Predvianočná tradičná rozlezovka vol.1

V Silvestrovskom blues M5 & Pontonovom kúte M5+. 

               Predminulý rok som sa skoro nedotkla cepínov. Bola som liezť dvakrát - aj to na ľadoch. Síce dva mesiace som strávila denne na lyžiach a aspoň som potrénovala, no lezenie mi tam aj tak chýbalo. Preto som sa rozhodla, že minulý rok sa zameriam hlavne na mixy - to je pre mňa najprirodzenejším spôsob lezenia. Keď počujem to slovo - lezenie, vidím zasnežené hory , kde sa strieda skala s ľadom a snehom. Majestátne, nedosiahnuteľné, divoké.

                Sezóna začínala už celkom skoro. Napadol prvý sneh v Tatrách, potom aj na Martinských holiach a ja som mierila turistickou cestou v lyžiarkach s lyžami na chrbte, večer po práci šľapať na zjazdovku. S lyžovaním som teda začala dosť zavčasu a ešte pred novým rokom som mala najazdených cez 20 dní. A vtedy som si povedala, že chcem hlavne liezť. Nedá sa robiť všetko naraz, treba si určiť priority. A moje boli jasné. V tom čase sa mi ozval Šimon, že idú jeho kamoši do Tatier na otočku a že či dáme jednodenku na Slavkovských zuboch.

                 Je ráno, asi 4 hodiny a vyzdvihujú ma u mňa doma. Polospánkom mierime do Starého Smokovca. Nijak extra sa neponáhľame, máme blízky nástup, počasie má byť dokonalé. Výnimkou má byť teplota, v ktorej máme liezť, -14 stupňov. To je celkom husté, mám nabalenú primaloftovú vestu Adidas aj bundu od Zajo. Po lete, kedy som prišla o všetok svoj materiál pod Mont Blancom, ešte nemám palčáky, ale vravím si, že to hádam zvládnem aj v tých lezeckých rukaviciach.

Nad Veverkáčom Šimon obzerá líniu

                   Nástup dá zabrať aj tak, po toľkej dobe sa terigať do kopca s plnou výstrojou na chrbtoch. Ale však si zase zvykneme. Pod Veverkáčom sme rýchlo, berieme si so sebou všetko aj hore. Dvaja lezci by radi liezli ľad – avšak keď jeden do neho nalezie a sekne cepín trošku vyššie, všetci počujeme zvuk, ktorý by sme nechceli. A teda sa so Šimonom rozhodujeme liezť obchvatom zľava. Na rozlez chceme ísť Silvestrovské blues za V-. Začínam, ja mám rada keď idem prvá, lebo mi to dodá taký švih a lezie sa mi potom dobre. Prvá dĺžka asi tri kroky za IV, hneď prvý výlez, som nerozlezená, neviem sa v tom hýbať, celkovo som vlastne až tak veľa mixov doteraz nenaliezla. Odlez s nádychom a Šimonko mi vraví, že ak sa necítim, pôjde on. Ja už som však nad najťažším miestom tejto dĺžky a mierim do kúta.

Prvá dlžka za IV. Vlastne je to dĺžka z cesty Piranha ale páčila sa nám

                  Je to jednoznačná cesta v kútiku a veľmi podarený smer. V každej dĺžke má nejaké kľúčové miesto, kde treba dávať bacha. Druhú dĺžku ide Šimon, to vyzerá za V-. Ide to s prehľadom - ako by povedal, na prevahu. Nejaká platnička, špára a trošku kolmice, výlez jemne z previsnutia. Ja si zvykám na predĺžené ruky a na to, ako fungujú chyty a stupy v zime - čo udržím a ako sa do čoho zavesiť. V tomto mi veľmi pomohlo narodeninové drytoolovanie s Majkou Šoltésovou a Emilom v Slovenskom Raji. Veľa mi to dalo - aby som vedela, ako sa vlastne v takom teréne hýbať.  Snažím sa využiť všetky informácie, ktoré mi odovzdali. Zaťažiť hrot a potom súvisle vytvárať tlak alebo ťah bez zmeny zaťaženia. Nohy idú celkom v pohode, ustojím aj minipidi dierku, to je v zime fakt výhoda.

                  Tretia dĺžka a idem ja. Najskôr však súdim pohľadom, lebo Šimon mi vraví, že tam nejaké ťažšie miesto bude. Idem opatrne, pekne si doisťujem. Trávy držia fest krásne, dokonca slúžia ako plnohodnotné stupy samy o sebe, nalepené na skale - je to krásne premrznuté. Vyliezam do trošku kolmice s nohami pod previsom. Idem obozretne, fest kukám, čo kde umiestnim. Výlez do trávy a je to. Šimon sa teší a vraví mi, že na prevahu som to išla. Ja taký pocit úplne nemám. :-D Celkom som sa musela nadýchnuť, keď som robila tých pár krokov. :-D 

Mierime do kúta

                   Ďalšia dĺžka a to posledná - ide Šimon. Zase dáke ťažšie miestečko pár krokové. A sme hore. Fest sa mi páčili zmrznuté trávové hodiny, ktoré najskôr použije človek ako chyt,  potom do nich môže vyviazať slučku a nakoniec ich použije ešte ako stup. Bomba. Prvý mix túto zimu. Teším sa fest.

Vrcholovka Silvestrovské blues

                           Zlaňujeme dole. A je okolo obeda. Máme dosť času a málo tepelného komfortu. A preto sa rozhodujeme zahriať ešte v jednej ceste - Pontonový kút za V+. Šimonko by si ju rád vyliezol. Na túto cestu už aj máme schému. Prvý výlez za V. - šla by som aj ja, ale nakoniec Šimon usudzuje, že to nevyzerá moc odistiteľne a nepúšťa ma do toho. Potom som aj v istej sekunde rada, keď v tom visím. Bo sú tam také nepozitívne chyty. Trošku ladička. Ešte musím nazbierať skúsenosti.

Veľmi pekná platňa za IV. nohy jemné občas len "na trenie"

                    Ďalšia dĺžka za IV- a idem ja. Je to krásna platňa popod previs a v jej kúte vedie línia. Cvakám si materiál v očakávaniach, že o čom to bude. Vyliezam do kúta, zakladám dve istenia a dostávam sa už na platňu, kde miestami škrabkám stupy. Dajako nevidím, kam by som mohla založiť a tak pokračujem. V platniach sa celkovo cítim dobre, zdá sa, že aj v zime. Šimon mi kričí, že mám už tak 6m odlez a mala by som založiť. No ja nevidím vhodné miesto a tak mu vravím, že hej, myslím na to, ale ešte si kúsok odleziem, lebo tam nič neni. Robím traverz popod previs a stále nemôžem nič nájsť. Všetko zaľadnené. Dostanem sa až na koniec vľavo a mám robiť výlez kolmo hore. Zdá sa, že mám tak 12m odlez - vraví mi Šimon. Uff, aj celkom dosť, tak akože neni to ťažké, len morálové, keď som nezaložila. Vľavo je šutrík, ktorý vykukuje z platne. Obväzujem ho slučkou, no viem, že je to skôr taká morálovka, aby som urobila takých 5 dalších krokov. Dvíham nohy a staviam sa. Štand nevidím a tak robím vlastný na tutovom hexe. 

Šimonko mi dáva hubovú :-D

                      Šimon ma dolieza a trošku mi dá výplach žalúdka. „Andulko, a kde jsi nechala jištení?!“ Sľubujem mu, že sa polepším a lezieme dalej. Ďalšia dĺžka za IV a potom nejaké chodenie za III v ďalšej dĺžke.

Stmieva sa, rozhodujeme sa doliezť poslednú dĺžku aj keď sa fest zozimilo

                      Sme pod kľúčovým miestom cesty a už sa začína stmievať. Rozhodujeme sa, či ideme túto posednú dĺžku doliezať alebo ideme zlaniť dole ešte za svetla. Šimon výber necháva na mňa, lebo on by to rád vyliezol. A tak volíme lezenie. Inštalujeme čelovky na prilby. Šimon mi dáva páperku, lebo asi si chvíľku postojím na štande. Pred nami kút za V. a za ním dva previsy za V+ a potom ešte V+ dolez špárou a kútom. Šimonko si zapína čelovku a ide do toho. Ja v podstate vidím len po prvý previs, potom už v tej tme, čo nastáva, nič nevidno. Iba kde-tu svetlo čelovky nado mnou.

Postupuje pomalšie, ale plynulo a bez vážnejších zdržaní. Avšak tma aj tak spôsobuje dlhšie hľadanie programu a teda začínam kvalitne mrznúť na štande. Rukavice mám celé mokré zo dňa, začínajú mi omŕzať prsty a preto ich schovávam do päste a prsty rukavice sú prázdne. Asi po hodine mi Šimon kričí: „Štand!“

Šimon niekde v Pontonovom kúte za V+

                        Ja v klbku zmrznutá sa začínam pripravovať na postup a ruším postupne stanovisko. Ani Vám nepopíšem pocity, ktoré vo mne vyvolalo vrátiť totálne zmrznuté prsty do prstov rukavíc, s ktorými by sa teraz dali rozbíjať orechy. A čakalo ma to najlepšie a to moje milované prepaly. (Neskôr, po tejto skúsenosti ma Serak naučil, že prepaly treba trénovať v zime aj v meste, nenosením rukavíc. :-D) Začínam sa hýbať, moja stará Tikka ledva svieti, ale lepšie ako klincom do oka. Ešte som si nestihla kúpiť ani čelovku. J Celkovo si potrebujem doplniť, čo mi chýba po strate v Chamonix.
                        Preliezam kút a mierim pod previs. Zhora na mňa padá špina a keď sa pozriem hore, jedna mi padne do oka. Ako si tak pretieram pravé oko, zrazu nejak divne vidím. V tej tme je to mätúce a najskôr neviem identifikovať, čo sa stalo. A potom zavriem ľavé oko a je to jasné. Vypadla mi šošovka!!! Do riťky! Akože, čo teraz budem robiť bez silnejšieho oka a ešte s takou slabou čelovkou.
                        Kričím na Šimona, čo sa mi stalo, no nepočuje ma. Do riti, do riti, zliezať sa to nedá bez lana, lebo to už bolo celkom lezenie. Tak jediná cesta je hore. Na pravú nohu si nevidím, nech sa snažím, ako snažím, aspoň ľavá ako tak ide. No ak ja toto vyleziem, tak sláva. Prvýkrát tak ťažká dĺžka mixová a idem ju s jedným okom v tme a s biednym svetlom. Šak čoby nie. Dajako to však ide. Zbrane sú skoro bezproblémové, držia krásne v kúte. Horšie je to, keď sa pritiahnem a nevidím, kam mám dať pravú nohu. Veľakrát netriafam stupy čo skoro nevidím, a tak brúsim skalu a šmýka mi to. Preliezam druhý previs - Šimon už ma počuje a pýta sa ma ako to ide. Vravím mu, čo sa mi stalo a on sa pýta, že ako by mi mohol pomôcť. No asi nijako, musím to len vyliezť. Nasleduje špára, tá mi dáva zabrať, lebo vyhadzuje doľava, kde nie sú žiadne nohy a tak sa tu už začínam celkom potiť. Zabúdam aj na to, že mám úplne zmrznuté ruky. Celkom aj ľúto mi prišlo v tú chvíľu. Koniec špáry a ešte dolez traverzom po tenkej špárke v kúte, kde už som myslím dala zbrane za krk a liezla rukami.           

Výlez z Pontonového kúta

                       A tejto chvíli sa fakt trošku trápim, bo nevidím kam dávať nohy. No doliezam k Šimonovi a mám celkom dosť. Pozitívum tejto chvíle je to, že ruky začínajú chytať "prepal" a zachvíľku mi bude teplo. A samozrejme, že som navrchu cesty a už iba zlaním. Šimonko vidí, že klepem kosu a tak mi núka rukavice, avšak v tej chvíli sa dostavuje teplo a už nie sú potrebné - aspoň na túto chvíľu. Beriem si ich až ku koncu zlaňovania. Posledný zlaňák cez Veverkáč a už sme dole a mierime na Hrebienok. Je asi 7 hodín večer a za nami krásny deň, plný zimy a spokojnosti.



EPILÓG:

                      Tento text venujem Šimonkovi  in memoriam. Pretože Si vždy veľmi rád čítal ako píšem a po každej akcií si mi napísal že "hezký fotony Andulko". A pretože na teba nikdy nezabudnem a aj keď naša predvianočná tradícia mala len dvojročné trvanie. Som vďačná za to že sme spolu prežili tak veľa času v Tatrách, na piesku na lyžiach alebo len tak ničrobením. Boli to nezabudnuteľné chvíle. <3