Predvianočná tradičná rozlezovka v Tatre vol.3

Cestou do kotla po cestu Škótska anabáza M4+

                Šimonko, naša tradícia sa blíži ... A v tom predvianočnom období na mňa dolieha viac ako inokedy nostalgia a spomienky na to, čo som spolu s Tebou prežila. Spomienky sú krásne - aj keď trpké, keď viem, že si zaspal navždy...

Na Tvoju pamiatku ...

                Víkend sa nemilosrdne blíži. Keďže mám piatok voľno, môžem si dovoliť cestovať do Tatier už vo štvrtok. Má byť počasie v piatok - top a sobota - obstojná, nedeľa – masaker ... Preto sa s Peťkom dohodneme, že vyrazíme už vo štvrtok večer po mojej práci a ešte v ten deň dôjdeme na Brnčalovu chatu v Doline Bielej vody. Volám na chatu - miesto máme rezerve s tým, že asi prídeme až o 9 večer, tak nám nechajú kľúč na okienku. Po práci to nakoniec vydáva tak, že na chatu prichádzame až o 11-tej. Chodníkom sa už ide lepšie, keď je z časti zasnežený. Ale je to celkom ďaleko a ja som už neliezla asi dva mesiace, kvôli bolestiam sakro-iliakálneho skĺbenia, ktoré ma trápia už trištvrte roka. Takže ideme pomaly, dávame to niečo pod dve hodinky a cestou kecáme.

                Keď dorazíme na chatu, som aj celkom rada, že kľúčik je tam kde sme sa dohodli a môžeme sa hneď ubytovať a ísť spať. Ďalší deň má byť krásne. Ale keďže Peťko ide prvýkrát liezť zimu, vybrala som krátku zoznamovaciu cestu menom Poľský komín za IV.

                Raňajky na Brnči - ak ste ešte nezažili, tak by som si to určite dala na list „MUST HAVE“ zážitkov. No proste v Petríkove vedia ako si získať hostí. Určite sa to oplatí za všetky prachy.

Energia na deň do steny

                Ránko sa chystáme a už naobliekaní vyrážame k nástupu. Blízka vzdialenosť, krátka a ľahká cesta - to je to, čo ja teraz potrebujem po dlhej dobe. Cestu nachádzame ľahko. Terén tam dobre poznám. Liezla som cesty okolo. Takže pohodka. Nástup pod ňu z chodníka je nepríjemný, lebo kamene sú len pocukrené a hýbu sa. Nuž ale možno aj lepšie ako by sme sa mali brodiť v hlbokom snehu. Alebo neviem čo lepšie. :-D Každopádne pod nástupom do komína si na seba vešiam matroš a začínam liezť. Sneh je sypký a pod ním sú slabé nedržiace trávy, ale v ľahkej ceste to nerobí až taký problém. Horšie je keď v samotnom komíne sú nedržiace kamene, ktoré potom padajú dole. Dávam si pozor, aby som na Peťka niečo nespustila, ale občas niečo padne, a tak sa snažím dráhu letu aspoň skorigovať na začiatku.

Takto dáko to vyzerá, sucho a nepreviazano, na skale len sypký poprašok, trávy slabé

Nad kľúčovým miestom v prvej dĺžke, najkľúčovejšie nakoniec bolo aby som nepustila dole spolu somnou aj nejaký loker :-)

                Prvé kroky vedú po vysnežených trávach a nimi sa dostávam do prvého skalného výlezu, kde sú dva trošku lezeckejšie kroky po skale a nimi sa vylieza zase do vysneženého žliabku vnútri komína. Horšie je to, že pod tým snehom už nie sú trávy, ale voľné kamene. Tu štandujem prvýkrát, aby som počula na Peťa a aby som mu aj mohla urobiť nejakú fotku.

Peťo vylieza cez slabé trávy ale s úsmevom

                Ďalej ma čaká trošku strmšia skala, kde si musím odhrabať stupy a chyty sú len tak na pridržanie cepínom. Vyliezam z kúta sprava jemnejšou skalou a čaká ma nepríjemný zdvih na zhnitých trávach, ktoré neviem či ma udržia a na nohy nachádzam len dve lokrové šupiny skaly, ktoré sa hýbu. Keď by boli dobré podmienky, boli by previazané ľadom a nebolo by sa čo báť, ale teraz viem, že neviem či podržia. Tak tam chvíľu stojím a pozerám čo robiť. Nenašla som však inú sekvenciu ako vyriešiť tento problém, a tak riešim možný pád aspoň založením takého slabšieho vklínenca, lebo žiadna tutovka tam nebola. A snažím sa rozložiť váhu rovnomerne. Nepreťažiť nohy a ani ruky zbytočne, aby to podo mnou neodišlo. Neistým zdvihom sa dostávam vyššie a mierim priamo do kútika, ktorý vyliezam zľava, zase cez blbé a nepríjemné trávy a samozrejme bez istenia. Doliezam do druhého štandu.

Dajaký smutný v štande už bez úsmevu

                No, myslím, že na podmienky celkom adekvátna cesta. Peťko ruší štand a začína za mnou doliezať, keď tu v tom zrazu počujem tresk a rev. V hlave milión scenárov, ktorými by sa to mohlo vyvíjať. Hlavne keď mi prvé 2 minúty neodpovedá a iba počujem ako ochká až hore na štand. Nevidím ho, a tak sa musím riadiť iba tým, čo počujem. Nakoniec mi kričí, že sa mu šmykla noha a udrel si koleno, ale že to bude dobré ,len musí predýchať bolesť. Premýšľam nad tým, aby ho to neodradilo hneď - takýto zážitok na začiatok. Snáď nie a ak by aj áno, malo to tak byť. No ku mne už dolieza s úsmevíkom, a tak je dobre. 

Dĺžka číslo dva, pre nás číslo tri. Prvú som rozdelila na dve kvôli podmienkam

                Posledná dĺžka totožná ako v ceste Ovčí stezka, ktorú som už liezla. Takže poznám. Len podmienky horšie. Sprava sa lezie takou stienkou a dolieza do kúta, kde sa trošku porovnať a už som hore - a žliabkom utekačka hore do štandu a sme na vrchole cesty. Peťko dolieza a teší sa, že prvá zimná cesta za ním. On má vylezené trošku iné veci ako ja - v lete na skalách a aj čosi v Tatrách, ale v zime je prvýkrát a teším sa, že sa mu to páči.

Zvyknutá švihať zlaniť sme skoro zabudli vrcholovku

                Na chatu prichádzame spokojní z túry a robíme si večeru. Na lezení v zime mám rada, je to, že kým nejdete nejakú brutál dlhú cestu, tak ste dolezení ešte pred štvrtou hodinou poobede a už o ôsmej môžete byť v posteli. Peckaaaaa. To sa mi páči. Večer na chatu prichádzajú dvaja chalani počas toho ako si Peťo varí vonku a rozprávajú sa s nim. Ja som vnútri. A zrazu sa vo dverách zjaví Jáchym. No to ma po ... Jáchyme, čaaaau. Čo tu robíš? No sme tu s Ondrejkom ... Tak to som nečakala. Jednu čelovku, ktorá schádzala fľaškou, som sledovala celú dobu z okna chaty a to sú nakoniec moji dvaja kamoši! Veľmi sa teším, že sme sa stretli. Nakoniec končíme na našej izbe a kecáme do nejakej desiatej hodiny večernej a potom sa rozliezame spať. Vydarený večer.

Večer párty na izbe č.1

Večera Vegánske Curry od Seana Villanuevu by LYO FOOD - od Adam Sport Ružomberok. Diky FEST mňamka!

                Na druhý deň už plánujem jemne pritvrdiť a je tu načase preliezť si nejaké cesty, čo by mi mohli pomôcť sa rozliezť. Preto si vyberám cestu Škótska anabáza za M4+. Počula som, že nie je taká ľahká ako by sa mohlo od 4+ očakávať, a tak som zvedavá. Pamätám sa, že nejedna štvorka vie v zime potrápiť.

Mikuláš dochádza aj na horské chaty :-)

                Raňajky preto urýchľujeme a už o siedmej sme zbalení a pcháme do seba energiu. Jáchymovi a Ondrejkovi bola tiež odporučená Anabáza, a tak chcem využiť motivácie vstať skôr a naliezť do cesty ako prvá. Ale teším sa, že si takýmto spôsobom vlastne zalezieme spolu a uctíme si pamiatku nášho milovaného Šimonka. Veľmi ma to povzbudzuje, že tam budem s niekým, kto ho mal tiež tak rád. V ceste, ktorú mi odporučil.

Počko cez deň asi takéto

                Nástup po nespevnených kameňoch mi takmer pripomenul lezenie hrebeňa Brouillard na Mont Blancu. Vravím si, že ako som to mohla vydržať - tri dni tohto. No motivácia ísť za svojimi snami je nekonečná. Po chvíli sa dostávame pod ľad, ktorý vedie do kotla. Inokedy sa to lezie neistený, teraz je to celkom vysoký skalný prah s dutým snehoľadom, nie veľmi príjemný. Vŕtam si v ňom tri šróby, lebo neviem, ktorá by ma mohla udržať a prebáram krustu ľadu pri každom záseku a ocitám sa pod ňou v nespevnenom snehoľade. Potom preliezam sprava takým skalosnehom, kde už napriek snahe nič nezaistím, a tak doliezam do kotla do štandu pod cestu Škótska anabáza. Vedľa nej zľava sme so Šimonkom minulý rok vyliezli cestu Nás Nedobegať a sprava Ľavý Y. Obe veľmi pekné cesty.

Nástup do kotla. Inokedy kúsok ľadu čo sa lezie bez lana, teraz celkom seriózne nepríjemné duté ľady

                Počko sa začína kaziť. Doteraz bolo celkom fajn, no už sa to horší. Začína zhora fúkať spoza rohu a rovno do tváre nám dávkuje prašan. Peťo dolieza ku mne do prvého štandu a vyzerá, že mi nepovie, že to chce kvôli počku otočiť. Trošku sa bojím, že by chcel, lebo mi raz povedal, že lezenie v zime úplne nechápe, že by sa mu nechcelo mrznúť v štande. No zase povedzme si pravdu, on chodí v decembri liezť na Hrádok a to tam je tiež pekná kemra. :-D Nielen vtedy, keď je teplo. Takže asi by som to považovala za zrovnateľné.

Peťo dolieza do kotla pod nástup Škótskej anabázy

                No každopádne vyzerá byť s tým ok. Pokračujem ďalšiu dĺžku. Na chate som stretla Stana Filkora a vravel, že si tu cestu užijem, že tam je niekde aj vklínený balvan, na ktorý sa treba celkom kaskadérsky vyhupnúť. Len neviem, v ktorej dĺžke. Uvidíme. Štartujem kúskom kolmých tráv do skalného kútika. Vidno, že tu niekto tento rok už liezol a že to potom zafúkalo sypkým snehom. Miestami tam nachádzam sneh, čo trošku drží. Keby tam nebol, asi by to bolo nepríjemnejšie. Leziem dosť na rozpor, kde tu niečo založím a dvíham sa niekedy na neistých a niekedy na tutových motykách (cepínoch pozn. red.) Tento rok som bola drytoolovať zatiaľ iba raz, aj to som len jednu M5-ku vytiahla. Ale aspoň niečo. Určite to pomohlo. Chrbát ma moc nepúšťa a bolí ako sa mu zachce. Prijímam to ako to je. Nedá sa nič robiť. Treba mu asi oddych a kompenzovať. A potom sa zase naplno pustím do svojich lezeckých projektov.

V kľúčovej dĺžke celkom prísna M4+ sa mi zdala, asi to bolo tými podmienkami ale tie si nenavyberáme :-) keď chceme liezť

                Táto dĺžka je fest pekná a celkom si v nej zaleziem, lezenie je ale po celkom dobrých chytoch a stupoch, len kde-tu horších. Doliezam kútikom, o ktorý sa dá vpravo oprieť a vľavo na platni nájdem dostatok stupov na postup. Jedna z veľmi zaujímavých pohybových sekvencií, kde sa musím na zbrani vpravo v kúte zdvihnúť na vysokú nohu doľava, ktorá ale drží len kolmo, a tak som tam celkom napnutá a ladím kroky. Chalani podo mnou sú už všetci traja a kukajú ako mi to ide. Doliezam z previsnutia pod zaseknutú skalu v kúte. Tak to je to miesto. A hore vidím uviazaný štand. Ale ešte ďaleko, aby som cvakla. Vľavo je platnička, na ktorej je nalepená troška snehu, ale pod ňou nevidno či je stup. Vpravo je hladko a ja mám cepíny založené na oboch stranách vklineného balvanu. No nejdú sa mi zachytiť nikde vyššie. Po stranách takto sú dosť nízko a zdvihnúť sa na nich bude vyžadovať dosť silný bazénový výtlak. Tak zaistím sa pre prípad, že by sa mi šmyklo a nohou sa postavím na tú platňu s nalepeným snehom, dúfajúc, že ma udrží a podarí sa mi zdvihnúť. Pravú nohu vyhodím cez šuter a zaseknem ju a už dočiahnem na zlaňák, do ktorého sa cvakám.

Peťo dolieza ku vklínenému balvanu, celkom zaujmavá akrobacia sa tam musí vymyslieť

                Vyliezam ešte nad štand na takú policu, kde som mala pocit, že sa mi bude lepšie istiť, lebo si budem môcť sadnúť. No istenie bolo nanič, sedenie bolo fajn. Ale nakoniec najlepšie bolo, že som išla vyššie, lebo Peťo by tam mal problém sa tam vopchať v tom mieste, keď by som mu tam zavadzala.

                No Peťko si každopádne už užíva sekvenciu pekných zimných krokov a za nami sa ženie ako prvolezec Ondrejko a istí ho Jáchym. Ondrejkova tiež prvá zimná cesta, myslím, a celkom podľa jeho slov to nebolo najľahšie. Myslím, že sme to nečakali všetci, že by sme si tak zaliezli v štvorke. No teším sa veľmi, krásna cesta to je.

                Peťko ku mne dolezie, ale kážem mu zostať dole v tom štande. A ja som už nachystaná vyraziť, len čo mi podá matroš. Nech to má nejaké tempo. Od tohto vzdušnejšieho štandu sa odlieza doprava takým kútikom celkom strmým. A do žliabku snehového. Je tu jeden erárny friend a vyššie vklínenec. Vklínencu som moc neverila a dala som si tam svojho. Kroky jemnejšie a asi dva, tri a už hore sekám do snehu, že sa idem prehupnúť hore. V tom dolieza Ondrejko ku Peťovi a má tam nejaké trable sa poskladať. Aby ste mi rozumeli, Ondrej je veľký, vysoký a ramenatý chlap, brutál lezec. No nevie sa tam nejako porovnať, a tak mu Peťo navrhuje, že mu Peťova noha môže poslúžiť ako chyt a môže sa za neho vytiahnuť hore. No nejako sa to nedarí a v tom kúte ako mám zaseknutý cepín - v tej neistej tráve, vidím ako Ondrejko padá dole. Chytí ho jeho friend. Letel asi max 4 metre a nič sa mu nestalo. Ale v tej chvíli ako som to videla, si vravím, že uff. Poď hore Fuči, nech tu aj ty nezletíš!

                Jeden cepín nechávam nižšie v tráve, ktorá sa mi zdá lepšia, druhý vyššie v takej nepríjemne nedržiacej, o ktorú sa len tak oprieť. A dvíham sa a v tom mi zbraň púšťa a mňa šmykne o kúsok nižšie. Nohami sa tak dajako zapieram, aby som tam nerachla do istenia, aj keď je len pol metra podo mnou. Dajako sa plíživým prískokom vyhrabem hore. Pripomína mi to výlezy na pieskoch, kde sa vám síce každý krok šmýka, ale vy ich urobíte toľko, že sa proste vyškriabete hore.

                Tep mierne zvýšený a ja leziem ďalej žľabom. Sneh poslabší a doliezam ku kútiku - naľavo skoba a zase ďalší výlez do tých tráv. Tam ma čaká niečo podobné ako pred chvíľou - akurát, keď už mi šmýka dole cepín, preklopím sa doprava na taký väčší loker a obleziem to trošku sprava. Tam nachádzam štand. Volám: „ZRUUŠ“ a potom „ISTÍM“ a Peťo začína doliezať za mnou. V tom výleze v kútiku sa mu asi šmyklo, lebo som cítila ako sa naplo lano, nebolo to tam len tak a možno som mu aj vklínenca hlboko založila. Ale ako vždy vravím a naučili ma, istenie je pre prvolezca a musí byť bezpečné a hlavne v zime, keď sa hľadá ťažšie.

Do tváre fučí a sype, a nás čaká už len jedna dlhšia dĺžka

                Dolieza ku mne celý natešený. A kukám kade ďalej. Kútikom ale potom už začína vyzerať, že to pôjde skôr doľava. Počko sa stupňuje a pravidelne mi do ksichtu posiela dávky prachu. Doliezajú medzitým aj chlapci za nami a divia sa: „Andulko, jak je to možný, že ještě nebrečíš a nechceš jít domů a ty se ješte usmíváš a taháš.“ Popravde, v tú chvíľu som sa cítila poctená, že to povedali takí veľkí lezci takej slečinke, čo vylezie prd.  Ale na premýšľanie nebol ešte čas, ešte som tam ladila po neistých stupoch a nakoniec z kúta vyliezla trošku doľava, kde som našla aj tri skoby. Dolez po nezaistiteľných snehoch nafučaných na skale mi ešte zbystril pozornosť, aby som dávala pozor a potom už ma len čakal dolez do štandu, kde mi už ale neskutočne drelo lano. Tam som musela pauzovať, lebo ma to ťahalo dole za sedák a bolo to fest nepríjemné. Dajako som sa doplazila hore a úspešne sa cvakla do zlaňáku. Peťko za mnou doliezol jedna radosť, ale gratulovať som sa mu rozhodla až dole na chodníku, keď budeme mať za sebou aj druhú dôležitú časť lezenia, a teda zostup.

Zlaňujeme rýchlo lebo počko je fakt už masaker ako v Škótsku :-)

Vrcholovka sa preto udieva až po prvej zlanenej dĺžke

                Zlaňujeme celkom rýchlo, poznám to tam a toto už je zautomatizovaná záležitosť. Ale pozor treba dávať stále. Cestou presadáme v štande, kde visí Ondrejko a teším sa že sme tu spolu v tejto ceste. Jáchym ešte dolieza poslednú dĺžku. Za chvíľu sme dole bez problémov. A pod ľadom si balíme veci a tešíme sa na teplo chaty. S Peťkom si podávame ruky na chodníku a tešíme sa, že sme to zvládli.

Cestou dole si ešte kukáme bivaky

                Veľmi sa teším, že sme si takýmto spôsobom mohli uctiť pamiatku Šimonka a ďakujem Peťovi, Ondrovi a Jáchymovi za super víkend a perfektnú spoločnosť.

Bolo to fakt NEJVÍC!

 Pre Teba: