Pilierom Rouge du Brouillard - na vrchol Mont Blancu
Brouillardský červený pilier je snom mnohých alpinistov. Už pred 4 rokmi sme do neho chceli ísť s kamarátom, no vtedy sa nám nepodarilo ani nastúpiť. Ako úplný Chamonický začiatočník som pri prekračovaní rozbúrenej ľadovcovej rieky prišla o celý batoh s výbavou a museli sme ísť s dlhým nosom a smútkom domov. Rok na to sme do neho chceli nastúpiť opäť, avšak zastavili nás kamošove pľuzgiere na nohách, ktoré si urobil niekoľko dní predtým na hrebeni Bionnasay. Odvtedy ma tento pilier mátal a nedal mi spávať. Dokonca mám topo cesty Bonatti - Oggioni na tomto pilieri ešte doteraz ako tapetu na mojom telefóne. Aby som neustále videla svoj cieľ pred sebou. :)
Tento rok sme sa do neho chystali tiež, bol to jeden z hlavných cieľov výjazdu. Okolnosti, či už zdravotné alebo životné, ale zasiahli do plánov tak, že som do tohto projektu išla nakoniec s Miškou Izakovičovou. Keďže sme boli štyri baby v Chamonix, spoločne sme riešili každé lezenie podľa možností každej z nás. Bohužiaľ, Evka zistila až na výjazde, že nedostane dovolenku a privodila si počas lezenia niekoľko drobných zranení, takže sme do tohto projektu nemohli ísť spoločne. Majke potom prišiel priateľ a zostali sme už len ja a Miška.
Spočiatku som netušila, že by mala záujem liezť niečo také. Očakávala som, že bude zameraná len na svoje ťažké prelezy a nejaké 6a ďaleko od civilizácie, pod ktoré je nebezpečné už len sa dostať, tak to pre ňu určite nebude zaujímavé. Naše ciele boli celkom odlišné. I keď som si veľmi rada zaliezla za ňou v ťažkých cestách a veľa mi to dalo a hockedy si to rada zopakujem, proste Bonattiho smer na Brouillardskom pilieri ma vábiť neprestal. Sekundu, kedy Miška vyslovila, že by sa jej tam asi páčilo ísť, si veľmi dobre pamätám. Kempovali sme pod Bossonským ľadovcom celá partia zo Slovenska a rozhodovali sa, aké budú naše plány na najbližšie dni, ktoré mali byť nádherné - ako stvorené na veľký podnik.
A zrazu to Miška vyslovila! “Veď mne by sa páčilo ísť vyliezť ten pilier, len sa bojím toho ľadovca a ten dolez sa mi tiež moc nevidí.” Ukľudnila som ju informáciou, že ľadovce sú teraz v podmienkach storočia, takže je pravdepodobné, že aj tento ľadovec bude momentálne v excelentnej podmienke. A ak tam niekedy má človek ísť, tak určite teraz. Ak sa nám niečo nebude zdať, vždy sa môžeme vrátiť a nebude to žiadna hanba. Najskôr sme boli rozhodnuté pilier zlaniť a chceli sme na ňom vyliezť dve cesty naľahko. Ja som si chcela vyliezť Bonatti-Oggioni za 6a a Miška chcela vyliezť cestu Gabarrou-Long za 7b. No postupne v Miške kumulovala motivácia, že by chcela dokončiť tento pilier až na vrchole Mont Blancu. V mojom bruchu lietali motýle. Cítila som nervozitu a radosť zároveň, ale zatiaľ som sa nechcela moc tešiť. Pretože ešte bolo pred nami veľa otáznikov a Miška musela urobiť konečné rozhodnutie, či skutočne chce túto cestu vyliezť až hore. Nakoniec sa všetko poskladalo tak, že sme sa rozhodli! Ideme!
Nastalo trošku urýchlené balenie, pretože sme nechceli stratiť ani jeden deň dobrého počasia. Veľmi starostlivo sme si vyberali všetko, čo so sebou zoberieme - aby sme mali čo najľahšie batohy. Plánujeme aj bivakovať, takže toho máme aj tak dosť. Odhadujem niečo cez 10kg. Všetci nám pomáhajú a ponúkajú pomoc či materiál, ktorý sme na tento plán potrebovali. Ešte do mesta na nákupy chýbajúceho materiálu. Jednoduché 60m lano, dehydratovaná strava a ešte pass na tunel od Zobana. Ten duch spolupatričnosti je až neuveriteľný. Všetci boli nadšení, ako keby tú cestu mali ísť liezť s nami. A za túto podporu som veľmi vďačná!
Vargiho tátoš nás zaviezol najbližšie ako sa dalo k nástupu :)
Vyrážame teda zo Chamonix smer Taliansko do údolia Val Veny. Dnes nás čaká nástup na chatu Monzino, kde sme si stihli počas nákupov v meste rezervovať miesto na spanie. Vargi nás ochotne vezie svojim autom, aby sme nemuseli nechávať v Taliansku naše. Nástup dávame napriek ťažkým batohom rýchlo a už za 2 hodiny a 15 minút sedíme v chate na čaji. Varíme si večeru, chystáme si batohy tak, aby sme mali na vrchu zbalené veci, čo budeme potrebovať najskôr a líhame si spať. Je síce ešte svetlo, ale plánujeme vstávať o 3:30, aby sme boli čo najskôr v bivaku a prešli ten obávaný ľadovec ešte kým naň nebude svietiť slnko.
Ráno zvoní budík a varíme si raňajky. Ranné rituály a vyrážame. Najskôr ideme veľmi intuitívne po tme hore strmou suťou a snažíme sa kľučkovať smerom, ktorým by sme sa mali dostať k začiatku ľadovca. Prichádza hmla a tak chvíľu skutočne hádame kadiaľ, no podarí sa.
Začiatok ľadovca od chaty Monzino
Na ľadovec nastupujeme s prvými rannými zorami. Čaká nás 1262 výškových metrov až do bivaku. Postupujeme celkom rýchlo. Hneď na začiatku ľadovca si všímam neprirodzený predmet ležiaci na snehu. Je to cepín. Novučký ľahký alpinistický Cassin. Keďže vlastný ľahký cepín nemám, tak sa rozhodujem že ho tam nenechám len tak ležať. Zoberiem ho so sebou a skúsim ho vyniesť a zniesť až do Chamonix. Trošku sa na tom s Miškou smejeme, lebo tým pádom budeme hore brať 5 cepínov. Do takého podniku, kde ide o to byť rýchly a naľahko. No čo, asi mi to nie je súdené. 😀
Prekonávame asi jednu dĺžku veľmi nepríjemného čierneho ľadu a potom nás čaká už len preštrikovať sa pomedzi všetky trhliny a preskočiť všetky mosty. Tento ľadovec - to je teda niečo! Pekne divoký. Sme veľmi rady, že je v dobrých podmienkach. Počujeme, ako to pod nami miestami praská a vždy sa obe strhneme, keď počujeme padať ľad alebo kamene. Spomaľuje nás až roztopený sneh pod bivakom a neuveriteľne rozsypané mixové pasáže. Pri príchode do bivaku už obe máme dosť. A sme rady, že nikam nemusíme. Je 10:36. Čaká nás celý krásny deň spania, jedla, topenia vody a prípravy na zajtrajšok.
Snažíme sa veľa piť, lebo zajtra nebudeme mať toľko času. Po dvojhodinovom spánku ideme ešte nájsť zlaňák, ktorým sa zajtra začne náš deň. Vyberáme si ten vrchný, keďže sú tu dva – v okolí každej chatky jeden. Keďže je na starých reepkách, rozhodujeme sa ho posilniť našou novou reep šňúrou. Obhliadame terén, ktorým by sme mali zajtra nastupovať k stene. Nevyzerá vôbec lákavo a dolez pod stenu vyzerá dosť strmo a nepríjemne. Zrazu však prichádza za nami jeden guide, ktorý to tam pozná a uisťuje nás, že je to v pohode. A tak sa vraciame spokojne do chatky. Varíme zase vodu, pripravujeme si všetky veci, aby sme nestrácali ani minútu drahocenného ranného času. A buona note!
Ráno už v nástupovej dĺžke do piliera za 4c, ktorú ideme ešte vo veľkých topánkach
Ráno 4:00 mi zvoní budík. Strašne sa mi nechce, ale vstávam. Vyspala som sa veľmi dobre, ale je ešte tma a tak som nejaká prispatá. Celkom mi trvá, kým sa zobudím. V podstate až kým nevyjdem von a nezačneme liezť mám pocit, že dnes budem prispatá celý deň. Miška ma ráno povzbudzuje a pomaly sa snažím do seba narvať ovsenú kašu s orechmi. Moc mi to nejde. Akonáhle však vyrážame z dverí, moje zmysly sa zostria a som v hre. Nemyslím na nič. Iba na to, čo mám v tej chvíli práve urobiť. Začíname zlaňákom, na ktorý využívame laná od guida s klientkou, ktorí budú dnes liezť tú istú cestu ako my. Dúfala som, že dosiahnu až za obávanú trhlinu, ktorá je rozhodujúca, keď je ľadovec zlý, ale nakoniec ju musíme preliezať až po zlanení. Robím si stanovisko v snehu na cepínoch a istím Mišku ktorá k nej zlieza. Prelieza ju celkom poľahky. Ľadovec je skvelo zmrznutý a cez trhlinu je ešte pevný, aj keď strašidelne členitý snežný most. Úplne si viem predstaviť aké to tu je, keď je zlý ľadovec. Jednosmerný lístok na vrchol Mont Blancu. Tadiaľto sa už nevrátite.
Zliezame do dolinky ľadovca a preliezame ešte jednu trhlinu. Potom veľmi rýchly presun po plochom ľadovci, kde prekonávame niekoľko starých snehových lavíniek. A tu sa meníme a idem prvá. Lezieme strmým snehom na nástup a obliezame zľava ďalšiu trhlinu, ktorá je pod cestou. Preliezam troškou nepríjemného čierneho ľadu posypaného malými kameňmi a štandujem pri skale. Prvú nástupovú dĺžku lezieme v topánkach a na prvom štande na polici balíme naše batohy. Všetky železné veci musia byť obalené oblečením, aby sa pri prípadnom ťahaní vecí neprederavili batohy. Dúfali sme, že tu budeme už za slnka, ale vstali sme asi moc skoro alebo sme moc skoro vyrazili. Každopádne sme obe brutálne vymrzli.
Prvá dĺžka "vraj kľúčová" za 6a, sa nakoniec ukazuje ako najľahšie lezenie
Prvá dĺžka bola luxusná prstová až žabová špára, nádherné lezenie , ktoré by som si aj užila, keby som cítila čo i len jediný prst. Prepal, ktorý nasledoval, predčil všetky moje doterajšie skúsenosti so zmrznutými rukami. Batohy sme ťahali na tagline, ale to bolo asi jediné pozitívum tej chvíle. Našťastie po prvej dĺžke začalo vychádzať slnko a tak sme sa pomaly rozohriali. Nasledujúce dĺžky boli celkom lezenie a bolo si treba zvyknúť na lezenie s veľkými batohmi v náročnom lezeckom teréne. Lezenie je tu skutočne nádherné. Až na tie batohy, ktoré nám robia aj obyčajné 6a, že sa v ňom cítite ako v 7a. A všetky tie drepy na jednej nohe asi zapríčinia, že budeme mať stehná štyrikrát také veľké ako doteraz.
Lezenie si veľmi užívame, niekde hlboko, hlboko v našej duši. :) Je zážitok tu byť. Tak výnimočný výhľad nemáte každý deň. Začína sa otepľovať a okolo nás to v žľaboch začína lietať. V niektorých chvíľach si uvedomujem, že je dobre, že sme nástup absolvovali tak skoro ráno. Hlavne, keď na nástupovú stopu dopadajú kamene veľkosti mikrovlnky.
Na vrchol doliezame celkom vyšťavené. Miška mi vraví, že už má dosť a či budem v pohode, keď to už nechá na mňa. S tým som počítala, keďže dnes tu je ona garantom skalných dĺžok a ja garantom tých rozbitých alpinistických mixových sajrajtov. Predtým nás ešte čakajú dve dĺžky cez sedlo, ktorým sa napojíme na našu prvú štvortisícovku - Pointe Amedeo Louigi.
Na tomto kopci už som raz bola. Keď som liezla celý integrál Brouillardského hrebeňa. Spomienkový optimizmus je fakt zákerný a je to tu rozbitejšie, než si pamätám. Po pauze na topenie vody a desiatu začíname liezť pravým hrebeňom k vrcholu, no po chvíli zbadám 70m vľavo od nás snehové pole a rozhodujem sa, že naň pretraverzujeme a skúsime využiť sneh k rýchlejšiemu postupu. Sneh je však veľmi zlej kvality a hlavne ešte nezmrznutý a tak sa s veľmi nepríjemnými neistými krokmi dostávame na trošku lepšie snehové pole, ktoré ale radšej aj tak istím. V snehu nám totálne premoknú rukavice a trošku aj nohy. Miške celkom mrznú ruky a tak sa snažím naliezť už na suchú skalu.
Strmé snehové pole smerom na Pointe Amadeo Luigi
Miška mi v tejto chvíli hovorí, že už má dosť a že dúfa že na nasledujúcom štande už budeme bivakovať. Snažím sa liezť rýchlo, lebo už zapadlo slnko a začína byť tma. Už mám aj ja dosť. Dnes fungujem iba vďaka Ibuprofenu, ktorého má Miška našťastie dostatok. Moje telo sa totižto v tretej dĺžke piliera rozhodlo, že bude fest sranda, keď začne zo svojím mesačným očistným rituálom. Lebo asi by to bolo inak príliš ľahké. Doliezam na poličku, na ktorej by sa možno dalo bivakovať. Keďže sa mi zdalo, že Miška už to myslí fakt vážne a ja nenachádzam ani o kúsok vyššie nijaké schopné miesto k bivaku, vraciam sa naspäť na túto poličku. Miška ma dolieza a moje rozhodnutie nijako nespochybňuje. Obe sme hladné a začína byť zima. Chystáme si bivak. Robím štand, ktorý sa skladá asi z troch friendov, ktorý Miška rozširuje ešte o ďalších troch. Všetko vešiame do štandu a dávame pozor, aby nám nič nespadlo a všetko bolo pripnuté k niečomu. Celá procedúra až po zalezenie do spacáku nám trvá celkom dlho. Po chvíľke sedenia na našej jednej spoločnej nafukovacej karimatke zisťujeme, že sa šmýkame dole. Sme síce naviazané okolo pása Yosemitským uzlom a prichytené k štandu, ale to moc nepomáha a neustále sa nám posúva karimatka. Nič príjemné. Dnes to asi bude dlhá noc. Keďže nemáme ani miesto kam položiť varič, držím ho celé varenie v ruke. A viete, čo sa deje s plynovou bombou, keď s ňou varíte? Presne tak! Mrzne! A moja ruka primŕza k nej aj napriek tomu, že mám oblečenú rukavicu.
Počas varenia si Miška prestáva cítiť nohu z toho ako sa zapiera, aby sa nešmykla dole. Mne zase mrzne chrbát, lebo sa nám karimatka stále zosúva a za chrbtom ma chladí sneh. Rozmýšľam, ako to tu zvládneme. Myslím, že keď sa hlavami oprieme o seba, mohli by sme trošku pospať. Miška ma však uisťuje o tom, že ona tu určite nezaspí. Prepočítavam známe fakty a vychádza mi s toho jediné riešenie. Balíme a ideme doliezť do bivaku na vrchole, o ktorom viem. Miška sa vtedy začuduje, že prečo sme do neho nešli hneď. Nakoniec sa ukáže, že obe sme si mysleli, že tá druhá už nechce ísť ďalej. Tak sa na tom zasmejeme a rýchlosťou svetla sa balíme a vyrážam smer vrchol. Teraz už potme. Tri dĺžky ďalšej nepríjemnej šotoliny a stojíme na vrchole. Na polici je sneh. No nad južnou stenou je kúsok, kde by sa mohlo zmestiť jeden a pol človeka na šírku a je to skoro celé na skale. Odkopávame len kúsok ľadu, aby nás nechladil a rozkladáme bivak a varíme ďalšiu vodu. Rozbaľujem spacák a zisťujem, že sa mi nejakým záhadným spôsobom podarilo roztrhať ho. Netušila som, že niekedy reálne využijem tú tejpu, ktorú stále nosím so sebou. Miška mi asistuje a podáva mi natrhané kúsky. Presne o 2 v noci si líhame každá v svojom spacáku do jedného bivakovacieho vreca.
Noc je mrazivá a som rada, že Miška z nej má príjemnejšiu skúsenosť než ja. Lebo mne mrznú nohy. Kvôli sťahovaniu som si spotila ponožky. Ale asi to bude aj tým, že tu pofukuje a spíme vo výške 4460 metrov nad morom. Moc nespím, v podstate len odpočítavam čas, kým začne svitať a snažím sa hýbať prstami na nohách. Námraza na bivakovacom vreci rozmŕza, keď na ňu dýcham a kvapká mi na nos. Proste nepríjemná noc.
Jeden z najkrajších rán v mojom živote, ale zároveň aj najnáročnejších
Ráno vstávam na brieždení. Už nezvládam vdychovať ten vlhký mrazivý vzduch, ktorý mi nakondenzoval vo vreci. Miška vstáva so mnou a prvé čo robíme je, že vyzliekame bivakovacie vrece, aby sa všetka tá námraza neroztopila na nás a čakáme na slnko. Potrebujeme sa po tejto noci trošku vyhriať než začneme. Až po týždni sa prejavuje na mojich prstoch to, že mi túto noc trošku omrzli. Nasledujúce 4 mesiace si ich nebudem cítiť na dotyk, ale nakoniec sa to zregeneruje. Už sa mi to raz stalo. Najdôležitejšie je že Miške nebola zima. A ja si asi časom zoženiem páperové papučky do spacáku. 😊
Dnes nás čaká to najrozbitejšie lezenie, aké si môže lezec predstaviť. Kolmé lokre, kedy sa snažíte chytiť ten menej lokrovitý loker a snažíte sa stúpať čo najviac na tie, ktoré ste predtým chytili. Našťastie sú takéto iba dve dĺžky a potom už sa zase pohybujeme po zasneženom mixovom hrebeni. Sneh je roztopený a postup nám vôbec neurýchľuje a tak sa chtiac či nechtiac nakoniec snažíme čo najviac držať rozbitých skalných pasáží. Ukážu sa ako menej nebezpečné ako neustále podklzujúci sneh.
Snažíme sa liezť súbežne a doisťujeme sa. No pády nie sú povolené. Nie dnes, nie v tomto teréne. Dnes musíme hrať na istotu. Pri niektorých náročnejších pasážach robím rýchly štand a nachvíľu Mišku doisťujem. V jednej z nich Miška zrazu z nadšením vykríkne: “Tu sú stopy od mačiek, asi sa to lezie tadiaľto! Už to vidím!” To je jeden z tých krásnych alpinistických momentov, ktorými nadobúda človek skúsenosti. Bolo to hrozne zlaté a veľmi ma to potešilo. Musím povedať, že Miška si napriek nenormálne rozbitému terénu viedla veľmi dobre a aj v takomto teréne, na ktorý nie je až tak zvyknutá, sa hýbala bezpečne. Nemala som problém jej veriť ani pri súbežnom lezení, kedy sa musíte na svojho parťáka na sto percent spoľahnúť. Váš život tu plne závisí na vašom parťákovi a som vďačná, že na druhom konci lana tu bola so mnou Miška.
Nie nadarmo sa hovorí, že hrebeň Brouillard je nekonečný. Za každou vežičkou, na ktorú vyliezame už čakáme vrchol Mont Blancu du Courmayer. Avšak vždy nás čaká len ďalšie zliezanie a vyliezanie na ďalší z miliónov prevrcholov. Až nakoniec prichádzame na ľadovec, kde sa spájajú všetky tri najdôležitejšie južné hrebene Blancu. Brouillard, Inominata a Peuterey. Tu som už raz bola. Pred dvoma rokmi sa kúsok odtiaľto šmykol môj parťák na ľade a vykĺbil si rameno a nakoniec nás brala dole vrtuľa. Bol to síce zážitok na celý život, ale už žiadny podobný nepotrebujem a tak si dávam mega bacha a čo najskôr zakladám frienda do ďalšieho skalného úseku.
Preliezame niekoľko vežičiek a už nás čaká len vrchol. Prichádzame do sedla medzi Mont Blanc du Courmayer a Mont Blanc. Je nádherný deň, fúka mrazivý vietor a ja si v tejto chvíli uvedomujem, že to už asi zvládneme. Že to proste dolezieme. Endorfínové vlny ma totálne premôžu a zo šťastia mi vyjde aj niekoľko slzičiek. Môj dlhoročný sen úspešne vylezený. Možno sa v tej chvíli už dostavil spomienkový optimizmus, ale vôbec som už nemyslela na to, aká to bola drina. Síce sme posledných sto výškových metrov stáli asi každých tridsať krokov, ale to mi už bolo jedno.
Ako sa blížime k vrcholu, spoznávam známu siluetu. Čím sme bližšie, tým viac sa presviedčam o tom, že je to Ďuro Koreň. Aká náhodička. No keďže mu nejaký pomocník zamotal šnúry, nedarí sa mu zlietnuť a tak nakoniec končí s nami na chate Gouter, kde si v ten deň ochotne každý platíme 100e za posteľ a večeru. Nejaká rečnivá slečna sa so mnou snaží konverzovať a pýta sa ma na to, čo sme liezli. No jediné, na čo teraz myslím, je ako si naplním bruško a ľahnem do postele. Ešte by som myslela aj na sprchu alebo aspoň ako si umyjem ruky a tvár, no na naše nemilé prekvapenie v umývadlách netečie voda a personál si asi myslí, že všetko vyrieši dezinfekčný gél. V minúte, kedy si líham, zaspávam. Iba ľutujem toho kto spal vedľa mňa, celú noc som smrkala, lebo som nachladla, keď som v noci v bivaku dýchala studený vlhký vzduch.
Ráno nás už len čaká zliezť z Gouter a doplaziť sa na vláčik. Nepochopiteľne však máme fest veľa energie a v podstate skoro bežíme. Už to chceme mať za sebou. Asi. Čerešničkou na torte ešte stretávame bratov Huberovcov, ktorí schádzajú spolu s nami a chvíľu s nimi kecáme o tom, čo sme liezli. Veľmi milí chalani. Tiež liezli na Brouillarde, ale pilier vpravo od nás. Gratulujú nám k hodnotnému výstupu a ja si až teraz plne uvedomujem, že sme to zvládli. Že to nebolo ľahké a preverilo nás to v rôznych lezeckých disciplínach a hlavne preverilo naše schopnosti riešiť náročné a nepríjemné situácie s kľudom a pragmaticky. Obe sme si siahli na totálne zásoby našich schopností a jedna druhú sme podržali vo chvíľach, kedy to bolo potrebné. Dokázali sme spojiť naše vedomosti a skúsenosti a úspešne dosiahnuť vytýčený cieľ. Pre mňa to bol jeden z najhodnotnejších výstupov, aké som kedy absolvovala a som vďačná, že som v ňom mohla byť s Miškou. Klobúk dole pred jej výkonom a ďakujem jej, že sa chcela zúčastniť tohto neuveriteľného dobrodružstva. Verím, že to nebolo naše posledné.
Komentáre
Zverejnenie komentára