Stanislawského cesta v severnej stene Vysokej
Vysoká, Stanislawského cesta V., 24.1. 2020
Dozvedela som sa, že sever Vysokej je v podmienke - už niekoľko ľudí vyliezlo cestu Stanislawski, na ktorú čakám štyri roky. Je štvrtok ráno a viem, že cez víkend sa do nej nahrnie hromada ľudí - rovnako ako ja na túto cestu čakajú. Preto jediná možnosť je vyliezť to už zajtra, v piatok. Snáď sa tam ešte nenazberajú davy v nástupe.
Hneď po práci sadáme s Paľom do auta a vyrážame na Popradské pleso. Počasie má byť dobré a dúfame, že nás v ceste nebude veľa. Na Popradskom plese stretávame Iva s parťákom. Chcú ísť liezť to isté. Ale vraj ráno vyrážajú už o 4tej a my sme plánovali o 6tej. Takže to je ok, 2 hodiny rozostup je super. Dávame si večeru a líhame si s budíkom na 5:00.
Ráno je náročné, stále mám problémy s chrbtom, tak sa s Paľom dohodneme, že nástup nebudeme nejako hrotiť. Radšej mať viac síl do cesty. Ale keď sa rozohrejeme, tak šliapeme celkom v tempe. Pod stenou sme za nejaké 2,5 hodinky. Ako sa blížime, tak vidíme pod nástupom ľudí a v stene vidíme trojicu, ktorá postupuje dosť pomaly.
S Paľkom sme dnes nastavení tak, aby sme lezenie zvládli čo najrýchlejšie. Pod nástupom stretávame Ivka s parťákom. Asi dosť dlho čakali kým ďalšie skupiny odlezú. Uff, no nemôžeme tu teraz hodinu čakať. A tak dúfame, že sa bude dať liezť vedľa seba. Nechávame im ešte chvíľu kým sa nachystáme. Ale sme rýchli. Vo veľkých stenách neradno strácať čas. A treba potrénovať na ešte väčšie steny.
Paľko začína tým, že sa pozrie či sa dá liezť vedľa seba tak, aby sme ich bez nejakých komplikácii predbehli. No hneď takto na ráno vzniká nepríjemná situácia. Druhému tímu sa nepáči, že sa ich Paľko nespýtal, či by nás pustili prvých. Aj keď im milo povedal, že tu sa určite zmestíme vedľa seba, nepozdávalo sa im to. Popravde, mne tiež nie, ale viem že ak by sme hodinu čakali, tak zmrzneme. Len ten spôsob ako sa odohrala celá situácia sa mi veľmi nepáčil. Samozrejme som si všetky nadávky zlizla od druhého tímu ja, keďže som šla za Paľom. Trošku trpké ráno - bola som s toho dosť nervózna. No na lezení je super to, že keď už leziete, nemáte čas myslieť na iné veci.
A ďalšiu dĺžku som bola na rade ja. Paľko mi vraví, že druhá dĺžka je kľúčová a preto by som ju mala ísť ťahať. Tak idem. Aj keď po vylezení celej cesty, keď som to tak zhodnotila, boli všetky dĺžky asi rovnako ťažké. Samozrejme až na chodenie v prachu po kolená v žľaboch. Takto sme sa striedali celu spodnú časť a predbehli sme teda od začiatku dve dvojky. Dobiehali sme trojicu, ktorá dnes do steny naliezla prvá.
Na rampe sa dohadujeme o tom rannom neslávnom štarte. Nechcem, aby na nás dakto nadával za to, že sme ho predbehli. Preto uvažujeme že odbočíme doprava. No radi by sme dokončili čo sme začali. Preto teda aj nad rampou pokračujeme trajektóriou cesty. Prvú dĺžku nad rampou ťahám ja. Lezenie je famózne a podmienky ešte famóznejšie. Mačky aj zbrane sa do ľadu hryzú ako do masielka. No mňamka. Určite je to aj tým, že mám nové zbrane a úplne ostré ľadové hroty. Cítim sa ako v Alpách. Krásna dlhá cesta v severe v super ľadových podmienkach. Toto je môj splnený sen!
Štandujem pri chalanoch z lezeckej trojice, ktorú sme dobehli, na dvoch šróbach. Zabudla som si však vymeniť na štande veľké teplé rukavice za menšie a v nich nemám taký cit - preto mi šróbka padá do údolia. Dokelu. No čo už, vojnová obeť č.1. Je tu dosť nepohodlný štand, lebo chalani si obsadili lepšie miesto a ja som im nechcela zavadzať. Mám hotový štand a zrazu kukám na tých troch a dopne mi. Veď to sú kamoši. Hehe. Nevideli sme sa ako je rok dlhý a zrazu tuto v stene. Milé stretnutie. Dohadujem sa s nimi, či im nebude vadiť keď budeme liezť popri nich alebo ich predbehneme. A sú s tým v pohode. Paráda.
Krátke šróby do ľadu sú dnes na túto cestu ideálne. Ja mám tie svoj od Climbing Technology a hryzú sa aj do tvrdého ľadu ako do masielka.
Pokračuje Paľo a oblieza chalanov sprava po takých kolmejších bochníkoch. V tom nepohodlnom štande mi tak natekajú lýtka, že hnus. Doliezam v Paľovi dosť zdevastovaná. On bol však taký zlatý, že mi v ľade vysekal taký trošku schodík aby si moje lýtka oddýchli. Ale popravde, už ma tak pálili, že to už nešlo. Preto prosím Paľa aby šiel nasledujúcu dĺžku on. Kvôli tomu že už sme boli zarovno s chalanmi a oni mali obsadenú ľavú stranu cesty, to Paľko strihol direkt cez takých pár previsnutých karfiolov ľadu. Všetko by bolo úplne krásne, keby sa mi pri doliezaní nezaseklo jedno lano pod takýmto karfiolom a neťahalo ma doprava, keď ja som potrebovala liezť doľava. Tak som tam chvíľku stepovala, snažila sa kričať na Paľa aby to lano uvoľnil. Lenže on ma nepočul a preto ho doberal. 😀 Haha, tak mi tam trošku aj natiekli predlaktia laktátom.
Ďalšiu dĺžku ťahám ja. Trošku chodenia v žľabe a potom mixový kútik s jemnou glazúrou, ktorá už očividne podržala niekoľko lezeckých dvojíc. Tu sme už s chalanmi rovnako rýchli a tak skúšam túto dĺžku narovnať iným kútikom, ale je v ňom iba nafúkaný sneh a žiadne ruky nohy. Tak nakoniec zakladám vklinenca a čakám kým chalani odlezú. Paľko vtedy trošku zamrzol. Kútik je krásny, lezecký - užívam si to. Ešte jedna mixová dĺžka asi za 4 dorovna priamo do žľabu medzi dva vrcholy Vysokej a už len dolez k vrcholu. Pred dolezom balíme laná a už bez lán doliezame na vrchol rampou. Tam nás zalieva slniečko a užívame si teplučko a desiatujeme. A samozrejme povinná vrcholovka.
Ja na vrchole, maximálne šťastná :-)
Zostup je rýchly, centrálnym žľabom Vysokej z juhu. Laná mám zbalené na chrbte a jedna slučka je asi dlhšia - zachytila sa mi o mačku. Zrazu letím tvárou rovno dole žľabom. Porobím pár kotrmelcov a zabrzdím sa cepínom v dosť zaujímavej polohe nohy kvôli zaseknutej mačke o lano. Riešim tento problémik aby sa už nestal. Paľko ma chváli, že vraj mám dobré reflexy. Čo ja viem? Len sa vždy párkrát v zime tréningovo šľahnem o zem aby som to mala vžité pod kožu.
Zrazu si všímam dve osoby mieriace centrálnym žľabom. Idú opačným smerom ako my a majú na chrbtoch pekne naložené. Vykračujú si v tom slnkom roztopenom snehu len tak v teniskách a v ušiach majú slúchadla. Prehodíme s nimi pár slov, vraj chcú vyliezť nonstop tri veľké severné steny v Tatrách - čo sa im nakoniec aj podarilo. My si ešte užívame slniečko a na pohodku zostupujeme. Krásny deň za nami a spokojnosť v srdiečku - to je to, čo cítime po prelezení tak veľkolepej cesty.
Komentáre
Zverejnenie komentára