravý členok.

Preto píšem ďalšiu SMS:

„Začalo ma dosť bolieť koleno a členok pravý. Bohužiaľ, volám vrtuľu.”

Je mi jasné, že ak by som sa snažila ako hrdina zostúpiť sama, už by som si koledovala s boľavou rukou, kolenom a členkom o skutočne vážny prúser. Napriek skúsenostiam sa človek proste občas dostane do situácie, kedy si treba nechať pomôcť. Volám preto HZS, číslo 18300. V telefóne vysvetľujem, kto som a čo sa stalo. Som v závetrí, a preto mi posielajú na pomoc vrtuľník. Ten prichádza celkom rýchlo. Asi do pol hodiny. Blíži sa totiž pomaly tma a ak to pôjde, chcú to stihnúť do noci.

Nado mnou je však taký silný vietor, že sa im nedarí v ňom stabilizovať a vysadiť záchranára. Nepodarí sa to ani poľskému vrtuľníku. Voláme si s dispečingom. Posielajú mi na pomoc pozemný tím. Popravde, skutočne netuším, aké vlastne majú možnosti ako by ma chceli dať dole. Ale oni vedia, čo robia. Musím však počkať, kým sa ku mne dostanú. Tesne nad sebou vidím, že by tam mohla byť lepšia polička. Presúvam sa opatrne na ňu. Je tu super rovinka, akurát pre jedného na sedenie. Pod zadok si dávam karimatku. Vyberám si spacák, prezúvam si suché ponožky a dávam páperové papuče. Musím sa zahriať. Vo fľaške mi ostalo trištvrte litra jonťáku. Varím ho a zalievam si ním jednu dehydratovanú stravu. Všetko sa trošku ťažšie robí s jednou rukou, ale zvládam to. Koleno a členok prestali nejak vážne bolieť, asi boli iba otrasené. Varím si aj zvyšok vody a dávam si fľašku do spacáku, nech ma hreje. Kázali mi zahriať sa. Hviezdy začínajú žiariť. Je krásna noc. Užívam si pokoj a kľud.

Medzitým ešte píšem chalanom na dispečing a kamošom na príjme:

„Tak vrtuľa sa nepodarila. Sedím na polici. Vraj mi prídu pomôcť po zemi. Som oblečená v spacáku. Dala som si aj nočné suché ponožky a páperové papuče. Teplotne mi je ok. Bolí ma fest ľavá ruka, tak sa bojím, že v tomto teréne by som už nevedela bezpečne zostupovať. Ale som schopná aj bivakovať. Žiadny rozdiel proti minulým nociam.“

Z dispečingu mi volajú, že ak som ozaj schopná bivakovať, možno by pre mňa priletela vrtuľa až ráno. Súhlasím. Ale nakoniec vraj aj tak rozhodne vedúci pozemného tímu, ktorý sa už ku mne blíži. Po nie dlhej dobe od telefonátu počujem pískanie. Prichádza ku mne prvý záchranár. Fixuje mi ruku obväzmi. Po chvíli prichádzajú ďalší. „Čau, Maja,” zdraví ma Ľubo. „No čo ako sa máš” Smejem sa - tuším. „Čaute, chalani, mrzí ma, že som vás musela volať, díky, že ste prišli.” Pýtajú sa ma či budem schopná zostupovať a zavesiť sa do sedáku. Mrzí ma, že museli ísť sem za mnou, že sú teraz aj oni vystavení riziku, snažím sa im pomáhať ako viem, aby so mnou mali čo najmenej roboty.

Ideme zlaňovať

Chalani sú zlatí, ja si tak sedkám a oni vŕtajú štand, pomáhajú mi sa znovu obuť a začíname zlaňovať. Jeden záchranár zlaňuje so mnou celých 200 m vkuse. Drží ma za zdravú ruku a podopierame sa spoločne, aby nás nehádzalo z boku na bok. Takto zlaňujeme asi hodinu, až sa už blížime k snehovému poľu pod stenou. Chýba nám však ešte 50 m a lano už končí. Sadáme si preto na policu, ktorá je príhodne rovno kúsok pod nami. Čakáme tu na ďalšieho záchranára, čo zlaňuje zhora a fajne kecáme o lezení a o hrebeni, čo som práve liezla. Fest fajný rozhovor. Potom vŕtajú ďalší štand a spúšťajú ma opäť s jedným záchranárom až dole. Dole už čaká pozemná skupina. Pomáhajú mi zostúpiť nižšie. Jeden ma vždy drží za zdravú ruku a druhý za odsedku drží z hora. Sneh už trošku primrzol, ale občas sa prepadáva až po kolená. S jednou rukou žiadna sláva, ale chalani mi pomáhajú. Je s nimi celkom sranda, celkom sa zabávame na to že je to záchranná akcia. Ukazujú mi kameň hojnosti a aj kameň plodnosti (vraj ak by som nemala poistenie, alebo peniaze) :-D

Keď skončia snehy, dávam dole mačky. Dole v doline na všetkých čakáme a spolu zostupujeme na Sliezsky dom. Odtiaľ už pohodlne autíčkom na centrálu HZS. Pri pohľade von z okna vidím spadnúť hviezdu. Chalani si robia zo mňa srandu, že si radšej moje lano nechajú na stanici, aby mi náhodou nenapadlo ráno vyraziť hrebeň dokončiť. Na stanici je nachystané jedlo, ale moc sa tam neohrejem, lebo už prichádza sanitka. Berú ma na vyšetrenie do nemocnice, odkiaľ odchádzam asi za pol hodinu s ofačovaným, octanovou masťou namazaným lakťom a ľavým kolenom. Bez zlomeniny. Zdá sa, že som si len veľmi kvalitne narazila lakeť a koleno. Pár dní kľudu by to malo spraviť. Do nemocnice ma prichádza vyzdvihnúť Deniska. Bola jedna z mojich kontaktných osôb, ktoré vedeli čo idem liezť. A som jej veľmi vďačná za to, ako sa o mňa postarala. Ďakujem, večera o tretej ráno bola top! A tiež chcem aj chalanom z HZS poďakovať za prácu, ktorú pre nás robia. Nasadzujú vlastné životy a často obetujú viac než len svoj pracovný čas na to, aby pomáhali. Majú odo mňa veľký obdiv a vďaku. A bola s vami sranda. :-) Díky, chalani!

Asi po dvoch dňoch oddychu doma (práve v tej dobe by som doliezala hrebeň) sa idem zavesiť na bouldrovku. Lakeť dobrý, bolí na dotyk ale hybnosť je v poriadku a už nebolí pri vystieraní. Koleno sa ukľudnilo a tiež už nebolí. Ale je to zvláštne, vrátiť sa do civilizácie. Ísť do práce? Plniť každodenné úlohy sa mi zdá banálne až nezmyselné. Prežila som na hrebeni veľmi čistý duševný zážitok. Akonáhle si naň spomínam cítim šťastie v duši a chcem sa vrátiť. Hlboké prepojenie s horami. S mojim kráľovstvom. Som veľmi vďačná za túto skúsenosť. 

A ak si náhodou kladiete otázku čo som si priala ten prvý deň keď som šľapala na Kopské sedlo a spadla mi hviezda, tak aby som sa po prelezení hrebeňa v poriadku vrátila domov.