Traverz Aiguille de la Brenva D-/III/900m

Tento rok bol v Chamonix veľkým testom pre moje koleno. Po šití menisku som si naivne myslela, že  budem hneď späť v svojom bežnom režime ale zistila som, že dostať sa naspäť trvá väčšinou až dva roky. Prvý rok je najhorší a myslím že to úplne sedí. Obmedzenia čo mi zotavovanie prinieslo boli výrazné. Prelomilo sa to až koncom leta.

Preto aj výber cieľov nebol taký trúfalý, ale rozumne pritvrdzoval a stále som do týždňa musela zaradzovať viac oddychových dní ako by som chcela. No každé rozhodnutie som robila s najlepším vedomím pre seba a hlavne pre budúcnosť aby som mohla liezť do staroby. Pár pekných dlhších túr, ktoré som už mala dávno v merku, sa ale tento rok podarilo.

Jednou z nich je traverz hrebeňom Aiguille de la Brenva. Aj keď sme ju bohužiaľ kvôli nie dobrým podmienkam a únave Matúška už nemohli doliezť až hore na hrebeň Entréves ako som chcela.

Presúvame sa teda na Taliansku stranu Mont Blancu k pristávačke Helitaxi pri lanovke Skyway Monte Bianco v Courmayer. Balíme plnú poľnú aj na bivak. Keďže sú to posledné tri dni nášho výletu pred odchodom z Chamonix a po 6,5 týždňoch sme už aj unavení, tak si chceme dať pohodičku, bivačik, západ a východ slniečka. Proste takú horskú romantičku. A keďže tam v augustovom pokročilom lete už vodu nenájdeme, berieme si každý do batohu 3 litre vody. To nám vcelku priťaží.

Príchod na hrebeň  na balkónik Belvedére s krásnym výhľadom smerom k Skyway

Nástup ale ideme celkom rezko. S východom slnka kráčame traverzom z medzistanice lanovky priamo na vyhliadku na hrebeni. Je tu luxusný chodníček zaistený v exponovaných miestach kramľami a reťazami. Po hodinke prichádzame priamo na hrebeň kde je krásny balkónik Belvedére della Brenva na pozorovanie ľadovca Brenva. Tu sa často bivakuje keď chcete celý hrebeň stihnúť za deň a ešte dobehnúť na lanovku. Trošku sa pokocháme výhľadmi, srkneme si z Coly a vyrážame.

Kľukatíme sa po trávnatých policiach pomedzi skalné stupne priamo hrebeňom Rocher della Brenva. Tu ide hlavne o čítanie terénu. Nie je tu žiadny jednoznačný chodník. Ide sa štýlom „kade ľahšie“ ale hlavne proste hore. Napriek tomu že sprievodca hovorí jasne, že sa prvé vežičky obchádzajú, tak sa vám môže stať že sa zabudnete a ocitnete sa na prvej ako my. A tak sme zlaňujeme vľavo od hrebeňa aby sme sa dostali naspať na správnu trasu, na také suťo-trávy.

Prvá ľahká časť hebeňa

Treba dosť hľadať cestu lebo nie je vždy jednoznačná. Hrebeň je dosť členitý a neprehľadný. A tiež prvýkrát je to presne o tom, že najviac času stratíte hľadaním. Veľakrát sa mi stane, že Matúško za mnou dolieza ľahší úsek, ja tam pobehujem vľavo-vpravo a hľadám kam pôjdeme ďalej aby som šetrila čas. Najlepší popis cesty sme našli na stránke: https://passion-alpes.com/2024/07/16/topo-aiguilles-de-la-brenva-3269m-traversee-d-iii-900m/ Aj keď je vo francúzštine. Keď text prekladáme cez Google translator, tak niektoré popisy sú veľmi doslovné (čomu vždy porozumieme až keď na to miesto dolezieme - pretože je často popísané miesto podľa toho ako vyzerá - čomu sa podobá) napr. „poštová schránka“ - to sme fakt netušili čo to chce byť.  :-D

Posledná časť ľahkého hrebeňa - tu ideme ešte bez lana

 Na lano sa naväzujeme tesne pred prvými zlaňákmi (sú na strane Brenvy). Už vidím na Matúškovi, že by mu to bolo príjemnejšie, takže neváham. Matúško nemá rad v horách dve veci, neisté počasie a veľké expozície. Takže viem že mu ušetrím veľa mentálnej energie keď pôjdeme rovno naviazaní. Som mu vďačná že sa na toto so mnou dal. Aj keď on hrebene moc nemusí a tá expozícia ho dokáže dosť rozhádzať. Snažím sa ale dávať istenie za každým ťažším krokom, a prípadne za ťažšími pasážami si vždy spletiem štand aby sa cítil istejšie.

Výhľady na hrebeň Peuterey luxusné! Je to radosť liezť s takýmito výhľadmi 

Po prvom dvoj-zlaňáku si dávame menšiu pauzičku a užívame si krásu dookola. Je tu fakt čarovne. Potom pokračujeme traverzami popod časť hrebeňa Rochers. Cestu ukazujú nity s lanom takže je to orientačne veľmi easy. Až ku koncu sa zase stratia a treba trošku hľadať kadiaľ ísť. Ale keď človek dokáže dobre čítať terén, tak sa pomerne ľahko aj keď niekedy prekvapivo nájde na správnej ceste. V podstate sa celá časť podlieza rôznymi útvarmi a členenými rímsami, ktoré sa vždy na nejakom mieste musia ťažším krokom preliezť alebo obliezť, prípadne prekonať exponovanejší úsek v rozbitom teréne. Až prídeme nad štrbinu Rochers a Tour de la Brenva. Opatrným baletným krokom v rozbitom zliezaní sa dostaneme o 30m nižšie priamo do štrbiny.

Výrazným zárezom vpravo sa zlaňujú dve dĺžky po 30m. Neodporúčam spájať aj keď máte rapline.

Tri Marvy na deň a jedna na raňajky to je naša superschopnosť.

Za štrbinou sa Matúško znovu hlási o slovo a chce ísť prvý. Terén sa mu páči a tak ideme súčasne na 20m rozostup. Preliezajú sa tu krásne veľké platne z ľavej strany hrebeňa. Matúška zastaví až kolmejší kút kde sa vystriedame vymieňame si materiál a pokračujem ja. Kút je chytovatý, kolmý ale bez problémov ho súbežne preliezame. Ja osobne za jedno z kľúčových miest považujem až hladký kút nasledujúci po ňom. Naliezam do neho príliš sprava, lebo sú tam chyty na sokola, no ukáže sa že to nebol dobrý nápad lebo s váhou batohu ma otvára ako dvere a nado mnou nie je žiadny chyt. Iba jedna lišta ďaleko v tráve a kút s jemne položenou platňou na rozpor. Batoh v tomto mieste trošku zavadzia ale pred výtlakom hore sa tu našťastie dá aspoň pre dobrý pocit cvaknúť pofidérna skoba v tráve. A keďže mám 3m pod sebou posledné istenie (najbližšie istenie čo sa dalo urobiť) tak si rada cvaknem aj túto skobičku aby som v prípade šmyku neskončila na polici. V tomto mieste som si prvýkrát na tejto túre uvedomila že to lezenie s batohom vám pridá obťažnosť aj o 2 stupne. Už som asi aj zabudla. :-D

Matúško vylieza z doteraz najťažšieho miesta.

Potom sme chytili trošku flow a liezli sme hrebeňom proste kade ľahšie, až sme sa zase pomaly terénom dostávali na ľavú stranu hrebeňa na strane Brenvy. Tieto pasáže sa majú tendenciu zlievať, lebo tam nie je jednoznačný smer ktorý sa dá opísať, ale keď sa tam človek dostane, a vie sa trošku v teréne hýbať, tak to spolu s popisom nájde. Hlavne sa netreba moc zasekať a ísť. Pomaly ako sa blížime k štrbine pred južným vrcholom Aiguille de la Brenva sa začne hrebeň zostrmovať až  doliezame na úplnú hranu hrebeňa tesne pod Tour de la Brenva. Tu je kreslený štand na zlaňovanie. A on tam zhruba ako je kreslený aj je. Na fotke však nevidno že medzi ním a miestom kde podľa fotky vyzerá že je, boli ešte dve ihličky ktoré bolo treba obliezť aj zliezť a pohľadať ho. Na úplne poslednej som to po dlhšom hľadaní našla a prilieza k nemu z ľavej strany. Úprimne štand by som tam trošku lepšie označila, lebo nájsť ho môže byť problém, hlavne ak by ste sa k tomu miestu mali v pláne dostať až po tme. Ale však kto hľadá...

Nákres dolezu k zlaňovaciemu štandu na Tour de la Brenva - celkom komplikovaný terén než ako to na fotke vyzerá. (zdroj: passion-alpes.com)

Začala som zlanovať a prišla som k štandu č.2. Staré slučky v totálnom rozchraste ma presvedčili že je čas vytiahnuť rapline, ktorú ma Matúško pre istotu v batohu. Spravila som si štand a odviazala som sa z lana a Matúško to hore nado mnou prerobil. Šikovný je. Už sa vie v takýchto terénoch pohybovať veľmi pekne a začína už krásne riešiť situácie ktoré vznikajú, keď ich človek nečaká. Nemusím mu nič vysvetľovať, už vie veľa sám. Takže ja sa o nič nestarám a on ku mne prizlaňuje na oboch lanách. Ja si lano cvaknem na seba aby mi neodletelo do priestoru a keď on dozlaňuje a zlaním druhú polovicu za ním.

Sme v štrbine a jednu dĺžku idem ja, členitým terénom a prelezením strmšieho kúta prichádzam k štandu. A teraz nás čaká vcelku ľahký terén smerom k južnému vrcholu Ihly Brenva. Matúško sa zase pýta na prvý koniec, lebo sa mu to zase páči. Som celkom nadšená koľkokrát si počas tejto túry pýta ťahať. Dosť sa zlepšil od minulého roku a začína mu to fakt ísť. Som na neho pyšná. J

No a tak lezieme asi päť 30m dĺžok súbeh, až kým sa mu zase neminú friendy. Aj keď tu nebolo moc treba zakladať. No a vieme že sa blíži Južný vrchol a treba nám nájsť bivak kým sa to príliš zostrmí. Hľadáme, no nachádzame len samé dosť sklopené police. Nakoniec si vyberieme tú úplne poslednú, lebo je tam dobre miesto na zaistenie a budujeme si policu aby bola menej sklopená a väčšia.

Naše miesto na bivak, kde nás čaká asi pol hodinka stavbárskej činnosti.

 Hotový bivak sme po ceste nenašli ale to čo sme si vybudovali bolo celkom komfortné na to že sme tak polo-ležali - polo-sedeli. Tvorenie bivaku už je v celku rutina. Urobiť istiaci štand, navešať naň všetok matroš, vyzliecť sa zo sedáku, naviazať sa na dlhšie cez dračí uzol okolo pásu, naukladať lano pod nohy, povykladať medzery medzi kameňmi pod karimatkou. Medzitým sa aj začína stmievať. A tak si varíme dehydrovanú stravu s výhľadom na Courmayer, a v pozadí sa blýska. Kontrolujeme smer búrky v pozadí ale celú noc má byť ďaleko a obchádzať nás, takže všetko v cajku.

Ach tie výhľady - preto to robíme.

Hviezdy sú šialene jasné a mliečnu dráhu máme priamo nad našimi hlavami. Stačí otvoriť oči a zo spacáku čumíme s otvorenými ústami na tú veľkoleposť. Noc v bivaku, aj keď jej vidina je romantická a je to krásny zážitok, realitou však zostáva že väčšinou sa po nej cítite ako kus handry. Máte otlačené ramená a chrbát so všetkých kameňov, ktoré sa večer zdali tak komfortné, a celú noc sa krútite ako paragraf zo strany na stranu. A v prípade sklopeného bivaku sa (ako my) šmýkate celú noc dole a máte pocit že vám nohy často visia v lufte. Ale všetko negatívne sa vždy rozplynie v rannom východe slniečka. Svet je krásny, aj keď ste smädní, nevyspatí, hladní, a unavení.

Večer spokojne zababušení v spacáku a bivakovacom vreci.

Na raňajky jedna Marva müsli a „rýchlo“ balíme tábor a začíname liezť. Prvé dĺžky idú ťažko. Chrbát bolí a je otlačený z batohu, ktorý bol našťastie včera ťažší ako dnes. No nevadila by mi aj tá ťažoba, keby sme na deň mali viac ako 1L vody pre oboch. No každopádne za Pere Eternel by mohol byt pozostatok dákeho fliačku schovaného v tieni kde si dovaríme vodu na dolez do sedla Entréves.

Východ slniečka nám dodáva energiu a chuť vyhrabať sa zo spacáku.

Lezenie je ľahké ale exponované a rozbité. Niektoré miesta sú po dosť veľkých lokroch a iné zase síce v kompaktnejšej stene, ale tá je zložená z malých drolivých skaliek poukladaných v spevnenom štrku. A pri nesprávnom zaťažení sa skalky vylamujú. Takže niektoré dĺžky sme išli štýlom štand-štand kvôli bezpečnosti. Aj keď som založila medzi nás často len jedno istenie. Matúško je dosť unavený a tak mi je jasné, že na prvý koniec sa dnes už pýtať nebude. A tak sa mu to snažím čo najviac spríjemniť. Asi po štyroch 30m dĺžkach a jednom zliezaní pomaly doliezame na južný vrchol Aiguille de la Brenva. Koniec hrebeňa vyzerá tak blízko ale je schovaný sám za sebou a tak je to len taká optická ilúzia pre dobrý pocit. Postupne sa ukazuje realita, ktorá ja v Chamonix veľmi bežná - že všetko je väčšie a ďalej než sa zdá a aj keď máte pocit, že už ste skoro na konci tak ste ešte len v polovici.

Hrebeň sa začína zostrmovať a robíme tu všelijaké parkúrové kreácie.

Matúško začína mať mentálne dosť. Včerajšok ustál prekvapivo len s málo hundraním, ale dnes už začína regulérne hundrať na každý krok a každý kameň, ktorý musí prekonať. A to nás čaká to najexponovanejšie parkúrové lezenie, aké som asi kedy zažila. Keďže je to tu už len na mne, tak sa mu to snažím spríjemniť ako sa dá. Istenie zakladám relatívne často a vždy tak aby v ťažkom mieste videl niečo založené pred sebou. Aby sa v prípade problémov mohol minimálne chytiť alebo maximálne spadnúť do istenia. A proste aby v tej expozícii mal aspoň nejakú istotu ktorú vidí. To nás síce celkom spomaľuje, ale jemu to spríjemňuje výstup a mne psychickú pohodu, že aspoň toľko nenadáva.

V polovici hrebeňa medzi Južným a Severným vrcholom Aiguille de la Brenva.

Aj keď už má toho dosť a už sa ani nesnaží kontrolovať čo mu ide z úsť. J Chápem ho, občas to má so mnou ťažké lebo on bežne takéto veci nelezie, ale som vďačná že môžem takéto chvíle v horách zažívať aj s ním. Hrebeň sa dostáva do totálnej kolmice a my preliezame z vežičky na vežičku. Párkrát zlaňujeme z veľmi nekomfortných vždušných špičiek ohodených sľučkou. Prieliezame rozporom v komíne z vežičky na vežičku s totálnou šluchtou priamo pod riťou. Matúško tu zažíva krušné chvíle a tak to väčšinou robím štýlom štand-štand. Hrebeň pritvrdzuje a čím sa viac blížime ku koncu tým je ťažší a čakajú nás stále zaujímavejšie kreácie. V preklade popisu stále čítame, že nás čaká preliezť poštovú schránku s listom. Vkuse si vravíme, že aký blbý preklad, že to bude dáka chyba. No pomaly sa blížime k dvom obrím hranolom, ktoré sú položené na plochej polici priamo na hrebeni a medzi nimi úzka chodbička a tam normálne položený tenulinký kameň ktorý vyzerá ako obálka v poštovej schránke! 

V pozadí vidno "Poštovú schránku" a v nej opretý kameň pripomínajúci list o ktorom sa v topo hovorí. (Zdroj: passion-alpes.com)

Ako sa toto môže stať že sa tu pri erózií hôr vznikne takýto úkaz to bude pre mňa navždy veľká záhada. Každopádne k tej polici vedie ešte celkom boulder cez špáru s prekrokom cez krásny vzduch pod nohami.

Pasáž hrebeňa tesne za "Poštovou schránkou" - neuveriteľné tvary v takej expozícii som nečakala

Bohužiaľ už citím že Matúško má dosť a tak to chcem dotiahnuť čo najďalej než zaštandujem. Tak ho ťahám na súbeh maximálne kam ma ešte pustí a nestíham fotiť tieto krásne tvary. Preliezam tunelom cez poštovú schránku a potom zliezam po fixe po úžasných hranatých štruktúrach priamo po hrebeni. Až sa dostávame k poslednému zlaňáku pred poslednou vežičkou severného vrcholu. Matúško ma dolieza a ja začínam zlaňovať do previsu a uvedomujem si že nám to hrebeň nejde darovať len tak zadarmo. Treba sa tu rozhúpať na lane a v správnej chvíli pri odraze nárazovo zlaniť na plochú policu. Niečo podobné ako keď preskakujete pri zlaňovaní odtrhovú trhlinu na ľadovci s tým rozdielom, že sa tu nie je čoho chytiť a keď tento skok urobíte ale nedosadnete na policu s dostatočne povoleným lanom tak vás lano stiahne naspať a vy sa otrieskate o všetko čo stojí v ceste. Ale táto varianta by sa Matúškovi už veru nepáčila a tak vymýšľam variant zlaniť nižšie do diery pod policou, kde umiestim friend do špáry za ktorý sa dá chytiť keď sa človek rozhojdá a potom sa už dáko vyštverá hore bazenovým výtlakom na policu. Koniec lana Matúškovi hádžem na fix do štandu, aby sa mohol pritiahnuť ak by nevedel dočiahnuť do hákovacieho friendu a vystrelilo by ho naspať pod previs.

Matúško zlaňuje za mnou a začína si uvedomovať čo tu asi bude musieť stvárať. A hneď začína spievať „Ódu na predaj materiálu a končenie s lezením“ a že to čo tu má robiť, že či som normálna. Že kam som ho to zobrala, že on to už nedáva. Našťastie som na tento druh oslavnej piesne už bola pripravená a tak mu vysvetľujem čo má ako urobiť aby zopakoval variantu prelezu ktorú som vymyslela. Síce s hlučným doprovodom ale vcelku ľahko sa dostáva ku mne na policu.

Exponovaný hrebeň je predzvesťou záverečných metrov.

Ale však prečo by to malo byt už ľahké na poslednú vežičku keď nemusí. J Myslím že výlez na poslednú vežičku hodnotím po celom prelezení za najťažšie miesto v hrebeni. Kompaktnou špárou v ktorej sa dobre istí, sa začína v komíne, s nohou na pseudostupe a rozporom sa pretlačiť na položenú hranku. (Našťastie pre mňa je to hlboký drep na pravú nohu- ak by bol na ľavú tak neviem, neviem čo by som tam robila, lebo po operácii ľavého menisku je tento pohyb pre mňa ako zablokovaný level v hre, ktorý ešte nedokážem urobiť- tobôž nie s ťažkým batohom.) Odblokovanie tohto pokročilého levelu „hry“ ma bude stáť ešte veľa hodín strávených v posilke s fyzioterapeutom a trénerom. Ale však sranda. No každopádne po tomto pretlaku, už nič nebráni doliezť k záverečným zlaňákom a dosiahnuť tak severný vrchol Aiguille de la Brenva. Celkom dobrý tréning lezenia vo veľkých topánkach.

 A tak si spokojne sedkám v štande a počujem zdola nadávky smerované na obťažnosť prelezu daného problému. Celý deň ma Matúško svojou nechuťou mierne naťahuje ako strunku na gitare až zrazu prasknem a poviem mu to na čo už dlhšiu dobu myslím. „Už drž hubu a lez!“  

Matúško sa však na mňa pozrie a už iba rezignovane mlčí. K štandu príde mlčky a je rád že sme tu. Ja medzitým chystám lano na zlanenie na 30m pre istotu aby sa nám neseklo hore. Pijeme posledný glg vody ktorú sme si celý deň šetrili. Príjemné ale je to málo. Pozerám sa smerom k dolezu poza vežu Eternel, a tak ako som predpokladala bude to brutálna šotolina a úprimne viem že keby som tam chcela cez to Matúška pretiahnuť tak ma už zabije alebo si zavolá vrtuľu a ja budem doliezať sólo. J A tak mu strategicky oznamujem že ideme dole zlaniť krásnou stenou Aiguille de la Brenva.

Vrcholovka na severnom vrchole Aiguille de la Brenva

Dva 30m zlaňáky nás dostanú k sedlu medzi hrebeňom a vežou a tam sa púšťam priamo dole zo strany Helbronneru a nájdem tu štand. A teraz už iba zlaniť dole stenou. Síce máme rapline na zlaňovanie ale je tu taký terén že radšej zlaňujeme na 30m a párkrát sa aj intenzívne modlíme aby lano neseklo v špáre pri sťahovaní. Našťastie sa nám lano seká iba raz aj to pri tom ako idem prvá keď zapadne hlboko do špáry. Prepnem sa do nýtu a friendu čo si založím, odopnem sa z lana a Matúško ho dokáže z hora vytiahnuť až k štandu a hodiť mi ho aby som mohla dozlaňovať zvyšok dĺžky. Rapline vyťahujeme až keď sa terén zostrmí a posledné štyri 30m dĺžky zlaníme na 2x. Rozmýšľam že či nebolo zbytočné brať 60m rapline, ale s prihliadnutím na to že som to chcela pretlačiť až hore na ľadovec a že sa nám párkrát dosť zišlo som rada že ho máme. Napriek váhe. Mimochodom zlaňuje sa cestou Papa Giovanni Paolo II. Ak by ste sa rozhodli tam ísť a zobrať si len dve 30m laná tak to na pohodu zlaníte lebo štandy sú po 30m. Aj keď odtrhovka je vždy neistota. Nám to vyšlo akurát z predposledného štandu až na sneh na 60m.

Posledný zlaňák cez zbytky ľadovca

Ľadovec je však celkom mäkký a tak ma po preskočení odtrhovej trhliny hádže naspať do steny, lebo sa šmýka a je dosť strmý. A tak si ešte visiac vo vzduchu dávam dole batoh a obúvam mačky a vyťahujem cepín - ktorý sme si brali na dolez a návrat po ľadovci. Kričím Matúškovi nech sa medzitým obuje do mačiek ale asi ma nepočul a tak si ešte párkrát zanadáva ako sa vo vzduchu zohýba cez sedák aby si ich obul aj on. Síce len na kúsok ale ľadovec bol strmý a radšej bezpečne, než frajeriť a rozlámať sa. Takže s týmto heslom sa po rýchlom zbalení s mačkami na nohách vydávame čo najnižšie k poslednému snehu  v dolinke, kde sa vyzúvame a strašným sajrajtom polo-šmykom sa posúvame nižšie. Chodník tu nie je. Netreba sa moc rozplývať nad tým aké je to nechutné a treba proste ísť aby bol človek čo najskôr za touto nevyhnutnou súčasťou výstupu. Na konci dolinky sa už dostávam k vode! Juchuuuu! A čakám tu na Matúška.

Dopĺňam vodu z potôčika a hneď mu dávam piť. To nás dosť zresetuje. Keďže sa terén začína zlepšovať tak nám to ide celkom dobre a výškové odbúdajú. Máme 2h kým ešte jazdí lanovka a tak sa moc nezastavujeme a valíme dole. Z dolinky sa treba držať vľavo a vyjsť na hrebienok na ľavej strane a prejsť tam dve riečky. Treba ich traverznúť čo najvyššie, lebo nižšie sú to už celkom dravé rieky v hlbokom skalnom koryte a už sa tam prejsť nedajú. Čiže čo najskôr k nim rovnou čiarou na medzistanicu Helbronner. Je tu občas vidieť aj jemný chodníček a kde tu je aj značený mužíkmi. Ale zase je to jedno z tých miest kde je zbytočné sa priveľmi zamýšľať nad tým kam by sme mali ísť a stačí proste klesajúcou diagonálou smerom k lanovke pokračovať po lúkach až k chodníku, ktorým sme nastupovali deň predtým.

Najskôr sme sa nechceli ponáhľať dole že si dáme niekde po ceste ešte romantický bivak ale vidina talianskej pizze a Lemon sódy nás tak ťahá, že to zbehneme za hoďku a pol a už sedím na zemi v lanovke smerom dole. A určite nemusím opisovať ten slastný pocit keď si vyzujete topánky a obujete si šľapky bez ponožiek, vyzlečiete legíny a oblečiete si tenké voľné kraťasy. J

Náš výstup končí v údolí Courmayer spokojne s Margheritou a Lemon sódou ako sme si vysnívali v dobe najsilnejšej dehydratácie. A to sa predsa oplatí. J

Amen!