Predvianočná rozlezovka v Tatre - Maďarský pilier variantom End of season M4+, V+
Predvianočná tradičná rozlezovka v Tatre vol.4
Už je to štvrtý rok, čo sme so Šimonom začali tradíciu predvianočného polezenia v Tatrách. Malo to jednoduché pravidlá. Vyliezť prvú mixovú cestu pred Vianocami. So Šimonkom sme stihli len druhé opakovanie tejto akcie než odišiel, no ja už druhý rok pokračujem na jeho počesť a spomienku. Preto každú cestu, čo vtedy vyleziem, chcem venovať jemu a všetkým, ktorých života sa dotkol. Tú radosť a lásku, ktorú sme prežívali v horách, posielam všetkým, ktorí ju chcú a potrebujú.
Tento rok sa akcia konala v severnej stene Tupej v Maďarskom pilieri za 5+ (variantom End of season za M4+). Môj parťák bol vybraný veľmi adekvátne k tomuto cieľu. Prečo? Lebo bol proste z Maďarska. 😊
V Tatrách nasnežilo a už niekoľko dní pred bolo veľmi hmlisté a zlé počasie. V stredu ale malo byť krásne. Jednodňové okno. No a tak som si miesto pondelňajšieho voľna v práci vybavila výmenu na stredu a mohlo sa ísť. V utorok večer som išla prespať ku kamošom do Spišskej Belej, kde dočasne býval aj môj plánovaný parťák. Takže sa nám ráno vstávalo celkom pohodlne - až o piatej. Chceli sme byť s brieždením už na Popradskom plese, aby sme sa rozhodli, do ktorej steny vyrazíme. Bolo niekoľko náhradných plánov, ale náš prvoradý bol vyliezť Maďarský pilier až na vrchol Tupej. Dlhšia, relatívne ľahšia túra na rozlezenie a rozchodenie. Podmienkami sme si neboli istí, ale to je koniec koncov úplne jedno. Kto chce liezť, bude. A nie je na škodu potrénovať aj nepríjemné a zlé podmienky, aby človek nabral skúsenosti.
5:30 vyrážame zo Spišskej Belej, aby sme už o šiestej začali šľapať po turistickom chodníku smerom na Popradské pleso. Cesta sa mi zdala celkom rýchla. Asi som sa už tešila na lezenie. Pri chate nás víta jej tohtoročný sezónny obyvateľ Ďuro. Kuká so svojho súkromného balkóna do stien, že kam sa dnes vypraví. Chvíľu s ním kecáme, Adam si prezúva topánky a obliekame sa. Našťastie bola vtedy predsieň chaty ešte otvorená - teraz by sme sa už márne snažili odstať dnu.
Ráno na Popradskom plese nás Ďuro víta z balkóna
Nuž, ja som sa dnes rozhodla, že spravím trošku vedecký pokus sama na sebe a zoberiem si na nohy topánky Scarpa Ribelle Tech, ktoré sú určené na podniky typu fast and light. Sú veľmi ľahké a používajú sa hlavne na letný ľadovec. Mala som ich aj v Chamonix - tam boli pre mňa nenahraditeľným spoločníkom. Viacero ľudí sa ma pýtalo, či si myslím, že by s nimi mohli liezť aj v zime. Pri neprestajnom pohybe - určite áno. No pri státí v štande som predpokladala, že človek riskuje omrzliny. No predpoklady sú stále iba predpoklady ak nemáte skúsenosť a tak ju teda skúsim nadobudnúť. Aby som vedela povedať konkrétnejšie fakty. Dnes malo byť -5 a relatívne bezvetrie - tak si vravím ideál. Do brutálnej zimy by som s nimi nešla testovať ani ja. Nechcem predsa prísť o prsty. 😊
Nástup pod stenu fakt luxus. Chodníček je od Popradského plesa do Zlomísk posypaný len popraškom. Rovnako aj nástup od chodníka pod stenu. Len miestami nachádzame miesta so snehom až po členky. 😊 Nájsť tento pilier nie je vôbec zložité a podľa foto sme tam raz-dva. Obliekame sedák a vešiame naň matroš. Zatiaľ budeme liezť bez lana - čaká nás trošku trávového popoliezania za M3. Lano máme len jedno polovičné a teda plánujeme liezť tak, že ho dáme na dvojito a tým pádom z neho máme luxusnú 30tku. Prečo? Lebo... v zime je lepšie liezť kratšie dĺžky, aby druhý parťák na štande tak dlho nemrzol, lano sa potom tak nezamotáva a neťahá, nemusíte do steny trepať ďalšie lano a potom ho doťahovať na štand a premotávať aj tak nepoužitých 20-30m, a nakoniec lezenie na kratšie dĺžky je dokonca rýchlejšie! Lebo človek lezie naplno rýchlo iba 30m a potom zase oddychuje. Kdežto vyliezť 60m (ak by to vôbec dovoľoval terén skaly) je fyzicky náročnejšie a tak človek od polovice rapídne spomaľuje.
Samozrejme, dovoliť si to môžete, len pokiaľ jednotlivé dĺžky cesty nie sú dlhšie ako 30m a nepotrebujete zlaňovať! Takže my preto pre dnes takto.
Doliezame terénom M2, M3 bez lana až po kľúčovú dĺžku tohto variantu Maďarského piliera. Pod ním sa naväzujeme, lebo nás čaká holá platňa v kúte s jemným popraškom a tam by som bez lana byť nechcela. Ale aj tak ešte vôbec netuším, čo ma čaká. Začínam túto dĺžku ťahať priamo kútom. Dúfala som, že v ňom nájdem špárku - trošku som sa sklamala, lebo žiadna tutovka to veru nebola. Skôr tam boli nalepené trávičky, ktoré som ale odsekávala pri každom pokuse zaťať zbraň. Nakoniec som si po chvíli rúbania našla malý chyt na pravú zbraň - asi na 5mm. To ma trošku ukľudnilo, lebo nohy som mala na platni iba na trenie. A teraz nastal problém - žiadny ďalší postup som nevidela. Lýtka začínajú páliť so státia na predných hrotoch, ktoré mi každú chvíľku podšmykujú. Takže som celá v kŕči a ešte nemám ani založené istenie. Predo mnou je dáky malý skok, pod ktorým by som mohla nájsť nejaký bočák v škáre. No nedočiahnem ho. Musím ísť vyššie na tejto hladkej platni a skúsiť nájsť nejaký chyt.
V kľúčovej dĺžky variantu End Of Season M4+
Naťahujem sa ako na škripci - je to fakt tesne a nachádzam neistý bočák pod odštepom v škárke. V tejto pozícii konečne zakladám prvé istenie. Friend v otvorenej špáre. Ale necítim sa s ním o moc lepšie. Možno len trošku. Nad odštepom žiadna tráva, och... Musím to obliezť zľava travezíkom po platni, čo dáva mojím lýtkam tak na frak. Mením ruky na zbrani a traverzujem doľava - druhú zbraň sa tiež snažím zašprajcnúť pod odštep. Vľavo už dočahujem nohou prvú trávu, ktorá mi veľmi psychicky pomáha. Opäť ako na škripci už dočahujem ľavou rukou trávu, sekám ju na tretíkrát a konečne mám aký taký pocit istoty. Púšťam bočák pod odštepom a sekám hore aj druhú ruku. A ďalší zaujímavý krok, čo ma čaká, je že mi momentálne chýbajú nohy. Zase tam je platňa a preto nakoniec volím na týchto dvoch rukách urobiť niečo podobné bazénovému výtlaku a vyliezam priamo nohami k rukám. Celkom som sa zapotila.
No prichádzam do miesta, kde sa už nohami celkom príjemne stojí a začínajú mi prepaľovať ruky - musím si na chvíľu sadnúť, kým odznejú bolesti. Po minútke vstávam a pokračujem. Obhadzujem slučkou jeden kamenný blok, ktorý v lete by asi po zaťažení spadol ale v zime je primrznutý. Takže celkom fajn. Dostávam sa do mierneho prevýšenia, ale po dobrých nohách. A aj zbrane sa už dajú celkom pohodlne založiť - niekedy až po porisko. Trošku popracovať s ťažiskom, povykrúcať, poprepchávať v jemnom komíniku a už sekám polopríjemnú trávu hore nad sebou a vyliezam do kosovky. Zážitok - tento kúsok lezenia v takýchto podmienkach. Na to sa veru nezabúda.
Ďalšia dĺžka takýmito vianočnými zátišiami
Hore viažem štand okolo troch hrubých koreňov kosovky a začínam istiť Adama. Lana som mala asi ešte meter, takže takto na polovicu to bolo akurát. Adam sa tiež v tejto dĺžke potí celkom dlho. A vylieza šťastný, že je to za ním. Nasledujúca dĺžka je prehrabávanie sa kosovkou. Fakt drina ako sviňa. Potom pokračujeme súbežným lezením, prvý ide Adam a kde-tu založí nejaké istenie. Lezenie asi za M3, s jednou pasážou za M4 nie veľmi ťažkou. Takže tiež pokračujeme súbeh. Keď Adamovi dôjdu zakladačky, tak sa meníme. Zase súbežne až sa dostanem na hranu hrebeňa, kde by sa cesta mala spájať s originálom cesty “Maďarský” Pilier. Pred nami sa ukazuje ďalšia z kľúčových dĺžok za V+.
Vyzerá to tu namrznuté ako v Patagónii. Na pohľad krásne estetické, ale v reále nič nedrží a slabučké trávy. Druhú kľúčovú dĺžku chce ísť Adam. Preto si berie aj zvyšok matrošu a ide na to. Čakajú ho fakt celkom nepríjemné miesta. Opäť kútom po platniach s výšvihmi, ktoré keď máte prekonať bez poriadnych rúk, tak sú fakt nepríjemné. Preto zvažuje každý krok a začínam byť v štande dosť dlho na to, aby som pocítila, že obutie, ktoré som plánovala otestovať v zime, proste na zimu nie je. Kým sme sa hýbali bolo to v pohode, ale akonáhle som ostala stáť asi pol hodinu, bolo to veľmi na hrane. Ale to je v poriadku, lebo proste tie topánky sú určené na iné typy podnikov a mám teraz aj osobnú skúsenosť.
Adam si v tej dĺžke tiež celkom zabojoval, lebo istenia bolo pomenej a fakt nepríjemné dvíhačky na slabých zbraniach a nohami opäť v holej platni. Popravde, bola som rada, že táto dĺžka nevyšla na mňa. 😀 Aj keď Adam mi potom vravel, že tá moja prvá sa mu zdala ťažšia, mne osobne prišla ťažšia zase táto. A prepaly po zmrznutí na štande mi veru nepomohli. Aspoň že som taká rozmrznutá nastúpila do ďalšej z kľúčových dĺžok za V+ cez previštek. So zmrznutými prstami by to bolo teda nepríjemnejšie. V tejto dĺžke som sa musela vyteperiť na takú poličku, nad ktorou bol šikmý previs, ktorý mi totálne vytláčal nohy do vzduchu. Veľmi nepríjemné miesto. Našťastie v špáre priamo v previse bola dobrá zbraň, na ktorej som dosť visela. Priamo cez previs to nešlo aj keď som sa snažila, lebo tá zbraň tam síce bola dobrá, no neboli tam žiadne trávy ani špáry a ani spevnený sneh. Takže som to musela odliezť doľava do traverzu. Založila som si ešte jedno istenie do špárky vľavo tesne vedľa a dala som si tam aj jednu zbraň a vzpriečila som ju. Potom som si musela prechytiť ruky a vyvesiť sa na práve založenú zbraň. No a to bol problém lebo som už nedočiahla na tú, čo bola ešte stále zaháčknutá v previse. Takže som sa musela pekne vrátiť naspať. Potom už som dočahovala bočák za kameňom, na ktorý som musela vyliezať a vytlačiť sa naň. Pohyb s nádychom. Odtiaľ už to bola pohodka jednoduchším terénom asi za M3 a potom už utekáčik priamo trávami na takú policu, kde som zaštadovala.
Adam ma doliezol a vraj bol celkom rád, že túto dĺžku neťahal. Lezenie v zime je občas srandovné. Je dobré mať parťáka, čo vie takto odľahčiť aspoň v pár dĺžkach a netreba byť stále taký napnutý, čo nás ešte čaká. A potom ste občas aj radi, že ste tú dĺžku nemuseli ťahať a ste pripravený na ďalšiu.
V tomto mieste nás čakal zaujímavý pohľad - nie moc optimistický. Bolo už okolo obeda a ešte to bolo na vrchol ďaleko. Podľa topo to už malo byť iba ľahkým lezením za II a max. sklonom 50 stupňov. No pred nami sa ukazovali ešte dosť husté pasáže, ktoré by nás ešte riadne zdržali. Už sme sa aj zmierili s tým, že ideme priamo cez to, keď som sa rozhodla, že ešte raz pozriem topo, kde je naznačené že sa pokračuje vľavo od hrebeňa. Čo však na obrázku vyzerá ako kúsok, je v realite celkom dlhý traverz doľava. Išla som to omrknúť a našťastie som to našla.
Vpravo od nás síce jedna dvojica zlaňovala žľabom, ale my sme to predsa len chceli doliezť. Išli sme súbežne, ale veľmi nepríjemným nespevneným terénom, na ktorom bol iba jemný poprašok. Po chvíli som to vzdala a lano už nemalo žiadny význam. Iba nás zdržovalo a na vrchol to bol ešte kus. Takže som nakázala Adamovi, ktorý išiel prvý, odviazať sa a lano som zbalila. On zatiaľ liezol ďalej.
Za nami sa už ukazovala slnkom zaliata Vysoká a bolo jasné že za chvíľu slnko zapadne. Preto som sa posnažila zapnúť turbo a išla stihnúť západ slnka. A v tom šrote nespevnenom to bolo celkom o členky a dalo to pekne zabrať pľúcam. Nakoniec sa mi podarilo ešte stihnúť posledné lúče, ktoré ma zahriali pri srdiečku. Ale teda z juhu celkom statočne fučalo. 😊
Jupííí, tak predsa aspoň chvíľku slniečka :-)
Adam doliezol za mnou o chvíľu, ale slniečko už bohužiaľ nestihol. Ale spokojnosť s vylezenej cesty nás hriala tiež. Zaliezli sme do závetria a čosi sme zjedli, vypili a prezliekli si mokré rukavice a nasadili teplú bundu. Potom ešte vrcholová fotka už v hmle a hybaj ho dole. Do tmy sme došli do Sedla pod Ostrvou a odtiaľ už na čelovkách. Celkom rýchlo sme to zbehli na Popradské a videli sme, ako jedna čelovka schádza spod galérie Satana a vedeli sme že je to Ďuro. A spoločne sme s ním dorazili na chatu. Dali sme kofču a ešte nás čakal zostup.
Sedlo pod Ostrvou
Spokojný a unavený ma Adam zaviezol na vláčik do Štrby a každý sa vydal svojim smerom. Chcem poďakovať svojmu parťákovi za toto dobrodružstvo prvého previanočného rozlezenia. Bol to super deň. A tiež nezabúdam na Šimonka, ktorý bol celý deň s nami v srdci a užíval si lezenie spolu s nami. Nezabudneme. :-)
Komentáre
Zverejnenie komentára