Kuffnerom na vrchol Mont Mauditu 4465 m n. m.

 

Na vrchole Mont Mauditu 4465 m n. m.

 

Túto cestu som chcela vyliezť s Maruškou už asi 3 roky. No moje možnosti voľna z práce sa sústreďujú hlavne na letné prázdniny, kedy nemám zodpovednosť vzdelávať malých ľudí, aby sa z nich vyvinuli tie krásne dospelé osobnosti. A ako to tak býva v lete je teplo a málo snehu. A bez snehu by to tam bolo ako na strelnici, kde by na Vás alebo s vami mohlo potencionálne letieť kamenie od veľkosti futbalovej lopty, cez mikrovlnku, chladničku až po autobus. A keďže adrenalín máme radi, ale zomrieť sme sa rozhodli ako staré horolezkyne, tak sme sa do tejto cesty pozreli až/už tento rok.

Jar bola výborná. V Chamonix veľa snežilo a tak sme sa radovali, že podmienky na alpské cesty by mohli vydržať až do leta. A tak aj bolo. S Maruškou sme sa rozprávali a mali sme túto cestu spolu v pláne tento rok. No nakoniec to vyzeralo tak, že ona pôjde na Glockner s Matejom a ja do Chamonix s Jančim. Ale asi to malo byť inak, lebo obom nám parťáci zrušili plány a nakoniec sme sa celé radostné a zbalené na dobrodružstvo ocitli v aute smer Chamonix. Jasný plán pred nami a plné očakávania, či sa nám podarí, či bude počasie a aj podmienky stále vhodné a zvládneme to.

Po ceste krásne počasie a do Chamonix sme dorazili v posledný deň okna dobrého počasia a išli sme si hneď zaliezť na skalky do Gaillands. A nasledujúce dni sme asi každý druhý deň prerušovane liezli a nútene oddychovali, lebo za spevu bleskov a v potokoch tečúcich po skale sa liezť nedá. :)

Nástup z Aiguille du Midi

   Stále sme sa však nevzdávali. A zrazu to prišlo! Očakávaný týždeň plechu, ktorý bol našou šancou. Maruška si predĺžila dovolenku a ráno sme chytali prvú lanovku na Aiguille du Midi. Náš plán bol traverznúť celý Valle Blanche a prídavkom si vyliezť na Dent du Geant normálnou cestou, ktorá bola práve ešte v zimných podmienkach, takže dva cepíny a lezecké mačky boli nevyhnutné. No výška je nemilosrdná a slnko tiež, a tak sme v polovici travezu usúdili, že v takom zhnitom snehu proste nie sme dosť rýchle a dáme si rovno náš plán na restday - preliezť traverz Aiguille dEntreves.

Najznámejšia ihla Aiguille Entreves

Maruška na ihle a za nami kľúčová pasáž hrebeňa 

           Všetko však smerovalo k nášmu hlavnému cieľu. Ďalší deň Maruška usúdila, že by sme nemali vymýšľať a dať si regeneračný deň a nechať si čo najviac síl na Kuffnera, lebo nevieme úplne čo nás tam čaká. Pred 2 dňami totiž napadol na Midi 1m čerstvého snehu. Celkom husto na Júl. Uznávam, že oddych pred dlhým dňom bol veľmi dobrý nápad a tancovanie na Petit Flambeau a strečing 2x za deň nám krásne pomohli byť ready na ďalší deň.

A je to tu. Jedna hodina ráno a zvoní budík. Rýchlo vstávame a berieme batohy z izby a ideme sa chystať do sušiarne, kde má každý návštevník možnosť si nechať veci vo veľmi praktickej plastovej debničke. A ráno veľmi pohodlne sa zbaliť bez toho aby budil spoluspiacich v izbe.

Nočný nástup po ľadovci

Ráno som bola spomalená, ale vychystali sme sa asi za 45min aj s raňajkami. No a raňajky - kapitola sama o sebe. Maruška nás už pozná a vie že ráno sa nám moc nedá jesť. Už sme tak niekoľko ciest liezli a proste o 1 ráno to jedlo moc nejde dolu krkom. A preto sa nám zdalo ako dobrý nápad urobiť si na ráno smoothie od Lyofood. Chuť výborná, vitamíny, minerály, energia a ide to dobre dolu krkom. Avšak kombinácia nadmorskej výšky a testovacej jazdy takéhoto nápoja v našich tráviacich traktoch asi pôsobila kontraindikačne. Po ceste z Refugio Torino k nástupu do direct varianty tejto cesty sme sa snažili zadržiavať tieto skvostné raňajky v našich žalúdkoch zo všetkých síl. No mne sa to podarilo ustáť len veľmi ťažko a Maruška nakoniec po vylezení na hrebeň usúdila, že lepšie bude keď to pôjde von.

Prečistenie žalúdka už na hrebeni Kuffner

Mala som aj myšlienky, či to radšej neotočiť, pretože sme nevedeli, ako sa budeme cítiť po takýchto komplikáciách neskôr. No asi sme to veľmi chceli vyliezť a tak sme sa neotočili. Každopádne, po prekročení odtrhovej trhliny a vylezení na hrebeň, ktorým sme mali pokračovať a Maruškinom očistnom rituáli sa nám už liezlo dobre.

Podmienka ako víno! Ako sa vraví... 😊 Postupovali sme celkom rýchlo, pred nami jeden pár, ktorý mal trošku problémy s orientáciou a tak síce sa snažili ísť rýchlo, ale vždy naliezli niekam, odkiaľ sa museli vrátiť. A tak sme ich vždy dobehli. Po vylezení na hrebeň sme pokračovali zase súbežne polmesiacovou snežnou rampou doľava a hore až k prvým mixovým pasážam asi za M3. Tam som spravila 2 rýchle štandy, lebo pred nami boli ľudia a aj za nami sa blížil jeden pár a kamene tam boli na seba poukladané len tak voľne, takže aby sme boli safe v prípade, že sa niečo vytrhne. Po takýchto dvoch rýchlych dĺžkach sme sa naviazali na ešte na kratšie a zase stúpali výškové metre po ďalšom snehovom poli. Stále sme sa pohybovali čo najviac na hrebeni, kde sa striedal sneh so skalnými úsekmi. Taký ten typický alpský mixový hrebeň.

Prvé technické pasáže hrebeňa

Pomaly sa začínalo rozvidnievať a my sme sa blížili ku kľúčovej pasáži pod vežičku L‘Androsace. Preliezli sme vodorovný ostrý snehový hrebeň až sme prišli pod ňu. Tu sme si dali trošku raňajkovú pauzu. Maruškin žalúdok si po rannom vyprázdnení pýtal papať a môj sa už tiež spamätal po tom smoothie a začal opäť fungovať. Užili sme si tu nádherný východ slnka. Ideálne miesto na raňajky s výhľadom na Arete Diable.

Maruška s výhľadom na Arete Diable a slniečko sa začína vyhupovať spoza rohu :-)

Od tohto miesta máte dve možnosti. Buď preleziete vežičkou LAdrosac alebo ju obleziete z ľavej strany. Obe varianty sú za 4c, avšak oblez je o jednej dĺžke a prelez cez vežičku je niekoľko dĺžok tejto obtiažnosti, takže trvá dlhšie. S Maruškou sme sa rozhodli, že to oblezieme zľava. Čakalo nás ešte dosť lezenia na vrchol a tak sme sa nechceli zdržovať. Tempo sme mali stredne dobré, no človek nikdy nevie, čo ho tam čaká. Aj popis zostupu v horších podmienkach neznel moc lákavo (zlaňovanie z abalakových hodín) a tak sme chceli mať časovú rezervu. Oblez bol traverz, kde sme zliezali a vyliezali snehom okolo väčších kamenných blokov a cez malé žliabky, až sme sa dostali pod kľúčovú kúto-platňu. Bol v nej aj fix, takže v prípade potreby sa dal použiť. Ja som si povedala, že ho určite použiť nechcem a tak som tam urobila aj niekoľko veľmi pekných drytoolových krokov. Najťažší krok maximálne za M5. 

Kľúčová pasáž

Maruška to za mnou doliezla ako nič a už sme pokračovali krásnym hrebienkom. Najskôr zlez do malého sedielka a jemný oblez veľkého balvanu peknými mixami a následne hore. 

Sedielko za Pointe LAndrosac

Tu som sa smerom doprava prehupla za takú hranku, za ktorou nás čakalo aj trošku ľadu. Bol taký akurát na prelezenie, no od tejto pasáže sme začínali pociťovať, že už je fakt na takéto veci teplo. Sneh bol roztopený, ľad začínal hniť. Postup bol o trošku pomalší, ale to nám už moc nevadilo, lebo sme už boli veľmi blízko vrcholového hrebeňa, ktorý sa niesol smerom od Mont Blancu du Tacul. Posledná dĺžka už začínala byť fakt nepríjemná, lebo sneh a ľad bol taký rozmočený, že už moc nedržal skaly po kope, ale dali sme.

Trošku ľadových pasáží

V závetrí hneď na hrane som urobila rýchly štand na smyčke a Maruška ma doliezla. Tu sme sa už dostali do vrcholovej fázy výstupu. Chodeckým strmým snehom a ľadom vyliezť až na vrchol Mont Mauditu. Zo sedielka sa síce dalo utiecť na normálku Blancu cez tri vrcholy, ale rozhodli sme sa s Maruškou, že by nás fest sralo, keby to nedáme až na vrchol, takže túto možnosť sme nebrali v úvahu. Bolo však super zistenie, že keďže je sneh na hrebeni dobrý a bezpečný, nemusíme zliezať na druhú stranu smerom k Mont Blancu, ale sa jednoducho vrátime po tej istej stope, ktorú teraz lezieme a ušetríme si výškové metre, ktoré by sme museli absolvovať pri návrate normálkou.

Dolezový hrebeň

Dolez až na vrchol bol celkom peklo, stehná unavené, slnko pieklo, vietor dobre fučal, výška tiež robila svoje. Pomaly, ale isto sme to zvládli. A obe sa šťastne postavili na vrchol vo výške 4465 metrov nad morom. 

Jupíííí vrchol :)

Ešte nás však čakal zostup. Keďže týždeň predtým bol veľmi problematický, čo sa počasia týka, tak sme mali dve možnosti. Ak uvidíme, že zostup smer Midi by bol príliš lavinózny, budeme pokračovať na vrchol Mont Blancu. Ak sa však ten meter čerstvého snehu dostatočne usadí, vrátime sa okolo Mont Blancu du Tacul až na Midi. Prognóza však bola dobrá a guidi už v ten deň bezpečne vodili Blanc cez Tri vrcholy, a tak sme sa rozhodli ísť smer Aiguille du Midi. 

Pohľad naspať na seraky pod vrcholom Mont Maudit

Hneď na začiatku zostupu nám došla voda a keďže začalo fest páliť slnko, celkom nás to vyšťavilo. Išli sme pomaly a občas sme zastavili na malú pauzu. Zliezanie popod seraky Mont Mauditu bolo trošku adrenalínovejšie, lebo sme videli čerstvo padnuté lavíny po snehovej nádielke a aj nejaký spadnutý serak, ktorý sme križovali. V tomto mieste sa proste nezastavovať a byť čo najskôr preč. A ani modliť sa neuškodí. Následné stúpanie cez Tacul bolo ešte v pohode porovnaním s tým čo nás ešte čakalo.

Zliezame z Mont Blanc du Tacul

Zliezť pomedzi seraky Taculu po strmej stope, kde boli vychodené polmetrové snehové schody. Veľmi nepríjemné na kolená a Maruška s jej výškou dostávala zabrať ešte viac ako ja. No snažili sme sa byť čo najskôr dole a plánovali sme si urobiť malú pauzu na plató pod Refuge Cosmique. Dúfali sme, že dáme trošku odpočinúť kolienkam a niečo zjeme. Ten kto nikdy neabsolvoval návrat 150 výškových metrov z tohto plató na Aiguille du Midi na lanovku, možno nikdy úplne neprecíti tú bolesť, ktorú tam človek zažije keď je unavený z vylezenia nejakej väčšej cesty.

To bol môj najhorší návrat na Midi v živote. Po každých pár krokoch som musela predýchavať, moje stehná boli totálne vypnuté a vôbec nevedeli zabrať, potili sme sa, lebo pieklo kruté slnko. Vyprahnuté bez vody sme dúfali že to dáme, aj keď popravde sme mali tak dosť, že som o tom miestami aj pochybovala. 😀 Ale na našu úľavu sme to dobojovali. Síce nám to trvalo asi 2 hodiny, ale šťastne sme otvorili dvierka na zábradlí a oficiálne si mohli vydýchnuť.

Po nekonečnom návrate konečne na Midi, čakáme na lanovku. 

Chcem sa preto poďakovať Maruške, že sme túto cestu mohli vyliezť spolu. Že mi bola tým najlepším parťákom, akého si môžem priať do takej cesty. Že mala so mnou trpezlivosť a spoločne sme sa snažili zdieľať radosť aj starosti, ktoré sa vyskytli. Za jej vytrvalosť a cieľavedomosť a lezeckú šikovnosť a jej skúsenosti, vďaka ktorým jej tak dôverujem. Pre mňa osobne je táto cesta veľmi hodnotná a som vďačná že som ju mohla vyliezť a o to viac, že s ňou!

Ďakujem tiež mojim sponzorom z Directalpine, že ma vždy na moje dobrodružstvá vybavia tým správnym oblečením, ktoré mi pomáha všetko v komforte zvládnuť.

 Tak čo nás čaká nabudúce? Snáď takáto krása!