Cestou Vent du Dragon M5, na Aiguille du Midi

 

Zimný lezecký výjazd v Chamonix sa niesol v znamení zlého počasia. Keby aspoň poriadne snežilo, bolo by to super, ale pripadlo len pár centimetrov - na poriadne freeridy to veru nebolo. Zima bola zatiaľ dosť suchá. Vrcholky hôr boli neustále zahalené v hmle. A tak keď prichádza dvojdňové okno dobrého počasia, padá rozhodnutie ísť vyliezť cestu Vent du Dragon M5 v severnej stene Aiguille du Midi.

Doba covidová, chodí sa s rúškami.

Prvá lanovka na Midi ráno odchádza až 8:30. To nám dáva menej času na lezenie. A tiež je to celkom mastný špás, keďže v zime neplatí multipass a nedá sa kúpiť permica na pár dní za zvýhodnenú cenu ako v lete. Blanka má šťastie, že tu žije a má celosezónku. Večer balíme všetok matroš tak, aby sme čo najmenej času strávili chystaním a mohli hneď nastúpiť do steny. Ráno budík luxusne neskoro. Tieto neskoré lanovky majú aj výhody. Vyspinkané do ružova mierime autom smer Midi. Zatiaľ je tu seriózna uzávera pre neočkovaných a môj covid pass im dajako nejde načítať (ja viem že to je tým, že nemám trojočkovanie), ale vidia že ho mám, tak ma púšťajú.

Hore ide niekoľko družstiev do rovnakej cesty. Medzi nimi aj náš kamoš Korra. Blanka ho pozná z práce už dlho a ja som sa s ním zoznámila pred pár dňami v talianskom Cogne, kde sme boli liezť ľady. Strašne skvelý človek, brutálny lezec ktorý napriek tomu aký je hustý sa nemá potrebu vyvyšovať a teší sa z našich lezeckých "úspechov" a povzbudzuje nás k ďalším prelezom. (Bohužiaľ dnes už nie je medzi nami - ponechali si ho Patagónske hory.)     

Bavíme sa a sme zvedavé na to, čo nás čaká. Podľa odporúčaní je to vraj jedna z najkrajších ciest v severe Midi. Sme celkom rozlezené za pár posledných dní, ale vo výške sme ešte neboli - na pohyb hore nebolo vôbec počasie.

Ráno na moste medzi ihlami Midi fúka čistý severozápad a ťahá tam ako v komíne.

Pre mňa je novinka, že sa v zime dostaneš na koniec svojej cesty a musíš do nej zlaniť slušným vzduchom z mostu medzi ihlami Aiguille du Midi. Na moste slušne fučí, Blanka vyzerá, že by radšej išla domov. Nekompromisne hádžem dole lano, aj keď niekde hlboko v hlave mi tiež skrsla myšlienka, či som nechcela byť radšej profesionálna šachistka. Vietor je tak silný, že sa pri zlaňovaní lano zamotá do jedného gordického uzla a pri rozmotávaní sa slušne zapotím. Kto by bol povedal, že to bude také náročné, že budem cítiť výšku a bude sa mi aj hlava trošku motať. Päť zlaňákov nás pretransportuje na začiatok našej cesty.

Zlaňujeme.

Prvá dĺžka je celkom zaujímavá zmena oproti posledným dňom. Ľahšie lezenie, menej vhodného istenia, skalné špáry a striedajú s nafúknutým firnom v kútoch tohto žliabku. Stále cítim, že sa mi občas točí hlava. Celým žľabom, ktorým sme zlaňovali, duje brutálny víchor. Poryvy nám niekedy dosť berú rovnováhu. Pomaly sa oteplieva a keďže posledných pár dní bola Midi v jednom mraku, skala je kvalitne namrznutá ľadovými hrudami, ktoré sa začínajú topiť a padať na nás. Jedna taká mi padne na nos a som si stopercentne istá, že ho mám zlomený. Našťastie oči mi chránia okuliare. Krv mi ale netečie, tak možno to len tak veľmi bolelo - chvíľu predýchavam a hýbem sa ďalej.

Pri zlaňovaní mi ľadová hruda padla na nos, ak ši všimnete tak jedno sklíčko mám vyskočené na spodnej strane z rámu. Neskôr mi pri dalšom páde ľadovej hrudy vypadne.

Prvá dĺžka cesty

Druhá dĺžka cesty

Druhá dĺžka je ľahká, strieda ma Blanka. Sme dohodnuté, že sa budeme celý deň meniť, nech sme rýchlejšie. Aj keď niekedy je fajn lezenie po blokoch, pretože istič potom nestojí na štande dve dĺžky. Ale strašne fúka a chceme obmedziť prácu s lanom - takže striedačka. Tretia dĺžka už je kľúčová. Ikonický kút so záverečným bouldrom doľava popod menšiu strechu. Ľad v kúte je tvrdý na kameň, nejdú mi do neho oceľové šróby, našťastie hliníkové áno a v kúte je aj možnosť zaistenia v skale. Pred traverzom doľava dávam poslednú šróbu do ľadu v kúte. Musím oddýchnuť, lebo sa mi zase točí hlava. Ľadové hrudy padajú zhora celú dobu a ja len dúfam, že mi nepadnú na ruku. Keďže je nad nami niekoľko družstiev tak to na nás sypú. 

Ikonický kút cesty Vent du Dragon

Bouldrík je podobný, ako keď sa súkate v komíne v Adršpachu. Chrbát, kolená a neskôr aj hroty mačiek. Podmienky tu bývajú aj výrazne lepšie, ale máme to také akurát, aby sme to spokojne preliezli. Na konci traverzu je žliabok, do ktorého mám naliezť a preliezť záver previsu. Odtiaľ neustále padá sprcha ľadových hrúd a snehu. Čakám a pozorujem, či to povolí, ale sype sa v rovnakej intenzite. A tak mi neostáva nič iné, len liezť cez to. Seknem cepíny čo najvyššie nad previs do žliabku a dvíham nohu, ale nedočiahnem ju vyložiť až nad previs. Preto ju dám čo najvyššie, celé telo položím na brucho nad previs a zhybom sa zafixujem vyššie, aby som nohu dostala na nejaký stup. Podarilo sa a už som nad previsom. No ale čo sa nestane - lano sa mi zasekne v špáre dole. Nedokážem sa posunúť hore ani o cm a ani lano potiahnuť, aby som ho uvoľnila.

A tak som nútená sa vrátiť takým spôsobom, ako som sa sem vyškriabala. Fixujem ruky, ľahnem si na brucho a nohy spúšťam do vzduchu pod previs a hľadám tam nejaký stup.

Blanka dolieza prvú kľúčovú dĺžku

Našťastie stup nájdem rýchlo a uvoľňujem lano zo špáry. A teraz už nacvičeným postupom naspäť hore. Dôjdem do tupého žliabku, kde končí sneh a je tam kolmá skalná bariéra. Vravím si, že už by to mohlo byť ľahšie a mal by tu už byť niekde štand. Pozerám topo, obzerám sa okolo a uvidím ho až nad tou skalnou bariérou. Cez ňu ma čaká ešte jeden šialene ťažký bazénový výtlak (tzn. cepíny a nohy na jednej výškovej úrovni a pretlačíš sa hore na policu). Moje brucho po tomto pohybe zažíva Nirvánu. Som pri štande a teším sa, že ďalšia dĺžka má byť ľahšia a že ju pôjde Blanka a ja oddýchnem. Blanka dolieza po nejakej dobe ku mne a vraví mi: “Hele Maruško, klobouk.” V preklade do slovenčiny - to bolo ťažké! Rýchlo si prehadzujeme zvyšok materiálu a ide. Čaká ju prelez jemne previsnutého bruška v kúte. Všetko by bolo ok, keby na jednej strane nebola totálne holá platňa bez stupu. Nalieza tam niekoľko krát, ale nedarí sa jej posunúť ďalej. Nakoniec to vzdáva a striedam ju ja.

Ako spoznáte, že cesta nie je v dobrých podmienkach? Asi tak že najťažšia dĺžka cesty je nakoniec tá, ktorá mala byť ľahká. Naliezam do jemne previsnutého bruška. Nohy žiadne, vľavo totálne hladká platňa, bez snehu, ľadu a bez stupu. Chcem zvoliť techniku rozporu, ale v totálne hladkej ľavej stene sa cítim ako mačka, ktorá si brúsi drápky na betónovej platni. Jediné čo cítim je vôňa spáleného železa. V podstate ju mám celkom rada. :-)

Nakoniec teda volím komínovú techniku chrbát-kolienko. Nie že by to bol príjemný spôsob, keďže kút je otvorený a šmýka ma z neho. Koleno vždy drží na mieste len chvíľu, kým ho šmykne von - ale posúvam sa po kúsku vyššie. Nachádzam tu tiež miesto na založenie frienda, a tak začínam mať už aj dobrý pocit z prípadného pádu. Cepíny sekám nad sebou a som tam na totálku našponovaná. Ešte zhyb na rukách, cepíny v pochybnom firne, ktorý ale nakoniec drží. Nohami sa posúvam hore tzv. technikou kontrolovaného šmyku, t.j. tri kroky hore, dva dole.  Vyštverám sa nad bruško a začína najzaujímavejšia časť dnešného dňa. Keďže som mala už totálne mokré rukavice a cez bruško som ich mala dosť dlho nad hlavou a visela v nich, tak mi totálne premrzli na kameň. Bolesť strašná, prepal prichádza, pozerám na ruky a kričím, vietor strašne fučí a to tiež nepomáha. Mám pocit, že už nikdy s prstami nepohnem. Najhorší prepal, aký som kedy mala. Ruky zmrznuté na kameň, kričím a predýchavam určite aspoň 5 minút. Nakoniec ich konečne zaleje teplo a ja som schopná sa začať hýbať vyššie. Ale hneď po ťažkostiach tej dĺžky si na prvom „no hande“ vymieňam rukavice za hrubšie. Že sa mi budú ťažšie držať cepíny, to mi je jedno. Takýto prepal už nikdy nechcem zažiť. Alebo aspoň nie dnes!

Už za jaskyňou sa blížime ku Cosmique hrebeňu

Leziem príjemným kútikom až do jaskyne. Prehupnem sa do nej cez jednu špárku a viem, že ma čaká druhé kľúčové miesto. Traverz z jaskyne do položenej platne vľavo. Nohy nič, cvaknem erárny friend/skobu (už neviem čo z toho). Pri prípadnom páde sa teda iba zhupnem doprava po platni a chytí ma istenie relatívne príjemne. Prekrok do platne je trošku nepríjemný, ale sekám cepíny do neistého firnu vyššie na platni. Skúšam, ktoré miesto najlepšie drží, zhyb na cepíne a nohami technika kontrolovaného šmyku. A je to za mnou. Štandujem kúsok za jaskynkou na veľkom balvane. Blanka ma dolieza. Vieme, že na hrebeň by to mala byť posledná dĺžka. Zaliezam za roh a tam ešte jeden nepríjemný zdvih cez špáru bez chytov a stupov. Ale sme hore. “Už len dolez hrebeňom Cosmique.”, hovorím si.

Blanka doťahuje Cosmique arete, na fotke dobre vidieť aké ľadové hrudy na nás celý deň padali.

Doliezame pred kľúčovú platňu hrebeňa Cosmique. Blanka ma strieda. Potrebujem si aspoň jednu dĺžku oddýchnuť. Toto miesto sme ale liezli milión krát a nie je ťažké, takže Blanka prelieza bez problému. Konečne na nás svieti slniečko po celom dni v tieni a užívam si, že chvíľu neleziem a iba istím. Blanka zalezie za roh a istí ma. Posledná dĺžka je stále dosť namrznutá a šmykľavá, a tak Blanke trvá dlhšie, ako by mi bolo milé. Lebo slnko zachádza za vežičku a ja som opäť v tieni, už aj kvalitne mrznem. Hneď, ako zaistí, šprintujem, lebo som zase totálne vychladla. Doliezam za ňou k rebríku na terasy Cosmique. Preleziem zábradlie, doberám lano a Blanka za mnou. Robíme si vrcholovku.

Vrcholofka

Do riťky, veď utekajme na lanovku. Lano hádžeme len tak do predsiene a ja bežím zistiť, či ešte jazdí. No ešte pri záchodoch stretávam strážcu Midi. “Posledná išla pred 5 minútami”. Och, dokelu. 

Už som na Midi spala. Strážcovia boli fest milí, ponúkli mi spanie u nich v kuchyni, kde je teplúčko a je tam posteľ. Vtedy mi dali aj najesť, nabili telefón, dali vodu, ale spala som nakoniec v spacáku vonku (keďže som ho mala). Teraz to snáď bude podobné. Dve baby na Silvestra. Určite sa o nás postarajú.

Lano hodené v predsieni

Ale je Covid. V podstate som sa do Chamonix prepašovala na neplatný Covidpass, lebo vo Francúzsku vtedy platilo iba trojočkovanie a to som nemala. A jeden zo strážcov je vraj prudérny, hovorí nám ten druhý. Najskôr nás chce vyhodiť spať na chatu Cosmique (ktorá je zavretá). Takže možno mal na mysli bivak v ktorom som spala minulý rok. Bolo tam zima aj v zimnom spacáku. :-D Nakoniec nás nechávajú na záchodoch, čo je jediné miesto na Midi kde sa trochu kúri (okrem služobných priestorov). Najskôr sme s tým celkom pohode, je to v podstate komfortné miesto oproti tomu čo sme zažili cez deň. No postupne začíname chladnúť a všetko oblečenie a topánky máme mokré.

Hotelová izba

Cez deň sme nič nejedli, nebol čas, a tak nám ostali nachystané sendviče a trochu čaju v termoske. Večeriame, zapadá slnko a je to fakt krása. Vonku fest fučí, ale občas sa tam idem pozrieť, lebo je to proste krása. Píšeme Blankinym kamošom dole, že nestíhame silvestrovskú párty. :-D Korra nám píše, že sme mu mali dať skôr vedieť, že by nám ešte hore poslal spacáky. Nečakali sme, že to o taký kúsok nestihneme. Nadávame na požičané laná značky Simond, ktoré sa nám dnes zamotali asi 4x na totálku. Dvojičky si ozaj nekupujte!

V "teple" záchodov

Rozkladáme na zem laná, na ne bundy, aby sme si urobili aspoň nejakú izoláciu od studenej zeme. Líhame si spať za rohom tak, aby sme čo najmenej pri pohybe aktivovali senzor na svetlo. Ale aj tak sa každú chvíľu pri akomkoľvek pohybe nohy svetlo zasvecuje. Do toho hučanie odvetrávania toaliet a začínajúca zima z toho, že sme mokré. Tesne pred polnocou prichádza za nami ten milší zo strážcov.

Večer si krátime spoločenskou hrou "Rozpleť si svoje lano"

Nesie nám karimatky a francúzske silvestrovské jedlo - ustrice, paštiku a krekry. Keďže morské plody a zvieracie orgány sú mi odporné, tak po bagete hryziem aspoň krekry. Chvíľu s nami kecá a odchádza spať. Noc je dlhá. Nie tak príjemná, ako by sa mohlo zdať. Okolo tretej hodiny ráno sa budím na totálne zmrznuté nohy. Mám stále obuté Batury a myslela som, že v nich bude teplejšie ako na boso, ale keďže sú mokré, tak mi začínajú mrznúť prsty. Na relatívne vyhriatom záchode! Vyzúvam sa teda a na nohy si obliekam rukavice. Prikryté goráčkou sa snažíme vydržať do rána. Blanka asi aj celkom zaspáva. Môj spánok je veľmi prerušovaný ten senzor sa stále zapína. Nič príjemné.

Nočné Chamonix na Silvestra

Ráno nás ale víta do nového roku nádhernou scenériou, ktorú každý len tak nezažije. Takú chvíľu si v sebe uchováte navždy. Prvou lanovkou mierime dole do Chamonix, vyzliekame všetky mokré veci a rovno si líhame do postele spať.

Ako sa cítime po nevyspatej noci - už som asi stará na nočný život :-D

Po Vianočných prázdninách sa vraciam do školy. Zastavuje ma náš pán zriaďovateľ a kolegyne v práci: “No čo, tak ty odteraz spávaš už len na záchodoch?” Rozosmejem sa, no v hlave mi už spomienkový optimizmus premieta ten pocit krásy a súznenia s horami, ktorý som vďaka tomuto zážitku pocítila. Lebo to čo stojí za to, nie je ľahké.

 

A takéto niečo vo Vás ostane navždy