Contamine Vaucher, Aiguille du Peigne, 6a

            V utorok 16.7.2019 sa nám s Blankou Kantorovou podarilo vyliezť 400m dlhú cestu Contamine Vaucher na Aiquille du Peigne za fr. 6a (6+ UIAA) 15 dĺžok lezenia, 12 zlaňovania. 
Ako by Blanka povedala, bol to "Quite epic day".

Ráno počko ako lusk ale zima ako sviňka

            Niekoľko slov o Našom Epic day:
Ráno čakám Blanku na dolnej stanici Midi. Úplne som zabudla na typické francúzske meškanie (napriek tomu, že je Češka) takže si počkám 25 min a stihne nám ujsť prvá lanovka 6:30, aj druhá, aj tretia ... Do štvrtej sa už dostaneme.

            Nástup hodinu pod stenu, najskôr dosť pohodička po celkom luxusnom chodníčku a potom na mačkách až pod stenu. Dávame si pohodičkové tempo, nejako sa nenáhlime. Prezúvanie do lezečiek rovno z ľadovca je vždy sranda a úkon na viac ako 5 minút.Mrzneme fest, lebo sa celkovo schladilo, včera snežilo, a teda čo sa týka tepelného komfortu, ten vôbec nemáme a obe sme ako ľadové kocôčky.

Prvé dĺžky sú rajbasové štvorky-päťky

            Začínam prvú dĺžku. Je to pohodička - dáke 4-ky, 5-ky. Ja som tu v teniskách a na nich mám mačky s botičkou a to nie je úplná lahoda, keď prekonávam odtopený sneh od skaly asi trištvrte metra do rajbasu bez chytov. No mačky ukladám do rohu a tam držia akurát takú dlhú chvíľu ako je treba. Ale skala je úplne iná ako som zvyknutá, úplne iné chyty, všetko obliaky, stupy na trenie, rajbasy. Plus zmrznuté ruky robia svoje. Mám chuť sa otočiť a prichádza rad na existenčné otázky typu: "Načo ja toto vlastne robím, mohla som si radšej pod perinou čítať knižku." Rozdiel citeľný aj v istení, zakladá sa do iných štruktúr, ale luxusne, kde tu skoba a štand. 

Blanka v jednej zo začiatočných dĺžok, zatiaľ si celkom krochkáme

              Striedame sa vo vedení. Prvé dĺžky sa nám darí liezť podľa nákresu. Potom však začneme dĺžky naťahovať, až sa Blanka ocitne pod takým previsnutým rozlámaným čímsi a dôjde jej lano, takže štanduje. Chce sa pozrieť kadiaľ vedie cesta, ale v tom zrazu jej celá kniha o Chamonických ihlách vypadne spod bundy. Zrazu iba počujem niečo letieť vzduchom. Kukám hore a snažím sa identifikovať čo to je. Knižka hopsá napoly otvorená a vždy sa odrazí od tej jednej otvorenej polovice, akoby to boli jej nožičky a ona hopsala z jednej na druhú. V tom počujem Zobanove slová: „Hlavně mi ji nestraťte.“ Moja snaha ju chytiť stroskotáva na tom, že som na štande nakrátko. A tak, keď preletí okolo mňa, už len počúvam, či sa rachot zastaví niekde blízko alebo padne až pod ľad pod stenou. Máme šťastie, len niekoľko metrov podo mnou prestala padať. Tak snáď ju pri zlaňovaní nájdeme. Mali by sme ísť tadiaľto.

            Nákres cesty máme obe v mobile, je však zaujímavé že sa nám nezhodujú ani smery cesty a už vôbec nie klasifikácia obtiažnosti a počet dĺžok. Našťastie je to cesta, ktorá je pomerne výrazná a pri menšom zmysle pre orientáciu a líniu sa v nej vieme udržať. Doliezam teda k Blanke a idem ťahať ďalej. 

Krásny komín 5c (6 UIAA) a ten je len pre mňa

            Ďalšia dĺžka vyzerá ako komín, ale v ňom sa pozasekávali lokre ako šupiny, ktoré ide brať na stisk a keď sa podarí dostať vyššie, tak aj ako madlo. Vyliezam a dostávam sa do luxusného komína, úzkeho tak asi ako ja, dvakrát po šírke zužujúceho sa dohora. Si vravím "Dobre, začína nám lezenie." Z komína sa nepadá - vravia starí horolezci. Ale z takého úzkeho, kde sa ledva človek zaprie nohou, by som ich chcela vidieť.  :-D Suniem sa po kúsku hore. Všetky zmysly na sto percent. V pravej stene je špára miestami trošku väčšia ako prstovka a do nej sa dá aj čosi založiť. Ale mám už len 2 malé friendy - a tak ich striedam a spodný si vždy beriem. Až keď mi pripadá, že teraz sú tutové, tak ich tam nechám, lebo veď keď vypadnem, nechcem padnúť až dole na tú policu. Blanka je za rohom a nevidí ma, ale počuje, že sa mi už dvíha frekvencia dýchania. Už nám tam svieti slnko a ja som stále navlečená do všetkého primaloftového čo mi dali zo ZAJO a plus primaloftová vesta ešte z Adidas akcie. V tom sa mi šmykne, ale zadok pripučím k druhej strane komínu a zakliesnim sa. Blanka na mňa kričí, či som v pohode. Predýcham a vravím: „Všetko v poriadku, zemiačky v riadku.“ A idem ďalej. Ešte výlez z komína na celkom dobrých lokrových spoďákoch a odvážny náčah doprava do špáry s nohami na trenie a potom už trošku ľahší dolez. Len mi už trošku drie lano, lebo som si kvôli tej polici dávala istenie na kratšie. Ale auto ešte potiahnuť viem, horšie by to bolo s kamiónom.

Za najťažším problémom tejto dĺžky a Blanka sa na mňa smeje zo štandu

            Blanka ma dolieza a hodnotí to ako dosť dobré lezenie. Ja jej vravím, že som si celkom išla hranu, aby som bola v udržateľnej hranici psychickej záťaže. V rámci porekadla „klin sa klinom vybíja“ idem ďalšiu dĺžku liezť ja, aby som si trošku upokojila nervy. Aj keď sa tam tiež celkom lezie - je to za 6-,  čiže len mínusko ľahšie, ale predsa len ma to zrovná. A priznávam, že 6tku som vytiahla, ale 6+ bude na mňa asi dnes moc a že či ju potom pôjde Blanka. Ona súhlasí – jasné, minimálne to skúsi a uvidíme. Ide jej to super, postupuje pomaličky a pekne si odisťuje. Myslí aj na druholezca, keďže je to traverz po rajbasoch a v dvoch previsoch mi vraví - dávaj pozor, dober modré, keby som náhodou spadla. Ale dáva to krásne, napriek počuteľnému dýchaciemu aparátu. Alebo možno aj vďaka nemu.  Ja jej držím palce a stískam predlaktia akoby som to liezla ja spolu s ňou. Leziem za ňou, a teda s batohom a bez mága, celkom som si zaliezla. "Ty vole." vravím si. Celkom lezenie v 6+ (6a). V celej dĺžke som napnutá, lebo sa mi nechce urobiť chybu a vysiliť sa opätovným opakovaním krokov. Doliezam ku nej dosť zmordovaná.

Blanka v dĺžke za 6a (6+ UIAA)

            Ide ďalšiu dĺžku, lebo je oddýchnutá. Tá je celá rozlámaná a fest mám pocit, že mi každú chvíľu ostane niečo v ruke alebo ma to stiahne dolu. Vo vzdialenosti počuteľnosti sa s týmito pocitmi zverím Blanke. Tá súhlasí krátkou vetou. Ale rozvinie jednu dlhú o tom, že musíme už švihať, lebo sme sa nejako zabudli, že už sú 4 hodiny poobede. Inak už obe celkovo cítime, že toho máme dosť - ale už iba 3 ľahšie dĺžky a sme hore. Z troch je nakoniec 5 - a síce ľahších, ale ako už máme dosť, tak nám to ide horšie. A hlavne, bolesti nôh z malých lezečiek sú neznesiteľné pre nás obe. Nehovoriac o tom, aké "skvostné" pocity zažívam, keď si s takými boľavými nohami ešte narazím palec niekde o skalu. To je fakt ešte len to pravé orechové. Ale bez menších lezečiek neviem, čo by sme robili v rajbasoch. Blanka s Katanami a ja so Scarpa Arpia od High Sport z Liptovského Mikuláša, ktoré mi sedia ako riťka na šerbeľ.

Stena má krásnu expozíciu a moje Katany od Scarpy k nej krásne farebne ladia

Posledná dolezová dĺžka skvost, ktorý ale už moc nevnímame pre bolesti nôh

            No každopádne - ešte jedna dolezová skvostná dĺžka, ktorú už skoro ani nevnímam pre bolesť nôh a - "Neverím sme na vrchole!". Už len 12-krát zlaňák 50m, ale moja predvídavosť ma nechala vziať si hore so sebou tenisky, a teda kým Blanka zlaňuje prvú dĺžku, prezúvam a zachraňujem svoje nohy. Je to raj! Potom mi celkom závidí, lebo ona má celú dobu nohy v lezečkách a to je peklo. Zlaňujeme vpravo od našej cesty cestou Postcriptome, kde sú urobené luxusné zlaňáky na 50m. Napriek Blankinej nechuti zlaňovať šviháme jedna radosť a za hoďku sme dozlaňované, pričom Blanka si obúva vytúžené pohorky. Ku koncu cesty to už nevydržala a išla naboso. Ešte prekonať odtopený sneh od skaly a hurá dole na mačkách. Samozrejme nachádzame ku koncu aj knižného sprievodcu. A už kujeme plány ako Zobanovi vysvetlíme, že sme ho síce nestratili, ale tak sme v ňom listovali, až z neho boli dva kusy. Smejeme sa samozrejme, keď si predstavíme výraz jeho zarazenej tváre. :-D

Doliezam poslednú dĺžku a hurá vrchol :-)

Zlaňujeme, to je ale ohromná stena a krásne lezenie

            Je po pol ôsmej, z hora z Midi stále jazdia lanovky s ľuďmi a Blanka mi vraví, že kým sa zbalíme, tak už aj všetkých zvezú dole, a tak jej vravím - nechaj všetko ako je, bežíme dole, skúsime to stihnúť. Ja dáko verím, že napriek tomu, že posledná lanovka mala ísť 18:30, dnes budeme mať šťastie, lebo stále zvážajú ľudí dole - asi je ich tam veľa. A tak bežíme - mne v teniskách sa ide ako nič, no horšie to má Blanka v pohorkách. Idem napred, reku, že zdržím lanovku, ak sa podarí. Vlastne som si nepripúšťala možnosť, že to nestihneme. No a NEVÍDANÉ!!!! Stíhame poslednú! Och, fest by sa mi už po dnešku nechcelo trepať ďalšie 2 hodiny dolu do Chamonix. Blanka to hodnotí slovami: "Absolutní úspěch!". A ja súhlasím. V lanovke sa smejeme, že vyzeráme ako by sme práve zo steny vypadli - a je to tak! Na to si dávame High Five. Nakoniec sa len zvalíme pred kanceláriu, kde Blanka pracuje, Chamonix Experience, triedime matroš a hurá oddychovať.

            Proste ďalší "Epic Day". Ďakujem! 

Prelezené prstíky či čo