Nekonečný hrebeň Brouillard INTEGRAL

                Tohto roku 21.7. až 23.7. sme liezli veľkolepým hrebeňom Brouillard INTEGRAL (Integral -znamená celým hrebeňom bez skracovania - pozn. red.), ktorý vedie ako jeden z najdlhších na vrchol Mont Blancu. 

                Začnem slovami ktorými popísal hrebeň Jonathan Griffith: "... the climb strarts quite lierally at the valley floor and covers something like 4000m of climbing over 9km of ridges ranging in quality from "shit-eating-grin" scrambling to "loose-as-f*ck" death  choss, which I guess makes it an "alpine" route."

                Spomínam akoby to bolo včera, ako som sa naivne balila do 35l batohu, nešetrila s váhou a „keby dačo“ som si zabalila kvôli chrbátu zimný spacák, jedlo navyše a obula si Batury s tým, že síce to bude náročné, ale to zvládneme. Realita predčila naše očakávania. Našťastie alebo možno na škodu, že si už nepamätám ako som si často počas tých skoro 3 dní v duši nadávala, pri každom zhybe a bazénovom výtlaku, keď sa mi do pliec zarezával ten náklad a cítila som akoby mi rezal do mäsa.

                No začínalo to inak ...

To na mojej tvári nie je úsmev, to je myšlienka na to že by som ten batoh hodila z kopca. :-D 

                Veľký plán - na ten treba mať motiváciu - a hlavne, keď je to projektík, ktorý Vás volá srdcom aj dušou a ste ním tak nejak okúzlení. A nikdy sa nestratí, až kým ho nevyskúšate. Dáte mu pokus.

Minuloročný nástup na chatu Monzino a za Gabeom skoro celý hrebeň Brouillard 

                Jeden z najdlhších hrebeňov Brouillard, z južnej strany údolia Val Veny na Mont Blanc, je spolu s hrebeňom Peuterey jeden z výrazných hlavných hrebeňov Mont Blancu. A je to tzv. Grand Tour.  A skutočne to vystihuje to pomenovanie. Je to veľkolepý podnik. A chystala som sa naň už rok. Krásna línia, ktorá preverí Vašu vytrvalosť a odhodlanie. V ceste nie sú žiadne bivakové chatky. Idete buď s výstrojov alebo ako non-stop prechod. Ja som tam chcela BYŤ, zastaviť sa, vnímať tú krásu prepojenia s prírodou, a tak som sa rozhodla, že to pôjdem na klasika s bivakmi. Už len nájsť parťáka.

                Tento rok som plánovala leto tak, že po úvodnom týždni v Tatrách zavítam do Chamonix a budem tam mesiac spať v aute alebo kdekoľvek a budem liezť. Po minulom roku už kamoši vedeli, že tam idem opäť, a tak mi už písali, či za mnou môžu prísť a kedy. A tak mi napísal aj Dávid.

                Ten mi už dal 2x košom, keď sme boli dohodnutí na inom lezeckom pláne, ale frajerky mu vraj skrížili plány a dostal utrum. Teraz sľuboval, že už ho nič nezastaví. Že určite pôjdeme. Páčil sa mu môj nápad. Mala som pre nás dve varianty. Hrebeň Mittelegi na Eiger alebo hrebeň Brouillard, ale pekne celú Integrálku. Spodok cesty sa dá skrátiť keď výjdete na chatu Monzino a odtiaľ sa odpojíte doľava ku hrebeňu smerom na Aiguille Rouges du Brouillard, ale to sa mi nechcelo a ľadovce sú v dnešnej dobe už veľmi zničené a nebezpečné. Na tú chatu som už 2x nastupovala a zatiaľ som sa nedostala vyššie kvôli rôznym komplikáciám.

                Takže prekvapko až do úplného konca. A čakám či Dávid v dohodnutý deň príde alebo nie. :-D Prišiel o 7 ráno, 21.7.2019. Čakalo nás balenie vecí pri aute. Niečo sme si už napísali deň predtým, ale ešte sme roztriedili friendy a čoky. A zobrali si ich len zopár. Najťažší úsek bol písaný za V., no niektorí písali, že sa im to zdalo ťažšie. Mne osobne to prišlo fest poctivé. O tom za chvíľu ...

Výhľady sú luxusné do údolia Val Veny

Jedlo presne rozdelené podľa plánovaných dní, vodu len 1l fľašu. Lebo sa nám proste už nezmestilo viac. Zimný spacák, lebo budeme spať nad 4000 m a na Blancu fučí o život. Goráče a nejaké oblečko navyše. Len už neviem, koľko lán sme mali. Tuším dve  30m? Ale tie sme použili až v kľúčových pasážach.

                8:30 nám ide autobus cez tunel popod masív Mont Blancu na taliansku stranu, do mesta Courmayeur. Lístok stojí 15e. Odtiaľ prestupujeme na prímestskú linku do údolia Val Veny, lístok stojí 2e a vysadáme na zastávke menom Pic-nic. Odtiaľto vedie trasa smerom k nášmu štartu a tiež smerom na chatu Monzino, ktorá sa nachádza uprostred medzi hrebeňom Brouillard a Peuterey na hrebeni, ktorým vedie cesta Innominata. My však najbližších pár dní budeme mimo civilizáciu. Žiadne chaty ani bivakovacie chatky. Iba hory a my. A naša vytrvalosť a vnútorná motivácia zvládnuť tento stanovený cieľ.

Toto sú tie kompaktnejšie časti skaly

                Chodníčkom sa celkom pohodovo dostaneme až do miesta, kde sa križovatka rozdeľuje - jedna cesta mieri na chatu Monzino a druhá popri potoku Torrente du Miage popod seraky a skalné hangy ľadovca Brouillard. Stále sa nachádzame v krásnom lesíku, akurát sa už nad nami týči tá veľká stena, ktorou začneme. Prebrodíme ľadovcové potôčky, dočerpáme vodu a púšťame sa kolmými trávami hore.

Ideme fakt na ťažko a má to svoje dôvody, ale nie je to ľahké.

                Začíname sprava rovno za nosom zhruba o 12 na obed. Chodník tu nie je žiadny, nemá zmysel nejaký hľadať. Tak proste ideme, aby sa nám začala pribúdať výška. Vtedy prvýkrát zanadávam. Keď sa musím predkloniť, aby som sa oprela, lebo v týchto šmykľavých trávach sa treba držať. Lezieme v Baturách a treba dávať pozor, aby sa nám nešmyklo. Som po jari aj dosť nezvyknutá chodiť vo veľkých topánkach, a tak sa cítim totálne nemotorne. Nadávam si, že načo toto robím. Praží na nás slnko a my sa tu potíme pod nákladom oblečení v zimných lezeckých topánkach. Ďalšia rozkoš je pocit, keď sa chcete oprieť rukami a chytiť sa trávy. Že bude mäkká a hebká nečakajte. Zaryje sa vám pol centimetra pod kožu a prebodáva Vás, aj keď ste si už všetky ostne vytiahli. Ruky sú rozdráždené, a tak vyťahujem rukavice, no tie zmierňujú utrpenie len čiastočne. Radšej teda vyťahujem paličku a opieram sa o ňu. Jednu som si zobrala lebo viem, že sa mi zíde hore na ľadovci. Tak už trpí len jedna ruka.

Hrebeň je miestami úzky a strmý a dole pod nami to padá nízko

                Vravím si, že keď prídeme na skalu, budem vo svojom živle, nebude to už také zlé. Čo by však človek nečakal, hrôza strieda hrúzu. Skaly sú nestabilné, každú chvíľu sa potácam rovnováhou, keď sa mi ďalší pohne pod nohou. S tým batohom žiadna sranda. Myslím, že ma raz aj zvalil na zem. Vyjdeme prvých 1000 výškových metrov a sme ako vysušené slivky. A sneh nikde. Máme len 1l fľašky, lebo sme sa dohodli, že keď nám dôjde voda, zastavíme sa a navaríme si zo snehu. Mám aj čistiace tablety do vody. Ale používame ich len raz, lebo voda potom chutí ako koncentrovaný výluh z kúpaliska.

Pasáže cez Aiguille Rouges du Brouillard

                No teraz tu nie je voda žiadna a nevyzerá, že by sa chystala. Už 3 hodiny šľapeme bez vody a je to drsné lebo slnko silno páli. Tesne pred Aiguille Rouges du Brouillard ma to nejako vedie na druhú stranu proti tomu ako ide Dávid a vykuknem za roh, či náhodou... A kričím na Dávida radosťou. Vidím malé snehové políčko - a ako pre nás z neho celkom silným prúdom tečú dva malé jarčeky, rovno nám do fľašiek! A nemusíme ani topiť! Och, aké úžasné. Každý vypijeme liter asi za 2 minúty a chvíľu oddychujeme a osviežujeme sa, papáme tyčinku. Koľko šťastia za trošku snehu, keď je to to hlavné, čo človeku chýba. Voda nás naplní energiou. A Dávid má perfektné šumáky od jeho maminy, čo dostáva v práci. Môj šumák mi nejako nechutí, čierna ríbezľa mi nešmakuje. Ananásový je sen! No je pred nami ešte dlhá púť, dnes sa chceme dostať do sedla Col du Brouillard, kde je označené miesto na bivak.

Vodáááááááá a dokonca v tekutom stave <3 SEN!!

                Lezieme bez lana na Aiguille Rouges, čo v preklade znamená „Červené ihly“ – preto, že v žule je veľa železa, sú sfarbené do červena a je vidno, že tu na hrebeni do tejto časti aj často udierajú blesky. Skala je rozlámaná a dosť veľká šotolina. Miestami sú pevnejšie hrebienky, ktorých sa snažíme držať. Myslím na to, že si musím testovať čo chytám, lebo s tým ťažkým batohom, keby mi ostal kameň v ruke, tak by ma poslal až dole do údolia. Lezenie prebieha asi tak, že každý výšvih si myslíme že už budeme blízko miesta našeho bivaku, ale sme ešte brutál ďaleko. Končíme až za asi najväčším šrotoviskom, ktorým radšej zlaňujeme, lebo sa bojíme čo nám odíde pod nohami, až sa dostávame do sedla Col du Brouillard. KONEČNE!!!

Západ slnka je tu luxusný 

                Sneh tu nie je, ale o kúsok vyššie je, a tak ide Dávid pre sneh a ja zatiaľ varím vodu, čo nám ostala na večeru a chystám si bivak. Sú tu asi 3 plošiny kde sa jeden vpohode vyspí, ale dvaja už by boli napučení, a tak sa každý po dehydrovanej strave odoberáme do toho svojho. Nie je tu moc čas na plýtvanie energie. Kým však ideme spať, tak prichádza z Pointe Baretti týpek, čo sme ho videli, ako si to v teniskách dával na pohodku okolo nás niekedy poobede. Pýta sa nás, či ideme až hore a my mu vravíme, ako mu závidíme tenisky a bežecký batoh. Vraj chce pokoriť Kilianov rekord tohto hrebeňa a chystá sa naň budúci týždeň. Škoda, že som sa ho nespýtala, ako sa volá. Zaujímalo by ma, či sa mu to podarilo.

V sedle Col du Brouillard v bivaku čakáme kým sa roztopí sneh

                Zaspávam v zimnom spacáku. Bivakovacie vrece sa mi nechce vyťahovať, zdá sa, že bude celkom teplá noc ... A ozaj ráno len jemná námraza, ktorú zotriem z vonkajšej strany spacáku.  Celkom som sa vyspala. Ale moje prsty na nohách si necítim z toho, ako ich mám otlačené, keď musíme liezť po holej skale bez snehu v zimných topánkach.

                Sme v tieni, a tak sa balíme a hladní vyrážame vyššie k snehu a na slniečko, nech sa trošku zohrejeme a navaríme si raňajky. Zase nás čakajú voľné kamene a nimi si razíme cestu, ktorá tu žiadnym spôsobom nie je vyznačená. Každý krok treba hľadať a to dosť zdržiava. Plus v baturách sa cítim ako slon v porceláne, som hrozne nemotorná a neobratná na týchto pohyblivých pieskoch.

Naše raňajkové miesto kde sme našli vodu

                Máme na výber. Lezieme veľkými kameňmi, ktoré neustále menia ťažisko keď na ne stúpime a kvôli tomu v duši nadávam. Teším sa keď príde lezeckejší hrebeň, no nadávam ako mi batoh padá na hlavu, sťahuje ma do strán a úplne kazí rovnováhu, keď sa musím predkloniť, aby som vyliezla vyššie. A tak sa teším, keď príde šotolina s malými kamienkami a prachom, no tu nadávam, lebo čo dva kroky urobíme hore, tak sa jeden šmykneme dole. Neviem, čo je lepšie. :-D

Občas si dovolím uľaviť chrbátu na minútku a takto sa vyvalím a užívam to ticho

                Dávam si méty. Vyliezť tamten a henten výšvih bez zastavenia na pitie ... Praží na nás slnko a je fest teplo. Najradšej by som sa obliekla do bežeckej sukničky a obula si tenisky. Och, tá predstava mi nepomáha. No v hĺbke duše vieme, aký je náš cieľ, a tak ideme. Cez svoj komfort. A musím priznať, že som sa musela zahryznúť. Okrem toho, že je pohyb v takom rozbitom teréne nepríjemný, je aj nebezpečný. Ideme preto sólo bez lana. Myslím si, že by nám neisté istenie tu aj tak moc nepomohlo a príliš by nás to zdržalo. Šťastní sa dostávame na prvú štvortisícovku tohto podniku - Pointe Baretti 4013 m.n.m. Dávame si prestávku a realisticky sa pozeráme na tú diaľku čo nás ešte čaká. Pointe Louis Amédée vyzerá byť tak blízko, no ešte predtým nás čaká jedna štvortisícovka Mont Brouillard. A medzi ňou a nami? Ešte musíme sklesať hrozne mockrát a zase vyliezť tú istú vzdialenosť. Je to celkom náročné na mozog. Premýšľam o tom, na čo to vlastne robím. Keby si na to človek nespomenie - na tú vnútornú motiváciu, asi by to zabalil. :-D Prvá dosiahnutá méta nás však motivuje pokračovať. A tiež som rada, že máme dobré počasie. V zlom by to bolo náročnejšie.

Vrchol Pointe Barretti 4013 m.n.m. 

                Premýšľam nad tým, že by som mala viacej fotiť, ale nie je čas - proste od rána do večera valíte, aby ste našli miesto kde budete spať, potom si varíte a ste radi, že spíte. GoPro vytiahnem len občas, keď jeme alebo varíme vodu. Hrebeň sa začne viac členiť a začína byť aj ostrejší. Hľadanie správnej cesty trvá dlhšie. Občas sa musíme aj vrátiť. Nemôžeme riskovať, keď zatiaľ lezieme bez lana. Človek by povedal, že tie veľké kamene držia pohromade, no opak je pravdou. Nedá sa na nič spoľahnúť. Môj silný zážitok tomu nasvedčuje. Chceli sme obliezť jednu veľmi ostrú rozsypanú pasáž hrebeňa sprava tým, že zídeme takým prachom nižšie a zase sa napojíme hore na hrebeň. Chytila som dve lišty proti sebe, ktoré boli na rohu jedného skalného bloku a chcela zostúpiť na velikánsky kameň podo mnou, kde to vyzeralo, že sa ako po schodíkoch dostaneme do ľahšieho terénu. Keď tu sa ten kameň veľkosti malej chladničky, na ktorý som sa postavila bez akéhokoľvek zapierania, rozbehol dole do doliny. A mňa šmaril batoh doľava a s nohami v ľufte som sa udržala na tých dvoch malých lištách širokých 2cm. To mi kvalitne zdvihlo adrenalín a celkom som zostala vyklepaná. Nasledujúcu časť na kopec Mont Brouillard som išla ako priposraná. Ten permafrost je proste v háji.

Skúmam terén, že kade ďalej

                Na Mont Brouillard 4069 m.n.m si dávame pauzu a za nami sa ženú guide s klientom. Aspoň to tak vyzerá. Idú na ľahko. Pozeráme sa do sedla Col Emile Rey a hľadáme, kadiaľ budeme ďalej liezť. Čaká nás kľúčová pasáž cesty oficiálne hodnotená za prísnych V. Od sedla sa zalieza sprava za roh a lezie sa rozsypaným žľabom, ktorým sa každých 10 minút rúti spŕška kameňov.

Ach ty panorama...

                Vyzerá to strašidelne. Som vyklepaná ešte po zážitku s kameňom a tam prosím Dávida, aby sme sa zaistili v ďalšom postupe. No pred nás sa dostáva ten Guide s klientom a snažia sa skoro bežať. A kvôli tomu dole spúšťajú neskutočné množstvo kameňov. Dávidovi vravím, že za nimi určite nelezieme. Nedávajú si pozor a bezohľadne si idú, akoby sa nechumelilo. Čakáme teda asi 2 hodiny kým zmiznú v položenejšom teréne a napriek občasným spŕškam sa púšťame do kľúčovej pasáže.

Kľúčová pasáž je v tieni vpravo od výrazného rebra a každých 10 minút tadiaľ letí spŕška kamenia

                Dohodneme sa, že v rámci bezpečnosti treba štandy robiť pod previsom alebo aspoň pod nejakým väčším skalným blokom, aby sme sa k nemu mohli v prípade ďalšej sprchy kameňov pritlačiť a hlavy mali v bezpečí. Nie je to sranda. Sme ako na strelnici. Už sa teda istíme a lezieme súbežne. Medzi nami aspoň 2 istenia. Lezieme do žľabu, kde zaštandujeme prvýkrát. Teraz rozmýšľam, že sme tuším mali dve 30m jednoduché laná.

                Túto pasáž už chceme mať čo najskôr za sebou. Začíname asi okolo 16 alebo 17 poobede a ideme liezť štand-štand. Aby sme boli vždy istení v pevnom stanovisku. Terén je kolmý a rozsypaný. Permafrost už skutočne viditeľne nedrží všetky tie kamienky a piesok tak, ako kedysi. Otepľovanie je vážny problém. Kľúčovú pasáž začíname liezť viac sprava ako obvykle. Lebo komínom, ktorým sa to lezie - kde býva vytečený ľad, teraz padajú v intervaloch sprchy kamenia. Asi v druhej dĺžke mi Dávid, ktorý ťahá, kričí: “Pozoooor, kameneeeee!”. A ja sa pričapím ku skale a dúfam, že ma žiadny netrafí. A že aj on je v poriadku. Istím ho ďalej a potom s opatrnosťou k nemu priliezam. Och, nech je to už za nami. Lezieme asi 6 dĺžok takýmto štýlom. Kľúčová dĺžka bola podľa mňa asi piata - bol to vyľadnený kút a v ňom špára, ktorá sa najskôr tiahla hore a potom doľava prstovou špárou, v ktorej sú aj nejaké zabudnuté friendy, následne nepríjemný výšvih po oblinách z tejto jemne previsnutej stienky doprava. Batoh, zima v tieni a veľké zimné topánky tomu dávajú nový rozmer. Ja by som to ohodnotila náročnosťou VI. Samozrejme, je iné tam byť naľahko a oddýchnutý a je tiež možné že si kvôli podmienkam robíme vlastnú variantu. Každopádne, na poctivú V+ by to určite bolo.  Potom lezieme súbežne s medziistením. Sme celkom vyšťavení, a tak sa už z lana neodväzujeme. Je to psychická opora. Terén sa však už mení na položenejšie trojkové lezenie, síce rozsypané, ale aspoň už ľahšie.

Za kľúčovými pasážami hrebeňa pri bivakovacom mieste sa rozhodujeme do tmy to dotiahnuť čo najvyššie

                Chceme sa počas svetla dostať čo najvyššie to pôjde, a tak miesto bivaku na bivakovacom mieste nad touto pasážou s krásnym výhľadom ale aj vetrom, lezieme ďalšiu hodinu a pol vyššie, pod vrchol tretej štvortisícovky Pointe Louis Amédée 4460 m.n.m. Tma nás chytá vo výške 4300m, kde nenachádzame miesto na spanie. Nachádzame tam len úzku policu toho šutroviska, kde by sa potenciálne dalo spať, po istých úpravách. Po Dávidovom obhliadnutí terénu nižšie, pri ktorom ho istím, lebo tu ide dole s nami všetko, sa rozhodujeme, že ostávame tu. Normálne tu býva snehové pole. Teraz šotolina. Zväčšujeme a odkopávame si policu a obkladáme trošku kameňmi. Dvaja za sebou sa tu asi vyspíme.  Kvôli padajúcim kameňom si nad hlavy zapíname do štandu batohy. A rovnako aj kvôli tomu, aby sa nám niečo nezrútilo do údolia a my s tým. Dole pod nami je strmo, a tak - aby sme sa nezošuchli z police v noci, viažeme sa lanom do štandu. Dávid má super ľahký skialpový sedák, a tak ho v noci skoro necíti. Ja by som svoj lezecký cítila, a tak sa viažem okolo pása dračím uzlom s yosemitskou poistkou.

Zaspávame s takýmto výhľadom

                Vyťahujem bivakovacie vrece a do neho si fúkam karimatku. Ešte šťastie, že bivakovacie vrece zabráni, aby sa mi karimatka zošuchla do údolia. Potom si na ňu sadám a začíname variť vodu na jedlo. Dehydrovaná strava je asi najlepší vynález, aký existuje. Zovriete si vodu, zalejete a za pár minút môžete jesť výdatné a chutné jedlo. Sme spokojní a až teraz si uvedomujem, na akom úžastnom mieste spíme. Hviezdičky nad nami sú krásne vidieť. Užívam si pohľad na mliečnu dráhu a dole, ďaleko pod nami, svieti Courmayer. Okolo nás ľadovce - a my tak vysoko spinkáme na tomto malom kamennom portaledge. Romantika ako sviňka. Konečne si užívame chvíľu kľudu. Ale iba malú, lebo treba ísť spať. Zajtra nás čaká náročný a dlhý deň. Bivakovacie vrece je dlhé, a tak si ho pohodlne prekryjem cez tvár, lebo je veľká zima a keď mi tvár vykúka zo spacáku rovno do hviezdnej noci, tak mi mrzne nos aj líca.

                Ráno sa budím s východom slnka. Dávid ešte spí. Mňa volá močový mechúr. Veľmi sa mi nechce vyjsť zo spacáku, lebo je kosa a tiež sa mi nechce ďaleko, aby sa mi niekde nešmyklo. To sú tie hory, musíte s parťákom vyriešiť aj takéto situácie.

Ránko v 4300 m.n.m.

Na hrebeni mám spojenie s civilizáciou a tak dávam správu o našom postupe

                Ešte chvíľku polihujeme - kým sa trošku oteplí. Potom nastáva baliaci proces. Na tej úzkej polici si musíme dávať pozor, aby nám niečo nespadlo dole a všetko zabezpečovať. Potom bez raňajok vyrážame vyššie, hľadajúc sneh, aby sme si mohli navariť. Tesne pred vrcholom nachádzame miniatúrny fliačik, ale nám na zásobu vody a aj jedlo stačí. A tak tam asi hodinu varíme vodu. 

Varíme pod vrcholo Pointe Louis Amédée

                 Potom nás čaká vrchol Pointe Louis Amédée 4460 m.n.m. Pred vrcholom sú ešte dve kratšie dĺžky trošku ťažšieho lezenia. Ale my túto cestu máme v dosť zlej podmienke, takže keď je tam sneh a ľad, určite je to krajšia prechádzka. Robíme aj jednen zlaňak po fakt škaredo rozsypanom ostrom hrebeni. Hore sa nám už ukazuje vrchol Mont Blanc du Courmayeur 4748 m.n.m a Mont Blanc 4810 m.n.m. Dávame si sacharidový refresh a vyrážame. Ešte to máme ďaleko domov. Teraz už doliezame menej strmým skalným hrebeňom na prvé ľadové pole. Už máme nasadené mačky.

Vzadu sa týči samotný vrchol Mont Blancu 

Sacharidový refresh od MARVA bars master 

Toto bolo jedno veľmi nepríjemne na zliezanie rozbité miesto ostrým hrebeňom. Sú tam staré fixy ale my sme to radšej zlanili a kúsok zliezli

                Ľadovec je nepríjemný, tvrdý  - na jeho povrchu roztopený firn s jemnou sklenenou glazúrkou. Vyťahujem paličku a v druhej ruke mám cepín. Ale celkom utekačka. Sme stále naviazaní, radšej valíme ďalej bez zastávok. Sprava vyliezajú na hrebeň dvaja týpci. Pýtam sa ich, čo liezli. Že Peuterey. Skladám im poklonu.

Doliezame z Pointe Louis Amédée smerom k Mont Blanc du Courmayer

                Ľadovec sa celkom strmo zvažuje na ľavú stranu a na pravej je brutálny prevej. Prichádzame k skalnému výšvihu. Je ich tu niekoľko. Tento je najvyšší. Chceme sa chvíľu pokochať, a tak si pred ním sadáme a s dobrým srdcom púšťame pred sebou tých dvoch týpkov. Potom vravím Dávidovi, že aby sme sa nezasedeli, tak že radšej poďme. David vstáva a mne hlavou prebehne, že nie sme istení, a tak ostanem ešte sedieť, kým nalezie do skaly a zoberiem si ho nakrátko. Len pre istotu. Dávid spraví 3 kroky a keď sa už ide chytať skaly, šmykne sa mu a letí dole. Ja som ešte nestihla dobrať napevno, ale v tej chvíli moje telo nejako rýchlo dokončí úkon, ktorý som začala. Sú to sekundy a celé sa to odohráva v takej rýchlosti, že som si ani neuvedomila, že mám holé ruky. Viem len, že ak ho nechytím alebo sa nezabrzdí, letíme dole a skončíme niekde v trhline hlboko pod nami. Lano sa napína a ja ho udržím. Keď sa už nehýbe, na ľavej ruke si omotám lano niekoľkokrát. Šúchal sa dole asi 10-15 metrov a počas toho s ním všelijako hádzalo. A počujem ako sa Dávid zvíja od bolesti. Kričím na neho, že nech sa odľahčí a postaví sa, lebo neviem ako dlho ho udržím. No on po chvíli kričí, že lano mu vykĺbilo rameno, v ktorom má cepín a že nemôže nič. Chalani, čo sme ich púšťali už by ma nepočuli - hore fúka. A tak ma čaká jediné.

Vrcholové preveje pri pohľade naspať odkiaľ sme prišli 

                Snažím sa z ľavého držiaku na materiál pravou rukou získať ľadovcovú šróbu. Ide to ťažko, lebo na nosiči mám aj reep šnúru a musím ju spod nej vyloviť. Pritom držím v ľavej ruke Dávida a nohami sa zapieram, aby ma nestrhol. Medzitým vyberám mobil,  volám 112 a dávam hlasitý odposluch, lebo neviem či Dávid bude schopný sa vôbec hýbať. Vŕtam šróbu a zaisťujem ho do nej lodným uzlom. Ľad je dobrý, šróba drží. No neprestávam ho držať aj v ruke. No on sa zrazu začína hýbať a pomaly lezie ku mne. Podarilo sa mu rameno nahodiť naspäť. Sadá si ku šróbe a ja ho do nej cvakám nakrátko. Potom ešte dávame jedného frienda do blízkej skaly a riešime. Pýtam sa ho, či je schopný sa hýbať. Vyzerá dobre, ale keď ruku dvíha dohora, veľmi ho to bolí. Vtedy si všímame aj, že má úplne odreté predlaktie do krvi. Bolo teplo, a tak išiel v krátkom tričku. Sme relatívne v závetrí. Po spoločnej dohode so záchranármi a Dávidom, či je schopný pokračovať alebo nie, nakoniec padne rozhodnutie o potrebe vrtuľníka. Zisťujú našu lokalitu, aby vedeli, či k nám pošlú Talianov alebo Francúzov. Neviem koľko sme tam čakali, ale bolo to nekonečné. Ja mám v batohu obväz, a tak Dávidovi zaväzujem ruku. Už vyzerá, akoby mu nič nebolo. Ale nezvládol by ešte skalné pasáže pred nami a ani na zostupe. Vždy, keď počujeme vrtuľu, obzeráme sa dookola. No dlho nič. Až napokon predsa len prichádzajú. Francúzi. Vraj sme boli presne na hranici, a teda pre nás je lepšie, keď nás zoberú Francúzi. Vravím Dávidovi, ktorý vyzerá ako by mu nič nebolo, nech sa aspoň tvári, že ho niečo bolí, lebo si budú myslieť že je simulant. :-D

Už s obviazanou rukou čakáme na vrtuľník

                Vrtuľník si nalietava a dole na lane spúšťajú k nám jedného. Prvý pokus sa nevydaril. Vraj kvôli vetru. My sme v závetrí, a tak žiadny necítime. Na druhý pokus už k nám prichádza týpek. A pripravuje si nás - Dávidovi do sedáku cvaká dvojité lano na naviják a odopína ho zo štandu. Rovnako aj mňa a káže mi, aby som zbalila paličku na batoh. Tá mi pri chytaní Dávida skoro spadla za prevej. Začínam baliť lano a tiež ho pripínam k Dávidovmu batohu, rovnako aj môj batoh, doťahujem všetky pracky a šnúry. Prichádza vrtuľník a chvíľku sa záchranár hrá s podvesom na mačku a myš. Zapína Dávida a už ho vrtuľa ťahá hore. Trošku ho omláti o skaly, ale inak bez vážnych problémov. Ja čakám opodiaľ. Ty vole, je to fakt sila, tá vrtuľa! Tlak vzduchu s vami mláti ako nič. A musím kryť nielen seba, ale aj uši.

                Teraz si záchranár chystá mňa. Do sedáku mi pripína môj batoh medzi nohy. Prichádza vrtuľa, púšťa k nám podvesné lano. Záchranár ma však stíha zapnúť len do jedného a už ma dvíha hore. Mňa neomlátili. A vtedy ma čaká krásny zážitok. :-) Teda, poviem Vám, je to pohľad na celý život. Letieť ponad tie seraky a ľadovcové trhliny, kam sa málokedy pozrie ľudská noha, ak vôbec niekedy. Neodfotila som počas letu nič, hanbila som sa vytiahnuť Gopro. :-D No poviem Vám, bolo to nádherné. Vlastne som si asi pred necelým mesiacom pomyslela, že fest super by bolo sa preletieť v helikoptére. Ale viete, tak, že by to nebolo nejako extra vážne. Zdá sa, že sa mi to splnilo. Akurát škoda, že dnes. Týmto sa chcem ospravedlniť Dávidovi, že som myslela na let vrtuľníkom. :-D

                 Každopádne, týpci ma vyťahujú do vrtuľe, jeden mi dáva inštrukcie, čo mám robiť. Vykladajú nás pri chate Refuge Durier. Tam čaká Dávid. A vrtuľa sa vracia pre záchranára s Dávidovým batohom. Vyzúvam si mačky a pripínam ich na batoh. Potom nastupujeme do vrtule ešte raz, všetci spolu. Voľný strmhlavý pád, ktorý pilot využil po prehupnutí sa za hrebeň chaty, mi zvyšuje trošku adrenalín a tento nový zážitok musím trošku vstrebať. Dávida sa typek pýta, že čo sme liezli a že či sa nám to páčilo. No, páčilo sa nám to veľmi. Hlavne, keď sme nemuseli práve absolvovať celý ten zostup. Škoda, že to dnes nebolo aj s vrcholom Mont Blancu. Dostali sme sa len po Mont Blanc du Courmayer. Ja som na Blancu už bola, až tak ma to nesere. Ale trošku ma sere potom Zoban, ktorý sa mi smeje, že to vlastne nie je dolezená cesta. A že keď si to chcem zapísať, tak tam musím ísť ešte raz. Počujem tú škodoradosť v jeho hlase, keď po nás prichádza autom na pristávačku. Sranda bola, že nás týpci vyložili v Chamonix - Le praz a nechali nás stáť pred budovou a nič nám nepovedali. Či máme niečo podpísať alebo od nás niečo ešte budú chcieť. Bola som sa teda za nimi spýtať, či niečo treba. A oni že nie, že môžeme ísť. Pri chate Durier si od nás vypýtali iba meno a adresu. Tak sme si mysleli, že nám príde šek domov. No nakoniec nám Zoban vraví, že Francúzi lietajú zadarmo. Majú na to špeciálny program od vlády. No fajne. Tak to bude bez opletačiek.

                   A takto sa končí náš výlet, naše Dobrodružstvo. Dávidove rameno je už dobré a mne ostala na ľavom ukazováku iba malá popálenina prvého stupňa. Spomienkový optimizmus a hecovačka so Zobanom mi však necháva v duši nahlodané, že tam mám ešte nevybavené účty...