Malofatranská 50 - 53km behom Krivánskou Malou Fatrou






               Malofatranská päťdesiatka - to je názov, ktorý v našom svete ultra pretekov niečo znamená. A čo presne? 53km/3800m+/3900m hrebeňom Krivánskej Malej Fatry. A na to celé máte limit 15 hodín.
                Ešte v začiatkoch môjho behania sme si s kamošom Lukášom dali métu. A to, že tento pretek zabehneme. Plynul čas a ja som mala stále v hlave, že toto raz chcem zvládnuť. No pravdupovediac, predstaviť som si to vtedy nevedela. Pamätám sa, ako som išla prvýkrát behať - asi 1,5 kilometera a aj to som sa musela prehovárať, že ešte kúsok, ešte kúsok... :-D Odvtedy moje behanie prešlo intenzívnym vývojom - aby som si mohla dovoliť skúsiť splniť môj sen.





Výbava od Directalpine, Buff, Scarpa a Marva ready na beh... hej a tie tuby nie sú zubné pasty ale energetické gély :-D 




                Malofatranská päťdesiatka bola už moja tretia ultra trasa, ktorú som bežala. Avšak tento rok bol pre mňa špeciálny, lebo v poslednej dobe som riešila vážne problémy s chrbtom. Mala som problémy so sakro-iliakálnym skĺbením a opuch kostnej drene. V septembri som kvôli tomu skončila v nemocnici a až do decembra som nemohla liezť ani behať. O to viac si cením, že moje telo zvládlo túto výzvu bez bolesti a celkom na kľud. A som za to veľmi vďačná...





Ráno 4:15, očká zalepené ale vyspala som sa krásnych sedem a pol hodiny a som ready


                ...Ráno vstávam 3:50 celkom odpočinutá, lebo som išla spať už o 20:30, aby som sa pripravila na to, čo ma čaká. Varím si ovsenú kašu s arašidovým maslom do misky so sebou. Obliekam si kompresné legíny a výbavu od Directalpine, ktorú mám na beh najradšej – sukňu Alba lady a merino tričko Furry, na vrch bundičku Gaia, keby náhodou na hrebeni fúkalo. Pijem veľa vody, lebo sa chcem ešte pred pretekom zavodniť, a chystám posledné veci. MP3, hodinky na ruku, voda do camelbacku a mám hotovo... 4:15 vyrážam z bytu na dohodnuté miesto, kde ma má vyzdvihnúť kamoš. Časovanie dokonalé a prichádzame v tej istej chvíli. Dnes žiadne prestoje, všetko musí ísť ako po masle - aby sme boli v Terchovej včas.




Raňajky :-) 



                Nálada v aute je dobrá. Jeden šofér a traja bežci. Ja a Peťo ideme bežať trasu 53km a Peťova priateľka 33km. V aute máme čas na posledné prípravy a tak sa každý venuje tomu, čo ešte potrebuje stihnúť. A pomedzi to kecáme a vtipkujeme. Ja mám raňajky naplánované na piatu hodinu rannú, presne hodinu pred štartom ale už som hladná tak začínam trošku skôr. Kašička na mňa už čaká a k tomu fajný banánik. V batohu mám zbalené už len gély a tyčinky. Keďže trasa je pripravená a čakajú nás po ceste občerstvovacie stanice, nie je potrebné brať toho veľa.  

                Do Terchovej prichádzame pol hodinu pred štartom. Akurát čas natrieť si všetky potrebné časti tela vazelínou (hlavne nohy) a odovzdať batoh, ktorý nás bude čakať v cieli. Na štarte stretávam ešte pár kamošov. Je to radosť sa takto vidieť na preteku po dlhšej corona pauze a prehodiť pár slov. No najbližšieho pol dňa budem sama so sebou, svojimi myšlienkami a mojou hudbou vo svojom malom svete a už sa neviem dočkať. :-)




Na štart dohliada ten najväčší zbojník, čo sa za svoj život čo-to nabehal. 



                Štartujeme pod sochou Jánošíka. Presne 6:00 prebiehame popod bránu a mierime po asfaltke smer Vrátna dolina. Hneď na začiatku mám problémy s camelbackom. Preteká mi. Do riťky. To Fakt?! Premýšľam čo idem robiť! Čistila som včera trubičku a asi to tak dobre netesní. „Do riťky!“ - nadávam si v duchu. Skúšam v behu zasunúť hadičku do mechanizmu tak, aby tadiaľ neunikal vzduch. Nakoniec sa mi to v kombinácií s podtlakom po vypití určitého objemu vody podarí. Ale trošku ma to znervózni. Niekedy ste fyzicky pripravený na nejaký cieľ, ale takáto hlúposť vás môže zastaviť. Už som to zažila a tak dúfam, že kvôli takej malichernosti neskončím predčasne.

                Po úvodných kilometroch na asfalte dobiehame Starého dvora. Tu nás čaká stúpanie na kopec Sokolie a hrebeňom cez Baraniarky až na Kraviarske. Oblačnosť sa začína dvíhať a užívame si fakt luxusné výhľady prevaľujúcich sa hmiel. Slniečko svieti a nálada je výborná. Podstatnú časť bežím s veľmi milým pánom, ktorý mi nakoniec povie, že ak chcem začať behať stovky, tak si môžem prečítať jeho knihu. Nebol to nikto iný ako Štefan Karak. Veľmi inšpiratívny človek. Stovky však pre mňa nie sú méta. Ja mám jasne prioritné lezenie - behám len občas pre zábavu a aby by som dala telu zabrať aj inak ako lezením.




Hrebeň luxusný a počasie ešte lepšie...



                Bežíme až do Sedla za Kraviarskym, kde sa odbáča dole na Starú dolinu. Ide sa mi dobre. Nadol sa mi podarí predbehnúť pár ľudí, s ktorými sme sa doťahovali už od začiatku. Moja dnešná méta je odbehnúť tento pretek bez bolesti, ktorá by znamenala že musím skončiť, či zranenia. Preto sa hlavne prvú polovicu trasy hodne krotím a idem si pohodu. Vôbec neviem, čo na to povie môj chrbát po takom dlhom záťahu a tak to nechcem prehnať. Dávam si však aj menšie výzvy, že predbehnem toho alebo tamtú... Predsa len, chcem trošku zamakať a dokázať sama sebe, že viem aj zabojovať a ísť cez bolesť (pohodlia a komfortu - to je tá bolesť, ktorá je v hlavne v hlave :-)) a že viem aj zabrať.




Zbeh z Kraviarskeho... celkom psychologicky zaujímavý moment, lebo keby ste vybehli ten kúsok hore do hmly tak už ste skoro na konci trasy...



                V Starej doline prvá občerstvovačka. Tu čerpám do camelbacku vodu, jem kúsok melóna a bežím ďalej. Zastávky chcem robiť čo najkratšie, aby moje telo neprešlo do režimu regenerácie - aby som nevychladla a zostala naštartovaná. Bežká sa mi dobre, ale zase mi preteká camelback a voda mi kvapká na chrbát a steká až na sukňu. Opäť musím manipulovať s hadičkou, viac ju zastrčiť do tesnenia a v kombinácií s podtlakom všetko funguje ako má. Na Chatu na Grúni volím rýchly krok v kombinácií s voľným behom. Je tu brutál blato a šmýkačka zaručená. A to ani nevravím, ako sa bežalo z Kraviarskeho. Z Chaty na Grúni zbehávame do Štefanovej, kde opäť predbieham niekoľko pretekárov a hlavne trhnem jednu slečnu, s ktorou sa jemne naháňame. (Prd platné – potom ma neskôr predbehla. :-))





Zbehom do Štefanovej, kde robím prvú cik pauzu :-D



                Zo Štefanovej mierime do sedla Vrchpodžiar, kde je bonusová občerstvovačka na vodu. Tá sa celkom zíde, lebo nás čaká Veľký Rozsutec a tam je to vždy peklo bez vody. Pozitívum ale je, že väčšina trasy ide v lese, takže sme schovaní v miernom tieni. Na Rozsutec mi začne škvŕkať v bruchu, ale len trošku, tak si vravím pohoda, dávam energetický gél. Celkom rýchlo v spoločnosti pár pretekárov vyjdeme hore a začínam zostupovať. Obiehame kopec turistov. Niektorí sa pekne uhýňajú, ale niektorí sú ako také teliatka. No čo už. Vidno na nich, že v takom teréne sú v jemnom strese.

                Vchádzam do lesa a zrazu sa so mnou začnú diať hrozné veci. Točí sa mi hlava, neviem sa sústrediť, ledva dávam nohy pred seba - nieto ešte v rýchlosti baletiť pomedzi prekážky. Fakt ťažký stav bez schopnosti sústrediť sa. Hlava mi nemyslí a ja sa ledva potácam. Aj sa mi šmykne a padám na chrbát. Ale nijak hrozne, len trošku si chrbticu narazím o kameň. Vravím si, že už len chvíľu a bude občerstvovačka. Gély nepomáhajú, môj žalúdok potrebuje pevnú stravu. V hlave mi prebehne myšlienka, že veď to nebude hanba vzdať to v polovici trasy. No snažím sa ju zahnať preč. Ledva sa dopotácam na občerstvovačku v Medziholí. Tam do seba hneď tlačím vianočku s nutelou, jonťák, magnézium, kolu a nejaké pečené „chipsy“ a ovocie. Moje telo si vtedy hrablo na dno síl a bolo to tesne pred tým, než by sa zložilo na zem.

                Dávam si pätnásť minút na oddych. Aj tak neviem, či budem schopná pokračovať. Ale do vyraďovacieho limitu mám čas ešte dve hodiny, takže pohoda. Po oddychu som už aj schopná premýšľať a do krvi sa mi zase dostala nejaká energia, tak si vravím že idem ďalej a uvidím. Nechávam si dočapovať camelback slabším jonťákom a začínam šľapať na Stoh. Prekvapivo dobre sa mi ide. Na Stohu som za chvíľu a veľmi pozitívne naladená. Napadne mi, že by som si dala aj nejakú tú muzičku. Vkladám teda slúchadlá do uší a zrazu cítim príval energie. Stoh zbieham asi za pätnásť minút a hoooodne dobrým tempom si to dávam okolo turistov. Zase mám taký ten drive a cítim sa dobre. Zistila som že hudba mi dosť pomáha nemyslieť na bolesť a trápenie, ktoré práve z časti prežívam. :-)




Zbeh zo Stohu a to najhoršie už za mnou :-)



                V túto chvíľu sa však celkovo začínam cítiť dobre. Chrbát ani kolená ma nebolia, tak si vravím, že trošku pridám a skúsim tomu dať tempo. Nech idem druhú polku trasy aspoň tak rýchlo ako tú prvú. Pretože tendencia spomaľovania sa väčšinou v druhej polovici vždy prejavuje. Darí sa mi celkom zaberať. Začínam si veriť, že by ma nemusela zastaviť žiadna bolesť. Ísť týždeň pred pretekom ku chiropraktikovi hodnotím ako veľmi pozitívne rozhodnutie. Jediné, čo cítim sú šľachy, ale iba ich prirodzenú únavu po takej dlhej trase. Na Poludňovom grúne predbieham „Valach team“ - dvoch týpkov, s ktorými sme sa celú dobu doťahovali. Majú klobúčiky ako valasi - tak som si ich nazvala sama pre seba. Snažia sa ma dobehnúť, ale smerom na Steny ich nemilosrdne striasam a nechávam ich za sebou. 

                Valím cez Hromové až na Chatu pod Chlebom. Tam stretávam kamoša, ktorý tak trošku ľutuje, že nešiel bežať aj on. Dávam 10 minút pauzu a vravím si, že už to dotiahnem. Už ma čaká moja najmilovanejšia časť a nie je to ďaleko - maximálne osemnásť kilometrov. „To dáš Fuči!“ - vravím si v duchu. „Si silná žena!“ V tom si čítam správu od môjho milovaného Jožka, že už sedí v autíčku a vracia sa domov z Kráľovej hole, kde sa mu podarilo vyhrať vertikálny kilometer a dokonca zabehnúť rekord. Fú, ani neviem popísať ako ma to naštartovalo. Veľmi sa teším s ním a dodáva mi to entuziazmus, že polovica nášho tímu (Jožko) mala úspešný deň a už je iba na mne, aby aj druhá polovica (teda ja) zvládla svoju vytýčenú métu a splnila si cieľ.




Už na hlavnom hrebeni Krivánskej Malej Fatry...je to tu raj



                A tak sa zrýchleným krokom/behom vydávam smer Snilovské sedlo. Ide sa mi dobre. Radšej však rýchlo kráčam než bežím. Stále mám v mysli ten strmý zbeh z Magury dole do Turčianskych Kľačian. Naň si ešte musím nechať nejaké sily, lebo to bude celkom prísne. Inak počasie nám dnes celkom praje. Žiadny brutálny úpek, ale veľmi príjemná teplota na behanie. Iba miestami, keď zasvieti slniečko, tak je trošku teplučko. Ale to sa dá. V Snilovskom sedle točím doľava na Veľký Kriváň. Ten plynulým krokom vybehnem za chvíľku. Hudbička mi v ušiach hrá a ja si idem svoje. Hrana Kriváňa a začínam zbiehať. Trasa sa míňa rýchlejšie. Možno že je to ozaj tým, že to tu mám také nabehané a že je to už tak blízko. 

                Rekord v zime na Night rune mám z Chaty pod Chlebom na Chatu pod Magurou 1:58. Viem, že sa to dá zabehnúť rýchlo, len teraz už mám za sebou 35 km – nakoniec je to za 2,5 hoďky. Nie zle. Keď bežím okolo Malého Kriváňa, tak ešte odbočujem na nejaké tie výhľady na vrchol a dobieham „White team“ - dvoch týpkov v bielych tričkách, s ktorými sa tiež doťahujeme tak polovicu preteku. V traverze Suchého ma síce trhnú, ale od Sedla pod Suchým ich nemilosrdne predbieham a už v zbehu nemajú šancu.







Malý Kriváň predomnou a už je to len kúsok :-)



                Nechala som si akurát síl na časť, ktorá ma ešte čaká - pridávam a nechávam ich za sebou. Stretávam ich už len na Magure na občerstovačke, kam prichádzajú, keď ja už som na odchode. Prichádza tam aj jedna babena, ktorú som rozhodnutá predbehnúť a teda fujazdím dole čo najrýchlejšie. Zbeh z Magury mam nabehaný toľkokrát, že tu mám jednoznačne výhodu pred niekým, kto to tu nepozná - dobieham ešte ďalších 2 pretekárov. V tejto chvíli mi v krvi lieta kopec endorfínov, lebo viem, že sa mi podarí dobehnúť tento pretek bez problémov a vážnych bolestí. No a čakajú ma posledné dva kilometre po Kľačianskych lúkach až na Lipovec. Tu predbieham pomaličky ešte jedného pretekára, ktorý sa ešte snaží pridať. Obzeráme sa za seba a za mnou sa zrazu zjavujú „Colored team“- dvaja týpci, čo vyzerajú ako z fotenia pre nejakú outdoorovú značku. Celí pekne farebne vyobliekaní. Tí majú ešte paru a tak ma trhnú. Ja už rezignujem na snahu o predbiehanie. 

                LENŽE! Zle odbočia a trošku stratia smer a kým sa spamätajú, tak som už tesne pred nimi a oni ma dobiehajú. V hlave mi prebieha konverzácia samej so sebou:

Ja: „Fuči, ešte máš šancu sa trošku zaprieť a pridať a nenechať sa prebehnúť!“
Ja: „Mám ešte na to energiu? Čo keď ma kvôli tomu začne bolieť chrbát a kolená?“
Ja: „Pozri, keď neskúsiš nezistíš, tak kašli na všetko a pridaj!“
Ja: „Tak ok, idem.“

                A skutočne, pridávam a predlžujem krok a nechávam si pomáhať gravitáciou, keďže bežíme mierne z kopca. Paličky v rukách mi pomáhajú a ja iba počujem ich klepotanie na asfalte. A už som tam! Pretekári, ktorý už dobehli, ma povzbudzujú posledných pár metrov a je to! Hotovo! 






Strapatý a špinavý šťastko v cieli a inak č.24 je moje obľúbené číslo a tiež dátum môjho narodenia... :-)



                V čase 13 hodín 8 minút a 9 sekúnd dobieham do cieľa na 7. mieste v kategórií Ženy. Celkom fresh, iba trošku šľachy cítiť - majú dnes čosi za sebou. Pchám do seba už iba ovocie a trošku polievky a cestoviny. Už žiadne vianočky s nutelou nie sú potrebné. A užívam si zaslúžený pocit zadosťučinenia. Prekonala som sama seba, svoje bolesti, svoje trápenia, boli aj slzičky šťastia, endorfíny v krvičke. Spokojnosť je na mieste. Dokoca som bola za celý pretek iba 2x cikať. To je na mňa rekord v sebaovládaní. :-D  

                Môj oficiálny cieľ bol zabehnúť to celé v limite 15 hodín. Môj tajný cieľ bol zabehnúť to celé za 13 hodín. A môj super tajný cieľ (ktorý som tajila aj sama pred sebou) bol zabehnúť to tesne pod 13 hodín. Ten sa mi síce nepodaril, ale bolo to tesné. A preto som spokojná. A ešte jeden super, super tajný cieľ, ktorý sa mi ešte v ten deň podarilo splniť je, že som išla domov, zbalila si par vecí dala sprchu a vyrazila do Liptovského Mikuláša prekvapiť môjho milého - aby sme sa spolu tešili z dnešného úspešného dňa.




Ešte na záver itinerár trasy nech si viete predstaviť ako to asi vyzeralo :-)

Komentáre

  1. 53 km, to by ma fakt už asi drblo. Ale obdivujem každého, kto zvláda dlhšie trasy. Ja sama dávam tak okolo desať kilometrov, to je moje maximum. Raz som skúšala pätnásť a potom sme sa s kamarátkou hecly na pol maratón. Síce sme ho ubehli, ale tá regenerácia bola potom šialená a trvala skoro týždeň. Tiež som si potom za odmenu kúpila roztomilý náhradný náramok od https://www.mibandshop. sk/kvet-ľalia-mi-band-5-nahradny-naramok/. Tak nejako som mala pocit, že ho po tom výkone nutne potrebujem. :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Je to dost vela, treba mat vela nabehane ale ide to :-) Ja som začínala tak že som nevedela odbehnut ani kilometer :-)

      Odstrániť
  2. MGM Resorts to bring back its 'MGM Resorts' after merger
    MGM 여주 출장샵 Resorts International, the parent company of the Mohegan 충청북도 출장마사지 Sun casino in Connecticut, today announced 천안 출장안마 that the 여수 출장마사지 MGM Resorts Casino in 삼척 출장마사지

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky