Eiger 3970hm, Mittelegi INTEGRAL

                Dňa 11.8.2019 sme s Maruškou Andrášovou o 7 hodine zavŕšili cestu Mittelegi INTEGRAL na vrchole Eigru. Presne v deň 161. výročia prvého výstupu. 

                Mittelegi hrebeň ma lákal už dlho - viac ako tri roky som po ňom pokukávala. No verzia vyviezť sa na stanicu Eismeer a luxusne sa za hodinku a pol dostať na chatu a druhý deň vyliezť vrchol a dolu sa mi nepozdávala, napriek tomu, že sme sa o ňu pokúsili pred tromi rokmi na začiatku novembra. No lavínové nebezpečenstvo čerstvo napadnutého snehu zo dňa na deň nám nedovolilo vyraziť ani k nástupu.

                Odvtedy som vedela, že keď už, tak pekne odspodu a celý. Ale keďže je to predsa len Pán Eiger, treba si ho kuknúť najskôr v lete. Dať si pekné polezenie. A tak sme sa teda vydali - dve dievčiny zo Slovenska - za dobrodružstvom. Ja som to už mala napozerané dávno predtým. Ale i tak je o túre biedne topo kreslené do fotiek a podľa tých sa človek nič moc nedozvie. Ale aspoň niečo.

Packing mode. Pekne všetko na hromade aby sme nezobrali nič zbytočné. Lebo to všetko musíme niesť 2 a pol dňa až na vrchol.

                Stretávame sa teda s Maruškou Andrašovou v Grindewalde. Dohoda, že necháme jedno auto nižšie, aby sme nemuseli platiť parkovanie za dve autá, nás necháva stretnúť sa pri hoteli Säumertaverne, kde nám majiteľ s láskavým dovolením dovolil parkovať. Balíme si všetko potrebné, ale snažíme sa hlavne minimum, lebo všetko to budeme mať tri dni na chrbte. Ja po skúsenosti z hrebeňa Brouillard Integral spred týždňa a pol mám veľmi živé spomienky a určite nechcem zažívať to isté. :-D S veľkou presnosťou teda počítam, koľko kaší a jedla budem potrebovať. Obozretnosť ma však nechá myslieť na komplikácie a pridávam jedlo na jeden deň navyše. Vody 2,5 litra. Snáď hore bude sneh. Neberiem žiadnu zbytočnosť. Jediný dôvod našich veľkých batohov je to, že nám povedali, že chata Mittelegihütte je plne rezervovaná, a tak ideme aj so spacákom a bivakovacou výstrojou. Pekne na klasikov.

Gridewald Grund a Eiger zahalený v perinke

                Jedným autom sa teda vezieme do Grindewald Grund, kde na naše prekvapenie je parkovanie zadarmo. Prezliekame sa zo sandálok a kraťasov do turistických topánok a dlhých nohavíc. Maruš ide napred na stanicu - vlak nám odchádza za desať minút - a v tom mi dopne, že peňaženka a doklady ostali v mojom aute ďaleko od nás. No čo už. Maruška má hotovosť, a tak pre šetrenie času vravím, že kašľať na to, že jej vrátim dole a doklady snáď nebudem potrebovať.

Vláčikom na Alpiglen

                Nastupujeme v Grindewald Grund a vystupujeme druhú zastávku v Alpiglen. Odtiaľ smer Eiger Trail a potom sa odpájame doľava na Gletscherschlucht kde ideme traverzom až k odbočke na chatu Ostegghütte, ktorú si nevšimneme a prejdeme. Čoskoro si uvedomíme, že niečo nehrá a vrátime sa  - a odbočku už nájdeme. Maruš dáva veľký bacha, aby sme sa nestratili. Obe máme zmysel pre orientáciu a tak to dávame s prehľadom aj napriek biednemu značeniu odbočky. Odtiaľ je už chodník síce úzky, ale značený luxusne, červenými bodkami. Ním sa dostaneme pod úplne mokrú ferratu, ktorá vedie k chate Ostegghütte. S menšími šmýkacími zážitkami sa dostávame večer k chate, kde už šesť ľudí prežúva uvarenú večeru. Nástup nám trval pohodových 2,5 hodiny.

Odbočka na Ostegg vyzerá inak ako na fotkách ktoré sme videli v článkoch už je poznačená časom. Ale hlavne ju z chodníka moc nevidno.

                Varíme si a pozorujeme luxusný západ slnka. Spíme vonku a tak si každá hľadáme vhodné miesto na spanie. Lebo tu až tak veľa tej roviny nie je. Obliekam si na seba čo sa dá a pripravujem na zimnú noc. Nakoniec nie až taká chladná. V noci sa len raz budím, aj to nie na zimu, ale na krásnu hviezdnu oblohu, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani najzastrčenejší kút sveta. 

Večera v reštaurácií "U dvoch Dám" s epickým výhľadom

Ráno pohodkové ale očičká spuchnuté aj tak

                   Ráno pohodové, budík na šiestu, odchod o siedmej. Máme celý deň, nie je sa kam ponáhľať. Aj keď Maruška trošku stresuje, keď sa všetci vytratia a pred chatou ostávame samé. Že či sme to nepodcenili časovo. Nástup z Ostegg je trošku rozbitý, ale chodník krásne značený mužíkmi a mne sa to zdá až neuveriteľne luxusne vychodené. Takže prvá časť cesty cez časť Sattel a na prvú skalnú hlavu bez problému.

Už na hrebeni pred Sattel

                Potom je to trošku hore-dole, až sa jedným zlaňákom dostaneme k tunelu, ktorým máme preliezať cez vežu Hörnli N. Najskôr lezieme bez istenia, no potom v exponovanejšom teréne ideme súbežne. Idem prvá a kde tu dám istenie alebo cvaknem nit. 

Doliezam k oknu ktorým preliezame cez vežu Hörnli N cez úzky tunel (photo by: Marianna Andrášová)

Maruš prelieza tunel

                Cez vežu Hörnli S sa dostávame k zlaňáku do sedla Hick pred kľúčovou pasážou hrebeňa. Dve dvadsaťpäť metrové dĺžky za VI-/VI, slabšie nohy, ale pekné lezenie. Na internete bol popis ku kľúčovému miestu označený ako "painful". Dohodli sme sa, že aby sme sa tam nezasekali, tak lezieme bez batohu a tie potom vytiahneme. Nakoniec to skončí tak, že ja leziem bez batohu a Maruška s batohom na druhom a ja vyťahujem môj batoh na druhom lane. Sme tu s jednou polovičkou 60m, ktorú si viažeme na dvojito. V polovici som naviazaná ja a Maruška na dvoch koncoch. Resp. v tejto časti je na tom druhom konci batoh. Lezenie je pekné, akurát mi svieti rovno na skalu a tá je horúca. Potia sa mi ruky a nadôvažok sú ešte škáry mokré z nedávneho sneženia. Ale v pohode to vyleziem a potom pripravujem štand aj s prípravou na ťahanie batoha. Nakoniec obe laná cvakám ako dvojičky s tým, že Maruška by v prípade zaseknutia batohu bola poruke na jeho uvoľnenie. Celkom sa pri tom vytrápi a počujem ju nadávať už od prvých minút. Už len vyliezť to s tým veľkým batohom je celkom výkon a preto jej patrí moja poklona.

Pred kľúčovou pasážou sa posilním tyčinkou od Dobré časy - poctivé a výnimočné BIO výrobky

Maruška dolieza druhú kľúčovú dĺžku

                Ja sa zapotím pri vyťahovaní batohu a pri ťahaní cesty. Lebo hladkého vápna som sa nedotkla od júna. A mádžo si samozrejme na dve krátke dĺžky neberieš, takže nohavice slúžia ako osušovač. Je proste horúco. A už nám aj dochádza voda, lebo pri Ostegghütte nebola žiadna. Po ceste z chaty iba kvapká zo skaly, a tak Maruška stopuje trinásť minút a nechávame si nakvapkať do fľašky.

Nakvapkávame vodu do fľašiek. Časový limit určí Maruška na 13 minút

                „Krux“ cesty máme teda za sebou a pred nami je ešte milión výšvihov cez vrchol P.3044. Cesta je ešte dlhá, vždy je nejaký výšvih a potom luxusný chodníček skoro po rovine. Teda už sa nestráca výška, ale pomaly pribúda. Úplne vyprahnuté prichádzame na chatu Mittelegihütte o 16:30. To znamená, že aj so všetkými pauzami sme liezli 9 hodín a 30 minút. Moc sme sa nehnali - a tie ťažké bágle a to, že Maruš sa aklimatizovala až priamo v ceste, nám ani nedovolili ísť rýchlejšie. Ale mali sme celý gýčový deň, takže pohoda. 

Záverečné pasáže pred Mittelegihütte

                Prichádzame na chatu. Pri nej sme plánovali bivak, no dozvedáme sa, že kvôli neistému počku všetci rušia rezervačky a že ak chceme, môžeme ostať v bivakovacej chatke samé. To sa nám páči, lebo nás nikto nebude budiť chrapotom a vydýchaný vzduch tam nehrozí. Spanie vonku chatárka nemá rada, lebo tam vraj jeden človek tak prišiel o život - pri búrke ho dostal blesk. Takže ak chcete spať von, tesne pred chatou je bivakovacie miesto pre dvoch ľudí rovno na hrebeni, na ktoré z chaty nevidno - tak sa tam zabývajte a na chatu ani nechoďte. My sme museli kvôli vode. A pekne sme zaplatili 5,5e za pol litra :-D Uff. Varíme si z nej večeru a líhame si spinkať asi o 21:00 s nádhernými výhľadmi na Mnícha, hranu Eigru, ktorá nás čaká a okolitú krásu.

Bivakovacia chatka len pre nás, krochkáme si luxusom aký sme nečakali

Pre nedostatok vody, čaj pijeme instantne

                Ráno budík 3:30. Vstávame oťapené a kukáme to neisté počko, čo hlásili. Všetko je mokré, v noci pršalo. Teraz je dobre,ale na vrchu Eigru je nepekný oblak. Pol oblohy je v oblakoch a na polovici žiaria hviezdy. Rozprávame s Guidmi, ktorí tiež majú ísť dnes hore a kukáme vývojové modely počasia. Nastáva ťažké rozhodovanie či ísť či neísť, lebo je to fifty-fifty. Nakoniec sa dohodneme s Maruš, že dnes čakáme na ďalší deň, kedy má byť dobré počko do poobedia, kedy má prísť front. A ideme spať. O 8:30 sa budíme oddýchnuté a zisťujeme, že všetci to vzdali a idú na stanicu Eismeer južnou stenou, odkiaľ sa zvezú vláčikom dole. My sme rozhodli, že zajtra dáme „final push“ na vrchol, a tak aj napriek neistote či bude ďalší deň počko ozaj, lebo teraz leje, ostávame celý deň a oddychujeme v bivakovej chatke a pospávame. 

Celodenný oddych nebol od veci (photo by: Marianna Andrášová)

                 Tu sa naša predvídavosť pre komplikácie osvedčila a máme na jeden deň navyše dosť jedla. Aj keď ja, keď mám „rest day“, zjem niekedy viac ako keď celý deň podávam výkony. Je to zvláštne. Deň trávime čítaním knižiek, ktoré sú v chate (takže skôr pozeraním obrázkov) a hraním slovných hier, pri ktorých sa dobre bavíme. A ešte Muším ping-pongom. Ten má jednoduché pravidlá - a to odraziť lietajúcu muchu zo svojej strany chatky na Maruškinu a ona zase naopak. No, proste zábava ako sa patrí.

Cez deň je obloha zatiahnutá a tak čakáme na vrcholový deň

                Poobede sa počko lepší, až sa úplne vyjasní. Skala pekne obschne a nám to dá nádej v úspech. Stále však meteoblue ukazuje zhoršenie počasia na vrcholový deň o 18:00. A tak počítame. Keďže nevieme čo nás čaká pri zostupe západnou stenou, rozhodujeme sa, že budeme liezť v noci od 2 rána, aby sme mali na zostup dostatok času. Chystáme si všetky veci, aby sme sa ráno len obliekli, nabrali čaj na výstup a mohli sme vyraziť. Keďže má dosť fúkať, budeme mať na sebe oblečené všetko, takže batohy budú celkom znesiteľné. A rovnako už aj matroš budeme mať na sebe a lano medzi nami. Takže celkom luxus na ťažkoodencov.

Poobede sa počasie lepší a to nám dáva nádej na zdárny vrchol. Stráviť celý deň v tomto ostrove nádeje v takom krásnom počasí je jeden z najkrajších zážitkov. Prevaľovanie sa hmiel a ovečky behajúce po oblohe sú čarovné

                Večer sa teda kocháme neuveriteľnými výhľadmi z najkrajšieho miesta Eigru, kde môžete spinkať. Hra svetla a oblakov je úchvatná. Fotíme o 100/6 a nevieme sa vynadívať. O 18:00 varíme poslednú dehydrovanú stravu a lúčime sa s chatárkou. Akurát keď idem zakrývať okienko na dverách bivaku, niekto zaklope až sa zľaknem. A to chatárka nám doniesla dezert. Puding zo šľahačkou. To sme nečakali a sme veľmi milo prekvapené a potešené. Veľmi milé gesto od nej. Takže ešte povinne napchať do seba dezert a hybaj spinkať. O 19:00 som naposledy išla spať ako dieťa, takže sa prevaľujem, ale nakoniec zaspávam.

Tešíme sa s pudingu zo šľahačkou od pani chatárky

                Ráno je rýchle – vstávame, obliekame, jeme tyčinku. (Ja som dostala super zásobu od slovenskej firmy Dobré časy- poctivé a výnimočné bio výrobky). Naberáme čaj a už aj stojíme pred chatou a viažeme lano. Ráno sme obe nastavené na to, že musíme valiť v rámci možností, a tak sa to zaobíde bez rečí, že zase raz vstávame tak skoro. A už aj začíname liezť. Má byť pocitových -5 stupňov, a tak sa obliekame na hrubo. Dávame aj tzv. CG-čka (Ceplé Gače), ako by povedala Maruška. Tie moje sú Najnovší model Argon Neo od ZAJO s ktorými som neskutočne spokojná a sú veľmi dobre prepracované od turistiky cez skialp až po horolezectvo v kombinácií s mojimi obľúbenými legínami Dachstein tiež od ZAJO som dnes nesmrteľná.  Buffka cez tvár je samozrejmosťou. Skúšam dnes prvý krát v týchto teplotách novinku od Buff CoolNet UV. Maruška sa teší keď na mňa zasvieti čelovkou, lebo má odrazky urobené ako povrchovú úpravu spracovanú priamo vo vzore. Tak sa smejeme, že ma nájde aj keď zhasnem.

Posledné minútky pred odchodom z Mittelegihütte (photo by: Marianna Andrášová)

                Dnes nás čakajú výšvihy s fixami, lebo táto časť je často vodená Guidami aj s klientmi, takže očakávame aj jednoduchšiu orientáciu. A je to tak - ľahko sa orientujeme podľa škrabancov od mačiek a tým hľadáme najľahšiu a najrýchlejšiu cestu. Fixy dávajú trošku zabrať, ale všetko lezieme súbežne. Maruška sa trošku zadýchava, lebo nebola nikde vo výške, a aj ja už cítim únavu ale ideme plynulo a celkom nám to frčí. Akurát sa netreba zastavovať, lebo už dosť fučí a vtedy je pekná kosa. Zastavujeme len občas na pitie a Maruška mi vtedy dáva matroš, ktorý vyzbierala. Celé to lezieme na troch friendoch, 0,25, 1 a 2. Máme sadu vklínencov, ale to sa mi ani nechce zakladať nakoniec. A kde tu je nit a cvakám expresky do ôk fixov. Takže je to rýchle. 

Začínajú fixné laná

Maruška na nočnom hrebeni a dole svieti Grindewald

                O 6:30 si užívame východ slniečka kúsok pod vrcholom. A fotíme jeho prvé ružovkasté lúče. O 7:00 prichádzam na vrchol Eigru a celá šťastná sa objímam s Maruškou. Výstup nám trval 5 hodín. Ja dávam oslavný tanec, lebo som to konečne vyliezla. Fotíme dôkazové fotky a dávame vedieť dole do údolia, že nás čaká zostup.

Doliezame na vrchol Eigru, 3970 hm, s prvými ružovkastými lúčmi slniečka a s Eigrom na chrbte :-) (photo by: Marianna Andrášová)

Východ slnka luxusný, no čo Vám poviem...:-)

                Asi polhodinu za nami prichádzajú prví Guidi s klientmi. Pýtame sa ich kadiaľ zostupujú. Vraj západnou stenou ako my. Je to ich obvyklá trasa a veľmi rýchly zostup v prípade, že treba rýchlo stratiť výšku. No je to jedno veľké suťovisko a orientačne dosť náročné. Máme nejaké info, a tak začíname zostupovať s upozornením od Guidov, aby sme na nich nespúšťali kamene, ak nás predbehnú. Začiatok sa dá v pohode orientovať podľa škrabancov na skale a kde tu je aj tyčovanie a niekde sú aj fixné laná pre Guidov, ktoré nás vedú. Keďže je to však ich domáce ihrisko, tak nás samozrejme predbehnú asi za pol hoďku - ale veselo ich púšťame s plánom držať sa ich ako kliešte. Je to ako lístok na MHD. Ale musím povedať, že aby sme sa ich držali, tak musíme švihať, lebo ťažšími pasážami si klientov spúšťajú a my to musíme zliezať - a to dlhšie trvá. A hlavne dávame bacha, aby sme nepustili celé to suťovisko dole na nich. Inak sa väčšinu cesty treba držať severozápadnej hrany a zliezať doľava iba do kuloárov, ktoré vás dostanú pod skalné prahy, ktoré rozčleňujú stenu. 

Zostupujeme v skupinke tesne za sebou. Výhľady luxusné, vetrisko neskutočný

                Schádzanie nám znepríjemňuje silný vietor ktorý sa ženie priamo od západu celou našou zostupovou trasou. V druhej štvrtine zostupu na nás čakajú - aj na dvoch ďalších nezávislých lezcov - s tým, že sa ideme držať úplne blízko seba, kvôli veľmi rozbitému terénu a aby sme jeden na druhého niečo nezhodili. Takže ideme ako vláčik až po Magic Mushroom. Cesta potiaľ je dosť orientačne náročná a vedie kuloárikmi pomedzi skalné prahy. Pri Magic Mushroom je nachystaná chuťovka. Traverz vzduchom na vrchol Mushroomu ako taká atrakcia pre klientov. A tak sa vešiam na oceľové lano a rúčkujem na druhú stranu aj ja. Samozrejme fotka nesmie chýbať. V rámci toho nastáva desiatová pauza. Guidi sú veľmi milí a kecajú s nami a pýtajú sa nás, že odkiaľ vlastne ideme a odkiaľ sme. Skladajú nám poklonu, že sme odviedli veľmi dobrú prácu čo sa týka suťoviska, že sme na nich nič nezhodili. A že vraj majú zlé skúsenosti so Slovákmi v tomto ohľade. Takže prosím, kto tam pôjdete, nepokazte túto napravenú reputáciu a buďte ohľaduplný.

Spúšťam sa na vrchol Magic Mushroom. Dole to ide, dohora už treba rúčkovať a zaberať :-)

                Od Magic Mushroom už je celkom pohodové a hlavne nerozsypané schádzanie  po teraskách a potom vychodené sutinové chodníčky pomedzi spleť terasiek, kde už boli aj mužíci. Tu ideme výrazne vľavo sutinovými chodníčkami a schádzame asi do druhého väčšieho kuloáru, ktorý máme po ceste a ním dole. Ešte nás čakajú dva zafixované zlaňáky. Dajú sa prerúčkovať po lane, ale my sme ich zlanili. Maruška mala úplne opuchnuté brušká prstov, lebo celý hrebeň liezla bez rukavíc, a tak by už rúčkovanie po lane bolo priveľmi bolestivé. Ale bolo to aj dosť strmé. Pod týmito fixami už Guidi zhadzujú výstroj a odväzujú klientov, a tak si tiež zhadzujeme zo seba matroš a balíme lano a naše batohy zase priberajú na váhe. Počujem Maruškine nadávky. :-D

Po zostupe západnou stenou

                Odtiaľto je to rýchlovka vychodenými chodníčkami. Zase smerom k pravej SZ hrane a dole. Tu už začína byť ozaj teplo. Kukáme na hodinky a je 11:00. Takže Západkou sme zbehli za 3 hoďky. Tými najťažšími pasážami. Dole je to už len turistika asi 30min na Kleine Scheidegg. Dávame však ešte pauzy a fotíme - a hlavne pred Kleine Scheidegg nájdeme úžasné jazierko s lavičkami, kde si môžete sadnúť, ochladiť si nohy a užiť výhľady na Obra, Mnícha a Mladú slečnu.

Toto nám dosť padlo vhod :-) Naše zúbožené nôžky osviežilo

Výťazná foto s "Obrom". Kto si všimne podobnosť názvu tohto kopca s názvom mojho batohu od ZAJO? 

                Samozrejme, ešte nesmie chýbať kafíčko v hoteli Bellevue des Alpes. Lebo proste preto, že je to ten prvý hotel, z ktorého sledovali všetko to urputné snaženie v tomto veľkom Obrovi. Prvý výstup a to západnou stenou, ktorou sme práve zostúpili sa udial 11.8. 1858 a podaril sa Christianovi Almerovi, Peterovi Bohrenovi a Írovi Charlesovi Barringtonovi a dnes je 11.8. 2019 - a teda 161 rokov po tomto veľkom čine sme kráčali tými chodníkmi, ktoré otvorili možnosti návštevy Eigeru. Krásna to bodka za našim snažením.

Kapučínko v Bellevue des Alpes

                   Ďakujeme všetkým, čo nám držali palce - a ja ďakujem aj svojim sponzorom, ktorí mi poskytujú nejaký ten materiál, aby som mohla ísť za svojimi snami. A to sú Zajo, Broker Consulting Liptov, BUFF, Climbing Technology, Dobré časy - poctivé a výnimočné BIO výrobky, Scarpa - lezecká obuv, MARVA tyčinkáreň a Archeológ Milan Horňák.  
                   Ako sme sa zhodli s Maruškou dali sme to elegantne ako sa na dámy patrí. Bez problémov a s prevahou. Kiež by všetky výlety boli také. Ale to by nás asi nebavilo, bez kúsku boja. Tak HORE ZDAR a DOLE BEZPEČNE

Ešte jedna Maruškina fotka lebo vystihuje naše absolútne šťastie na vrchole (photo by: Marianna Andrášová)